Kráľovsky pevná ruka Ondreja Lenárda

Vari celé desaťročie nestál Ondrej Lenárd, čerstvý septembrový sedemdesiatnik, za dirigentským pultom bratislavskej Reduty. Azda predovšetkým práve táto skutočnosť vyvolala nevšedný záujem verejnosti, ktorá takmer do posledného miesta v stredu večer zaplnila koncertnú sieň Slovenskej filharmónie.

12.10.2012 14:00
39 Lenard 3X Lenárd Foto:
Dirigenta formátu Ondreja Lenárda, ktorý sa v sezóne 2011/2012 stal šéfdirigentom Symfonického orchestra českého rozhlasu, na domácej hudobnej scéne stále nemáme.
debata

S napätím sa očakávalo, ako sa náš prominentný majster taktovky na čele Symfonického orchestra Českého rozhlasu pri jeho hosťovaní v rámci Bratislavských hudobných slávností vyrovná s novým šéfovským miestom, neodskúšanou, dávno zabudnutou akustikou a napokon i s pribúdajú­cimi rokmi.

Ukázalo sa, že všetky tri zadania náš legendárny maestro zvládol so sebe vlastnou suverenitou. Už úvodné podanie Beethovenovej predohry Egmont sa nieslo v znamení zreteľných, typicky lenárdovských kontúr, s transparentným vedením hlasov i s pôsobivým umiestňovaním dramatických akcentov, ktoré orchester snaživo a precízne realizoval. Aj dôverne známy Tretí klavírny koncert toho istého autora so sólistom Janom Simonom mal štandardnú interpretačnú úroveň, i keď bez spektakulárneho osobnostného nadhľadu. Simon je vybavený excelentnou manuálnou technikou, klavírny part hrá spoľahlivo a štýlovo, v duchu tradičných, prísne dodržiavaných klasicistických kritérií.

Ten najintenzívnejší zážitok však prišiel po prestávke – české rozhlasové teleso zaplnilo pri kreácii veľkolepej Alpskej symfónie Richarda Straussa pódium v grandióznom obsadení, o ktorom sa jeho zdecimovanému bratislavskému pendantu môže v súčasnosti len snívať (to by nemalo ujsť pozornosti na koncerte prítomnému riaditeľovi RTVS). Lenárd ponúkol menej sofistikovanú koncepciu diela ako nedávno pred ním Emmanuel Villaume so Slovenskou filharmóniou. Triezvu a zvukovo veľmi konkrétnu, nasýtenú aj v pianových miestach, ktoré mali charakterizovať tajuplný mumraj alpských veľhôr či zlovestné ticho pred búrkou. Ich drobnokresbou sa nezdržiaval, rýchlo tie úseky opúšťal, aby mohol v pléne čo najčastejšie vyzdvihnúť majestátne hudobné vrcholy. Svojmu telesu kraľoval, viedol ho pevnou a spoľahlivou rukou, ako sme uňho boli vždy zvyknutí. Orchester sa prekonával, chvíľami hral na hranici svojich možností, to však nijako neoslabuje fascinujúcu silu, ktorá z výkonu hráčov išla.

Zaplnená hala pripravila umelcom nadšené ovácie. Mnohí si s ľútosťou uvedomili, ako veľmi Ondrej Lenárd na domácich koncertných pódiách chýba. Dirigenta jeho formátu tu stále nemáme. A ako to v našich pomeroch býva, s najväčšou pravdepodobnosťou bude Lenárd za dirigentskými pultmi bratislavských orchestrov absentovať aj naďalej. Na škodu celej slovenskej hudobnej kultúry.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba