Medzi svojich fanúšikov môžete vraj radiť aj britskú kráľovnú. Aký je to pocit?
Je to úžasné. Keď som vydala svoj prvý album, spievala som na koncerte, ktorého hosťom bola aj kráľovná. Po koncerte prišla podať ruku každému z vystupujúcich, a keď prišla ku mne, povedala mi: Počula som vašu pieseň v rádiu a naozaj sa mi páčila. Bolo to dosť cool a tiež veľmi zvláštny pocit. Bola som unesená. Pred kráľovnou som odvtedy vystupovala už niekoľkokrát a vždy bola skvelá.
Hudobnú kariéru ste začali pred desiatimi rokmi ako 19-ročná albumom Call of the Search, ktorý sa na čele britskej hitparády držal šesť týždňov a iba v Británii si ho kúpili dva milióny ľudí. Očakávali ste taký úspech?
Vôbec nie. Pochádzam z Gruzínska a do Veľkej Británie sme emigrovali, keď som mala 8 rokov. Vždy som na sebe tvrdo pracovala a naozaj som verila, že treba ísť za svojimi snami. Ale viete, ujalo sa ma nezávislé vydavateľstvo a venovala som sa hudbe, ktorá je skôr pomalšia, nie veľmi do tanca, bez nejakých „pojašených“ beatov alebo podobne, takže som naozaj neočakávala, že by to mohlo až tak výrazne uspieť. Keď sa to podarilo, bola som veľmi šťastná.
Vaša hudba naozaj nekopíruje aktuálne popové trendy. Netlačili na vás, aby ste pesničky prispôsobili tomu, čo práve letelo?
Určité tlaky tam boli, ale ja som ich svojím spôsobom ignorovala a nezaoberala som sa nimi. Vedela som, že musím robiť hudbu, ktorú milujem a ak spravím niečo, čo nebudem milovať, ľudia to vycítia. Na albume by potom bolo poznať, že to nie je hudba, ktorej som naozaj oddaná.
Producent Mike Batt musel kvôli financovaniu vášho debutu založiť svoj dom. Nebáli ste sa, že sa to skončí finančným fiaskom?
Mike mi to, vďakabohu, nepovedal. A asi som aj rada, že mi to nepovedal, pretože by som ho pravdepodobne zastavila. Aj keď v tom čase som bola zrejme príliš mladá na to, aby som si naplno uvedomovala, aké dôsledky by z toho mohli vyplynúť. O tom, že založil dom, som sa dozvedela až po niekoľkých rokoch, keď už bolo jasné, že to vyšlo a vravela som si: vďakabohu!
Na aktuálnom albume Secret Symphony spievate viacero coververzií. V jednom rozhovore ste povedali, že pri spievaní pesničiek iných ľudí sa viete viac uvoľniť. Prečo?
Uvoľniť sa nie je možno to správne slovo, ale keď spievam svoje vlastné pesničky, sú väčšinou o niečom, čo sa mi v živote prihodilo a premietam do nich veľa z emócií, ktoré som v minulosti prežívala. A keď ich spievam, vracajú sa mi spomienky a pocity, ktorými som vtedy prechádzala. Zatiaľ čo keď spievam pieseň, ktorú zložil niekto iný, akoby tá pieseň skôr liečila niektoré moje boliestky z minulosti, než vracala späť spomienky na veci, ktorými som si prešla. Takže asi preto. Ale vo všeobecnosti si cudzie pesničky vyberám samozrejme preto, že sa mi naozaj veľmi páčia. Keď napíšem vlastnú skladbu, vždy mám v sebe kúsok pochybnosti, či som ju spravila najlepšie, ako viem, či by som nemala ešte kde-tu zmeniť nejaké slovíčko a podobne, takže sa viac sústredím na pieseň než na to, ako ju podám.
Z Gruzínska, odkiaľ pochádzate, ste ako osemročná odišli s rodičmi do Severného Írska. Aké boli vtedy vaše predstavy o Západe? Pamätáte si, čo vás vtedy sklamalo alebo, naopak, príjemne prekvapilo?
Západ som si predstavovala ako niečo, čo som videla v hollywoodskych filmoch s Whoopi Goldbergovou alebo s Eddiem Murphym. Očakávala som napríklad americký typ architektúry, a keď sme sa presťahovali do Belfastu, kde bola všade radová zástavba s domami z červených tehál, aké som predtým vo filmoch nikdy nevidela, príliš sa mi nepáčili a bola som trochu sklamaná. Naopak, veľmi príjemným prekvapením bola pre mňa škola. Bola pestrofarebná, učiteľky boli plné entuziazmu a navyše v zime ju nemuseli zatvárať, lebo bolo príliš chladno – čo sa v Gruzínsku stávalo. Takže školstvo na mňa naozaj spravilo dojem.
Plánujete v Gruzínsku aj nejaký koncert? Ako často sa tam vraciate?
Za rodinou a priateľmi chodievam do Gruzínska každý rok. Veľmi rada by som v Gruzínsku aj koncertovala. Dokonca by som chcela raz nahrať celý album v gruzínčine, ale kvôli nemu by som tam musela stráviť veľa mesiacov a toľko voľného času zatiaľ nemám.
V istom období ste chceli byť aj političkou, sledujete súčasné dianie v Gruzínsku, napríklad nedávne parlamentné voľby?
Samozrejme. Pred dvomi týždňami sa tam naozaj písala história. Veľmi ma potešilo, že voľby prebehli pokojne, že tam neboli žiadne vzbury ani násilie a tiež dúfam, že odovzdávanie moci prebehne hladko. Vždy je veľmi zaujímavé, keď sa na čelo krajiny dostane nový líder. Je to ako nový začiatok a krajina niekedy potrebuje začať odznova. (Koalícia na čele s podnikateľom Bidzinom Ivanišvilim porazila v parlamentných voľbách začiatkom októbra vládnu stranu prezidenta Michaila Saakašviliho – pozn. red.)
Na čo sa môžu slovenskí fanúšikovia tešiť na vašom bratislavskom koncerte?
Budem spievať pesničky z môjho nového albumu Secret Symphony a tiež staršie skladby ako Nine Million Bicycles, The Closest Thing to Crazy a ďalšie hity. Veľmi sa teším, pretože vôbec po prvý raz budem mať so sebou na pódiu okrem svojej kapely aj sláčikové kvarteto, takže miestami to bude veľmi intímne vystúpenie, ale budú tam aj naozaj rokenrolové či bluesové pasáže. Budem jednoducho spievať pesničky, v ktorých melódie a texty naozaj verím. Dúfam, že ľudia prídu a užijú si to!
