Stáva sa často, že vám ľudia neveria, že Grace Kelly je vaše pravé meno?
Je to moje pravé meno! Veľa ľudí si myslí, že rodičia ma pomenovali Grace Kelly podľa známej herečky alebo, že to je iba moje umelecké meno. Narodila som sa ako Grace Chung. Keď som mala 2 roky, mama sa rozišla s mojím biologickým otcom a keď som mala 6 rokov, vzala si môjho nevlastného otca, ktorý si o dva roky neskôr osvojil mňa aj moju sestru. A tak sa zo mňa stala Grace Kelly. Vtipné je, že herečku Grace Kelly som mala rada odmalička. Sledovala som jej filmy a každému som hovorila, že chcem byť ako kňažná Grace Kelly. Dokonca na základnej škole som sa zvykla týmto menom podpisovať a učiteľky na mňa ziapali, že sa tak nevolám. A pozrime, zrazu to bolo moje skutočné meno!
Začali ste hrou na klavíri. Kedy a prečo ste ho vymenili za saxofón?
Milujem zvuk saxofónu. Keď som vyrastala, často som počúvala nahrávky saxofonistu Stana Getza a zamilovala som sa do jeho zvuku. Hrá tak, akoby spieval, veľmi melodicky a krásne. So saxofónom som začala, keď som mala 10 rokov. Keď som doň prvýkrát fúkla, zaznel krásny zvuk a odvtedy som od neho závislá.
A čím vám učaroval džez?
Džez znamená slobodu, spontánnosť, demokraciu a kreativitu. Keď mi môj učiteľ prvýkrát povedal, aby som improvizovala a hrala akékoľvek noty chcem, bola som vo vytržení. Predtým som sa venovala klasickej hre na klavíri a bola som frustrovaná, že musím hrať presne podľa nôt. Milujem improvizáciu a to, keď môžem jednu pieseň zahrať tisícimi rozličnými spôsobmi. A preto milujem džez. Je v ňom tiež množstvo interakcie, ktorá vzniká medzi hudobníkmi a ktorá sa v iných žánroch neudeje.
Prvý album ste vydali, keď ste mali 12 rokov. Bolo to vtedy vaším snom?
Nikdy som si nemyslela, že sa budem hudbe venovať profesionálne a stane sa z nej moja kariéra. Hudba bola vždy niečo, čo som milovala, ale nikdy som nesnívala o tom, že budem nahrávať albumy, cestovať po celom svete a podobne. Keď som bola malá, chcela som byť herečkou na Broadwayi. Ale keď môj učiteľ hudby počul moje vlastné skladby, bol nimi unesený. Povedal, že svoj pokrok by som mala zdokumentovať a nahrať pár piesní. A z niekoľkých piesní bol nakoniec celý album. Aj potom som skladala množstvo hudby, takže nasledovali ďalšie a už od tretieho cédečka začali moje skladby hrať aj rádiá, nasledovalo koncertovanie po svete a tiež spolupráca s mnohými umelcami, ktorých obdivujem. Teraz vydávam už ôsme cédečko, na ktorom svieti moje meno.
Hudbe ste sa profesionálne začali venovať veľmi skoro, s čím súvisí aj časté cvičenie. Naozaj vás rodičia namiesto tlačenia do cvičenia museli nútiť, aby ste už odložili saxofón a išli spať?
Áno! Učením hry na saxofóne som bola taká fascinovaná, že som nechcela ísť do postele. Mala som 10 rokov a bola som hore takmer do polnoci a cvičila. Každý deň po škole som ešte chodila na hodiny hudby alebo teórie a v sobotu zase do prípravky New England Conservatory… Každý deň, celé tie roky. Čo môžem dodať? Stále som hudobný „nerd“. Cvičenie nie je vždy zábava, môže to byť aj veľmi osamelá činnosť a pracujem na veciach, v ktorých nie som dobrá, ale cvičenie je nevyhnutné a nakoniec mi pomáha stať sa lepšou hudobníčkou.
V mnohých článkoch o vás píšu ako o zázračnom dieťati. Aký je to pocit?
Samozrejme, veľmi mi to lichotí, ale sama by som sa tak nenazvala. Svoju kariéru a to, že som začala mladá, vnímam ako požehnanie. Už v mladom veku som našla niečo, v čom som dobrá a mám pre to zanietenie. Ale ak by som ten istý talent v sebe objavila ako 20-ročná, nazývali by ma zázračným dieťaťom? Pritom by som robila tie isté kroky. V označení zázračné dieťa mi chýba faktor tvrdej práce. Znie to, akoby stačilo, že sa narodíte talentovaný. Talent treba, ale rovnako treba popri ňom aj tvrdo pracovať.
Titulujú vás tiež prívlastkom „budúcnosť džezu“. Ako ju vidíte?
Opäť? Som veľmi poctená, že ľudia, na ktorých hľadím s obdivom, o mne takto rozprávajú. Rozhodne by som rada reprezentovala budúcnosť džezu, ale myslím, že trošku odlišným spôsobom než akým ľudia vnímajú „džez“ dnes. Nemyslím si, že budúcnosť džezu je v hraní be bopu a straight ahead jazzu. To nikto nezahrá lepšie, ako to už spravil Charlie Parker a nezdá sa mi, že by mladí ľudia zrazu začali počúvať takúto muziku. Budúcnosť džezu vidím vo fúzii džezu, popu, world music a ďalšej muziky. V poslednom čase som medzi mladými muzikantmi zaznamenala skvelý trend. Do ich zvuku prenikajú prvky rocku, popu, indie nahrávok… Všetko sa to mieša v jednom hrnci. Pre mňa existuje iba dobrá a zlá hudba. Rozhodne nie som džezová snobka. Rada počúvam všetko. Aby sa džez mohol vyvíjať, potrebujeme s ním spraviť niečo odlišné a verím, že tým ďalším krokom je jeho premostenie s inou hudbou. Bude to nielen vzrušujúca hudobná cesta, ale priláka to mladšiu generáciu a širšie publikum.
Váš aktuálny album Live at Scullers je vašou prvou živou nahrávkou. Vyhovovalo vám živé nahrávanie alebo sa radšej hráte so skladbami v štúdiu?
Nahrávanie v štúdiu aj nahrávanie naživo majú svoje plusy aj mínusy. Živé nahrávanie je vzrušujúce, pretože kapelu poháňa energia publika (a ja som si zaistila skvelé publikum!). V štúdiu sa niekedy hrá ťažko tak, ako sme zvyknutí, pretože každú maličkosť zaznamenajú mikrofóny a môžeme ju veľmi jasne počuť. Je to však zábava, keď môžeme k už nahratým pasážam dohrávať ďalšie, pridávať ďalšie nástroje a podobne. Keď nahrávka vzniká takto, máme viac slobody. Živé vystúpenie nikdy nie je „dokonalé“, vždy zachytáva konkrétny moment v čase. Počas neho sa môžu prihodiť chyby aj čarovné okamihy, ale celé je to skutočné a môžeme iba dúfať, že z toho ide energia a vášeň.
