Karel Gott: Dojemne rozprávať o konci je len lacný trik (Rozhovor s Karlom Gottom, 8. 11. 2012)

Povedali ste, že romantikom sa v dnešnej dobe žije ťažko. Prečo?
Podľa toho, v akej profesii. Mne sa ako romantikovi žije výborne. Čím je doba uponáhľanejšia, rýchlejšia, viac pretechnizovaná a odosobnená, ľudia sú veľmi dobre organizovaní systémom, musia myslieť trhovo a rýchlo, tým sú romantické chvíle pre ľudí cennejšie. Takže mne sa darí výborne – na koncertoch, v štúdiách, mám dobré ohlasy na album aj na koncert, ktorý trvá tri hodiny pätnásť minút. Ľuďom je pri mojej hudbe dobre, celkom sa uvoľnia. A to nehovorím o listoch a e-mailoch, reakciách na facebooku. Dokonca sa od rôznych mágov a liečiteľov dozvedám, že moje piesne liečia. Pýtajú sa, či o tom viem.

Viete?
Počuť to je výzva. To nie je už len nejaké prespevovanie si povrchných šlágrov. Človek musí premýšľať, prečo to tak je a pokračovať v tom.

A čím to teda je?
Keby som to vedel, začal by som to kopírovať. Prídu lepší speváci, zaujímavejší, ale nebudú na scéne 50 rokov v kuse a nestanú sa legendou. Budú mať lepší hlas, ale doba im nebude tak priať. Mám pocit, že táto hudba je vyčerpaná a jej spoločenské poslanie je vykonané. Takže aj rockeri, ktorí mali rebelantské poslanie, už nemajú pre koho spievať. Mládež už nechodí s nadšením na rockové koncerty. Kedysi sa tam mladí šli vyblázniť. Dnes sa už ľudia navzájom ani nestretnú, komunikujú prostredníctvom techniky, nie naživo. Technika sa stáva samozrejmou a hudba sa stáva len akýmsi spríjemnením kdesi v obchode alebo dokonca vo výťahu. Alebo na pošte, na stanici.

To pre vás musí byť dosť desivá predstava, či nie?
Ja som šťastný, že na mňa ešte stále chodia ľudia a dokonca v takom neuveriteľnom počte. Varovali ma, ešte som nemal ani tridsať rokov: fanúšičky na teba zabudnú, po tridsiatke sa už nebudeš môcť zosmiešňovať, nájdi si iné povolanie. Ja som sa snažil pôsobiť tak, aby som oslovoval hlavne viac generácií, aby so mnou neboli z nostalgie len moji vrstovníci. Aby si mládež nepovedala: prosím ťa, Gott. Nedávno som v Košiciach videl plnú halu, tam bol kotol, v ktorom som videl naozaj všetky generácie. A to je môj cieľ: aby všetci mali pocit, že aj keď možno nie som ich krvná skupina, niečo na mojej hudbe je a stojí za to ísť na môj koncert. Niečo tam bude, ako hovoril ten liečiteľ – musí to byť koncentrácia úprimnosti, lásky k ľuďom, poctivej práce. Ja idem na pivo až vtedy, keď sme ľudí uspokojili tak, že ani nechcú ísť domov.

Spánok na vavrínoch vám nehrozí?
Ja vavríny mám – slávikov, mohol by som žiť s nadhľadom. Ale to nie. To radšej skončiť, potom môžem mať nadhľad. Ale ak mám pokračovať, musím to robiť s úplnou vážnosťou a láskou. Som presvedčený, že ľudia to poznajú.

Takže dnes už nemá šancu vyrásť taká legenda ako vy?
Nie, hovorím, že budú lepší speváci s lepšími hlasmi, ale kto im napíše pieseň, keď autori nie sú motivovaní písať? Veď cédečká sa dnes nepredávajú, tak prečo by niekto písal pieseň? To už je nezaujímavé povolanie. Ale kedysi, keď so mnou gramofónová firma Supraphon vydávala album, tak prvý náklad bol minimálne 70¤000 – 80¤000 kusov. To už nebude.

Prečo?
Autori si kedysi hovorili: s tým Karlom je dobré spolupracovať, lebo moja pieseň sa dostane medzi množstvo ľudí. Vtedy mali motív, dnes už nie. Dnes si všetci sťahujú hudbu zadarmo. Hudbu vám niekto napíše, len ak mu dopredu zaplatíte. Biznis sa úplne obracia. Keď sledujem, ako to robia v zahraničí, hovoria: album je len investícia, aby som mal repertoár. A keď budem mať šťastie, niekto si moju hudbu stiahne zadarmo. Keď sa mu moja hudba zapáči, príde mi na koncert a náš merchandising mu niečo predá – kalendár, knihu, šálky, poháre, aby si speváka nejakým spôsobom fanúšik odniesol domov. Už sú také nápady: príde rocková skupina z Anglicka do Prahy a pri dverách, ktorými diváci odchádzajú, si môžu kúpiť živý záznam koncertu, na ktorom práve boli. Aby mali pocit, že v tom dave sú aj oni, aj oni tam kričia. Na tej nahrávke počujete s prízvukom: Ahoj, Praho. To je jediný znak toho, že koncert bol práve z Prahy, ktovie, ako sa tam tá veta dostala, lebo to isté sa mohlo odohrať kdekoľvek inde. Tieto veci im zarobia na vlastnú hudbu, ktorú vymýšľali tri mesiace alebo pol roka.

Foto: Marián Peiger, SITA

KONCERT: Karel Gott - TURNÉ 2012 Český spevák Karel Gott počas koncertu v Bratislave.

Ako to robíte vy?
Ja si napríklad pol roka zháňam repertoár a texty, ktoré budú primerané môjmu veku a pohľadu na svet. Nemôžu to byť „rozjuchané“ pesničky: chlapci ideme, tam sú dievčatá. Mal som šťastie na textárov, na to si dávam pozor. Na albume Dotek lásky sme pracovali pol roka, samozrejme, náklad je veľmi slabý. Toto je pre mňa len pracovný nástroj, ktorý potrebujem k svojmu remeslu, mám nový repertoár a teraz pôjdem na turné, niekto si tam tú platňu možno kúpi. Fanúšik potom príde s nádejou, že sa ku mne dostane a že mu to cédečko podpíšem.

Vraj nikdy neodmietnete žiadosť o autogram.
Snažím sa. Niekedy to však nejde, pretože po trojhodinovom koncerte som úplne mokrý a keď sa do haly postavím, podpisujem minimálne hodinu. Popritom sa rozoberá technika, otvoria sa dvere, aby ju mohli odvážať, vznikne tam studený prievan a to je presne spôsob, ako speváci prichádzajú o hlas. Takže niekedy to s podpisovaním nejde. Ale keď mi organizátor zaručí, že bude mať miestnosť, kde v teple môžem podpisovať ľuďom cédečká, urobím to rád.

Váš najnovší album sa volá Dotek lásky. Ako sa v sedemdesiatke spieva o láske?
Nie je to len o vzťahu muža k žene, teda o základnom inštinkte. Lásku môžeme cítiť k mnohým veciam. K prírode – cestou z Košíc do Bratislavy som sa kochal pohľadom na západ slnka od Štrby. Všetky tie farby, nadchýnal som sa a ľutoval, že so sebou nemám plátno a farby, hneď by som to namaľoval. Bola to taká krása, že by kritika o mne možno napísala, že som gýčiar. Láska môže byť aj k piesni ako takej. Alebo k tomu, že publikum ma ešte berie. Doba je stále rýchlejšia a sme presýtení rôznymi ponukami, unavení – aj demokraciou. Informácií je na nás priveľa. A čím viac je informácií, tým viac sme unavení, všetko sa relativizuje. Čo si z tej nadmiery informácií mám vybrať? A potom prídem ja s romantikou. Preto to robím. Krásna, teda melodická pieseň, ktorú už málokedy počujete… Kedysi som mohol svojich miláčikov menovať hneď: ten má hlas, to je melódia. Môžem sa vás opýtať na nejakú melodickú krásnu pieseň? Rýchlo, povedzte súčasný hit.

Trebárs Rolling into Deep od Adele. Môže byť?
Môže. Je to veľmi emotívne, preto sa to ľuďom páči.

Skvelú hudbu robí aj Lenka Dusilová.
Ale to je niečo iné ako belcantový spevák. To, s čím som sa ja päťdesiat rokov predstavoval ľuďom, taká melodika, to už nefrčí. Odo mňa ju však z nostalgie a sentimentálnych dôvodov ľudia berú. Je známe, že ľudia radi spomínajú na to dobré. Na zlé zabudnú. Spomenú si, ako na moju hudbu tancovali, ako sa pri nej zoznámili. Na pieseň má každý spomienku, preto nás tak oslovuje. Ale mladí, tí tie piesne berú ako nové. To je dobré! Keď im poviem, že tá pieseň má 40 rokov, čudujú sa, že sa vtedy písali také krásne piesne. Vidíš, o čo ste prišli.

Upadá hudba?
Nie že upadá. Proste s inou dobou prídu iné oslovenia. U nás teraz napríklad vedú pesničkári. Nohavica, Klus – v ich textoch je niečo básnické, poézia, vtip, humor, sú trefné. To nie je: lásko má. Teraz ľudia chcú viac, chcú obsah. Ale belcantový spevák do dlhých tónov veľa obsahu nevtesná. Zatiaľ čo pesničkári idú – sú to viac rozprávači ako speváci.

Mrzí vás, že ľudia po vás chcú stále staré hity a nezaujímajú ich nové skladby?
Považujem za povinnosť predstaviť sa s tým, čo som práve nové vyprodukoval. To mám chuť im predstaviť. Nečakám frenetický aplauz, ale pieseň musí dostať šancu. V dnešnej dobe má pieseň len malé šance, aby sa z nej stal hit cez noc. Kedysi bola jedna televízia, jeden kanál, jedno štátne rádio – vtedy sa dal robiť hit cez noc. Dnes, keď ste na jednej zo staníc, tak sa vám to s veľkým šťastím podarí raz, pretože rádiá majú playlisty a fungujú rotácie. Čiže cédečká sa vložia do stroja, nie je tam žiadny dídžej, ktorý by si povedal: páči sa mi tá tretia vec z albumu, tú dnes zahrám. To už dnes vôbec neexistuje. Pieseň nedostane šancu dostať sa ľuďom do ucha, votrieť sa im do priazne opakovaním, preto si myslím, že už žiadne hity tohto druhu nebudú. Pozrite sa na klasické tituly na mojom najnovšom cédečku. Všetky poznáte, ale nie v mojom podaní. Ja na ne mám trochu iný názor, niektoré už existujú v 15 – 20 verziách.

Ktorú skladbu máte najradšej?
To sa nedá povedať: predsa všetkých 17, inak by som ich nespieval. Každá má inú polohu, náladu, nie je tam jediná vata. Svetovo overené piesne so mnou premiérovo.

Pokračujete ešte stále ako dídžej v rádiu?
Áno, zatiaľ ma chcú. Vraj má počúvanosť vzostupnú tendenciu. To som presne kedysi chcel robiť. Vždy mi hovorili: pozri, ty nám stále púšťaš svoje platne, rozprávaš o nich s takým zápalom, tak to rob, buď hudobným redaktorom v rádiu a púšťaj pesničky. Od doby, čo mi to radili, uplynulo veľa rokov, vyše 40, ale až pred rokom som dostal tú príležitosť. Robím to s chuťou, teším sa na to. Vždy je to programovo nasmerované na nejakú osobnosť, príbehy či éru niečoho. Alebo rozprávam zážitky o ľuďoch, s ktorými som sa v hudobnom svete stretol.

Je vám ľúto, že sa končí éra belcantových spevákov alebo ste s tým ako posledný mohykán belcanta zmierený?
Som rád, že som sa narodil presne do správnej doby. Nech sa s tým vyrovnajú iní, ktorí budú vymýšľať, čím by ľudí potešili. Myslím si, že to celé pôjde iným smerom. Všimnite si, na koho sa chodí na koncerty. Len na legendy. No na toho pôjdeme, ten ešte žije? Tak rozprávajú. Ale nová skupina z Británie, ktorú nepoznám? No na tú nepôjdem. Tej skupine ešte bude trvať, kým ju budú poznať – ak sa jej to vôbec podarí.

Na to sú práve festivaly, kde sa točí jedna skupina za druhou.
Tam je niekoľko záruk. Je to open, pod holým nebom, čo nestojí toľko ako prenájom haly v Košiciach, a za druhé: tu ich máte, vyberte si. Ale ľudia neberú každého, na festivaloch býva chaos, kričí sa. Neverím, že na základe takejto prezentácie sa niekto môže stať slávnym. To je masová ponuka pod širákom.

Foto: Nguyen Phuong Thao

Karel Gott Karel Gott.

Povedali ste: chvalabohu, že dcéry nemajú talent na spev. A keby ho mali, odhovoríte ich od speváckej kariéry. Prečo?
Veď vám to celý čas rozprávam. Nebude to zaujímavé povolanie, ak to vôbec ešte bude nejaké povolanie. Možno len záľuba.

Čomu je teda lepšie sa venovať?
Každý nech robí, čo vie. Otázka je, či to v trhovej spoločnosti od neho niekto bude chcieť. Bolo by fajn, keby fungovala nejaká podpora talentov. Napríklad škola pre talenty, ale bolo by dobré zaručiť, že keď ju vychodia, budú v tom aj pokračovať. Dnes je veľa inteligentných študentov, ktorí vychodia vysokú, a roky nezoženú prácu a robia niečo, čo vôbec nevyštudovali.

Ešte vás baví byť Karlom Gottom?
Prečo by som mal nariekať, keď sa o to 50 rokov usilujem? S nikým by som nemenil, baví ma to veľmi a dúfam, že je to na mne poznať. Keby som nevidel reakciu ľudí, pre ktorých to robím, určite by som skončil.

Takže nekončíte?
Nie, nie. Tým sa vyhrážať nebudem, to je najlacnejší trik. Posledné rozlúčkové turné. Aké dojemné, na to musíme ísť. Ale za tri roky si to spevák rozmyslí a povie: viete, ľudia, ja som vás tak potreboval, dajte mi šancu ešte raz. A ľudia znovu prídu, veď je to dojemné. Tak to nie je môj trik.