Celý svoj život venovala divadlu, najprv ako ochotníčka v Radošinej, od roku 1971 bola členkou Radošinského naivného divadla (RND). Účinkovala v rozhlase (dvadsaťjeden rozhlasových adaptácií hier z repertoáru RND z rokov 1982–1983, 1995–1998), v kabaretných programoch, v televízii aj vo filme.
Keď ju už nemôžme vidieť na doskách RND, pripomeňme si aspoň citát z hry Človečina 2 v jej podaní z roku 2004 pri jej opätovnom uvedení: „Myslela som si, že ludý sú len dobrí a zlí. Potom som prišla na to, že zlí móžu byt aj mrchaví a dobrí aj múdri. Najhoršá kombinácia pre život sú mrchaví a sprostí. Takých sa najvác namnoží vtedy, ked sú múdri lahostajní. O tom bola naša Človečina kedysik a o tom je aj neská, ked je múdrych pár a sprostých nejde vykynožit any nasilu! Pozývam vás do nášho dyvalla, aby ste sa spolu s nami zasmáli na tom, jakí nýkedy dokážeme byt malí a smíšni…“ To sú nezabudnuteľné slová a myšlienky, ktoré v Človečine odzneli. Nielen v nej sa milovníci RND s veľavravnými a aj po toľkých rokoch aktuálnymi myšlienkami stretávajú s humorom divadlu vlastným, na ktorom stojí celý repertoár naivného divadla. A práve do neho úžasne zapadlo jednoduché insitné herectvo Kataríny Kolníkovej.
Rodáčku z Radošinej, kde sa narodila 20. apríla 1921, si do svojho divadla vybral tiež radošinský rodák Stanislav Štepka, lebo ju od svojho detstva dobre poznal, učila ho v materskej škôlke. Život sa s ňou veľmi nemaznal. Keď mala devätnásť rokov, vydala sa a potom bez manžela, ktorý ostal vo svete, vychovala štyri deti. Aj popri všetkých životných trampotách si našla čas na ochotníčenie a po odchode do dôchodku už bola stálicou RND. Vytvorila viacero svojráznych postáv žien v stálom repertoári divadla. Účinkovala takmer vo všetkých inscenáciách, ktoré napísal Stanislav Štepka. Zaskvela sa najmä v inscenáciách Jánošííík, Človečina, Alžbeta Hrozná, bola ako poštárka v hre Slovenské tango, kuchárka v Pavilóne B a hrala ešte v mnohých ďalších. Hrala aj vo filmovej verzii divadelných hier Konečná stanica a Jánošííík a v televíznom filme Osobná chyba.
Vo februári 2002 ju v rámci diváckej ankety Osobnosť televíznej obrazovky (OTO) za rok 2001 uviedli do Siene slávy, čím si získala poctu za svoju celoživotnú prácu na divadelných doskách. Udelili jej prémiu ceny Slovenskej filmovej kritiky Igric za rok 2005 za hereckú kreáciu v inscenácii Človečina. Na divadelnom festivale Aničky Jurkovičovej v roku 2005 jej udelili ocenenie Kvet Tálie. Stanislav Štepka vydal v roku 2001 knihu … a já, Katarína Kolníková, knihu rozhovorov autora s herečkou.
Zomrela 29. mája 2006 v rodnej Radošinej. Podľa Štepku hrala Katarína Kolníková veľmi oddane a rada. Nemusela ani veľmi nič nové vymýšľať. Len byť na javisku ako človek. Taká bola a natrvalo ostane podľa jej divadelného šéfa v pamäti.
