Východiská súčasného usporiadania sveta vidí Zakaria v historických súvislostiach prameniacich z nástupu prvých silných štátov v hlbinách rozkvetu Európy za čias renesancie a nástupu raného kapitalizmu a kolonializmu. Práve vtedy sa sformovali predpoklady pre súčasný stav usporiadania sveta. Až do konca 19. storočia vznikali a vládli koloniálne mocnosti Starého sveta a vytvárali svet, ako sme ho donedávna poznali – svet bohatého Západu a „tretí svet“ dnes už bývalých kolónií. Presun moci počas 20. storočia – vzostup USA, rozpad Európy ako centra a nástup bipolarity – sa na prelome tisícročí mení. Hoci USA vyhrali studenú vojnu, neznamená to, že vláda a moc nad svetom pristála v náručí USA, aj keď si to najmä republikánska časť Ameriky chvíľu myslela. Unipolárny svet nie je svetom USA, v ktorom by bol jeden víťaz s nespochybniteľnou vodcovskou silou – vojenskou, technologickou a hospodárskou. USA zistili, že odrazu nastal vzostup viacerých štátov, ktoré sa stávajú konkurentmi či rovnocennými partnermi pre budúcnosť. Je to zmena, ktorú zažívame veľmi aktívne aj my, pretože jednou z nových mocností podľa Zakaríu je aj obnovená Európa. Ale už nie je jediná a koalícia Európy a USA už nie je hybnou silou vývoja. Zakaría pomenúva dramatické zmeny dvoch veľmocí najbližších desaťročí – Číny a Indie, ktoré menia už v súčasnosti svet. Akoby za hmlou amerických výbuchov a vojen na Blízkom Východe utešene rástli súperi či partneri, ktorých ambíciou je vyrovnať sa svojou ekonomickou neprehliadnuteľnosťou na globálnom trhu najbohatším z krajín sveta. A práve usilovná práca a nie atentátnici arabského sveta môžu byť pre USA prirodzene väčšou konkurenciou. Tento nový svet nazýva Zakaria svetom postamerickým.
Kniha vyšla pôvodne v USA v roku 2008, pozoruhodné však je, že Zakaria sa v nej niekoľkokrát dostáva aj k téme nafúknutosti a neudržateľnosti amerického finančného trhu a hovorí o veľmi blízkej recesii, ktorá USA postihne s dosahom na celosvetové trhy. Zároveň však hovorí aj o ďalšom fakte – kým štátno-imperialistický kapitalizmus, ktorý bol ťahúňom ekonomiky i zdrojom najväčších svetových katastrof 20. storočia, zvládal krízy veľmi zle a prakticky každá dramatická ekonomická kríza viedla k vojnovému konfliktu – dnes, v období globalizácie trhu, sa štátne záujmy riadia vo veľkej miere záujmami globálnych korporácií, pre ktoré nie je globálny vojnový konflikt v žiadnom prípade zaujímavý. Vojna svetových rozmerov by bránila rozvoju obchodu a ten sa stal nezávislým od politicko-ideologických konfliktov. Len málokedy sa obchodné otázky stávajú problémom medzinárodných sporov (a už vôbec nie vojen) a aj to sa snažia zúčastnené vlády – ako v prípade Číny a jej nedávnych sporov zo softvérovými gigantmi a autorskými právami či obmedzovaním internetu – nechávať spory na mäkkej forme obchodných rokovaní a vzájomných ústupkov. Partnerská dohoda sa stala najsilnejším nástrojom a dokonca aj krajiny drsného spôsobu vyjednávania, akými sú napríklad Líbya či svojim spôsobom aj surovinová mocnosť Rusko, pristupujú na obchodné pravidlá hry. Dokonca ani v ostatnom dvadsaťročí často diskutovaná hrozba islamského sveta nie je v Zakariových očiach hrozbou. Vyčíňanie teroristov nie je prirodzenou cestou arabského či islamského sveta, ale je súčasťou čohosi, čo dnes môžeme prirovnať k reformácii a renesancii kresťanského sveta spred piatich storočí.
Postamerický svet nie je – ako by si priali napríklad teroristi z Al-Kajdá – svetom nefunkčných a rozpadávajúcich sa USA. Zakaria ukazuje, že dnešný Rím, ak môžeme prirovnať USA k najväčšej a najvplyvnejšej civilizácii Starého sveta, je v období svojej dospelosti a zrelosti. Obdobie politickej a mocenskej puberty s neadekvátnymi reakciami, vystatovačnosťou, ukazovaním akejsi bezhlavej sily sa končí, Amerika si uvedomuje svoju pozíciu lídra, ale nie pána tohto sveta. Pri tomto dozrievaní do dospelosti USA však Zakaria upozorňuje aj na negatíva, ktoré Američanov a ich medzinárodné pôsobenie sprevádzajú – najmä na americký nacionalizmus. Američanmi sú totiž v ideologickej bubline, v ktorej presviedčajú samých seba a svet, že ich usporiadanie sveta, ich morálka a ideológia je čosi úžasné a správne. Čosi, čo ako životný štýl musia vnútiť aj zvyšku sveta. Práve táto kultúrna arogancia Američanov, ktorá sa prejavuje napríklad ich opovrhovaním znalosťami iných jazykov a neúctou k iným kultúram vyvoláva vo svete alergické reakcie voči čudujúcim sa Američanom.
Zakariov svet najbližšej budúcnosti je svetom – napriek kríze – hojnosti. Svetom, v ktorom sa miera chudoby v kedysi naozaj úbohých krajinách sveta dramaticky zmenšuje. Ako príklad uvádza práve svoju rodnú Indiu, ktorá síce nie je takým usporiadaným a tvrdo pracujúcim štátno-kapitalistickým systémom ako Čína, napriek tomu bohatne a mení sa. Krajiny, sídliace ešte pred päťdesiatimi či tridsiatimi rokmi na chvoste temného vreca „krajín tretieho sveta“ ako Južná Kórea, sa vďaka neuveriteľne dynamickým programom menia v štandardné a rešpektované bohaté oblasti, ktoré postupne rozširujú svoje pôsobenie a vplyv. Pravda. Zakaria si nezastiera oči a vidí aj negatíva tejto „rajskej záhrady bohatstva“ – ekologické hrozby i súčasné čierne diery medzinárodného obchodu, ktoré stále zanechávajú niektoré časti sveta v nestabilnej fáze konfliktov. Týka sa to najmä vzťahov Číny a niektorých Afrických krajín a extrémneho rozdielu medzi surovinovým bohatstvom arabského sveta a blízkovýchodného napätia v rozsiahlych chudobných oblastiach štátov ako Irak, Irán, Pakistan či Afganistan.
Zakaria sa vo svojej knihe Postamerický svet nepozerá na svet pesimisticky. Svojím spôsobom polemizuje s autormi ako Francis Fukuyama a jeho „koncom dejín“ či katastrofickými scenármi Samuela Huntingtona a jeho knihy Stret civilizácií. Jeho vízia budúcnosti stojacej na analýze súčasného vývoja je víziou kooperácie riadenej ekonomickými záujmami globalizovaných firiem, ktorým záleží skôr na tom, aby svet fungoval, než aby bol v konflikte. Ideológia v tomto smere ustupuje, obraz konfliktu akejsi demokratickej koncepcie sveta a totalitarizmu, dnes nemá opodstatnenie. Svet chce len obchodovať. A obchod je vždy o vzájomnej dohode a nie o direktívnom rozhodovaní.
Fared Zakaria: Postamerický svět (prel. Stanislav Tumis, Academia, 2010)
