Paul Lendvai (1929), publicista, politický analytik, budapeštiansky rodák a od roku 1957 stály obyvateľ Viedne, autor niekoľkých medzinárodne cenených publikácií o európskej politike a stredoeurópsko-balkánskom životnom priestore, sa rozhodol vo svojej knihe lakonicky nazvanej Maďari, pozrieť sa na dejiny svojich rodákov. A nezabudol hneď pripísať podtitul: Víťazstvá a prehry.
Keďže drvivá väčšina maďarských dejín je o vyčleňovaní sa voči niečomu a niekomu, čo je silnejšie – Germánom, Tatárom, Turkom, Habsburgovcom, Sovietom – vyznievajú maďarské snahy o sebaurčenie v podaní Paula Lendvaia ako baroková márnosť. Úklady, vraždy, politikárčenie, spojenie sa s „nesprávnymi“ stranami (ako príklad stačí uviesť Osmanov či Hitlera) s vierou, že práve tí budú kamarátmi, ktorí nás nechajú žiť svoj sen o slobodnej uhorskej vlasti, tvoria komplexný obraz jedného pestrofarebného národa, ktorý by veľmi chcel byť dejinným, hodným tragédie. Zostáva však operetným, trocha zábavným, veľmi nostalgickým a utápajúcim sa v selankovitej vízii nepochopenia a odvrhnutia. Pusta a maďarská duša sú niekedy nekonečné, preto ich milujeme.
Odhaľovanie súvislostí
Lendvaiova kniha nie je historickou štúdiou, sám autor sa priznáva, že nie je historik, ale publicista a politický analytik. Preto viac než históriu čakajte práve snahu odhaľovať politické súvislosti. Autor sa drží chronológie, pričom, prirodzene, najväčšiu časť knihy, tvorí ostatných dvesto rokov, či presnejšie obdobie počínajúce Satumarským mierom po porážke Františka II. Rákocziho z roku 1711, ktorého výsledkom bolo, „že Uhorsko sa stalo provinciou, ba takmer kolóniou rakúskej monarchie“.
Lendvai však upozorňuje, že nešlo o úpadok, ale práve o obdobie, počas ktorého sa začína premena a regenerácia uhorských stavov, obdobie postupného, po tureckých vojnách zničeného, usporiadania krajiny a formovania modernej osvietenskej Európy, v ktorej sa emancipačné snahy postupne prejavovali u Maďarov, ale aj Srbov, Chorvátov či, opatrne, Slovákov. 18. storočie však bolo len bublaním zaspatého Uhorska: „Rozhodujúcim faktorom krízy uhorského hospodárstva a kultúry bolo mocenské udržiavanie dávno prekonanej stavovskej organizácie spoločnosti,“ píše Lendvai ukazujúc tak na príčiny búrlivej premeny, ktorá čakala krajinu o storočie neskôr.
Tá premena vyvrcholila revolučnými rokmi 1848 – 1849, keď pod vedením spišského Nemca Lajosa Kossutha, „slamenej fakle“ revolúcie, došlo k premene aristokratického stavovského Uhorska na modernizujúci sa európsky štát. A trvalo ďalších dvadsať rokov, kým sa aspoň časť porazenej revolúcie premenila na modernú štátnosť.
Lendvaiova esej je zaujímavým, neraz polemizujúcim čítaním. Pri vedomosti našich interpretácií dejín, hlavne ostatných dvoch storočí, môžeme občas – a s uspokojením – vidieť, že ani súčasná maďarská inteligencia nepokladá obdobie po Rakúsko-Uhorskom vyrovnaní za šťastné obdobie, ale za čas, keď sa maďarská väčšina správala voči menšinám – ako napríklad slovenskej – nie korektne, ba priam arogantne. Všetko by mohlo byť inak: „Maďarské národné obrodenie z hľadiska rozvoja materinského jazyka sa stalo očividným štítom víťazstva národnej identity. Ale zároveň – najmä v každodennom živote ľudí – predstavovalo negatívnu výzvu pre druhú polovicu obyvateľstva. Idea štátneho patriotizmu ako všeobecná substancia mnohonárodného štátu stroskotala na maďarizácii,“ píše Lendvai o rokoch po rakúsko-uhorskom vyrovnaní 1867 a zároveň dodáva, že práve táto maďarizácia bola jednou z ideových príčin rozpadu Uhorska po roku 1918.
Čo knihe nohy podrazilo
Lendvaiovo putovanie maďarskými dejinami osvetľuje aj zaujímavé súvislosti formovania židovskej Budapešti, nástup Horthyho, ktorý tiež chcel lavírovať medzi mocnosťami a vlastným novomaďarským tragickým pocitom posttrianonského ublíženia (ktoré len pokračuje v iných národných tragédiách tiahnucich sa storočiami a chápaných ako morálne víťazstvá). Prirodzene, najväčšiu časť povojnového Maďarska venuje nepokojom a odporu v roku 1956, aby nás veľmi v skratke previedol kádárovským socializmom. Keďže Lendvai je politický analytik, neváha svoju esej o Maďaroch, určite neraz ironickú či národne sebaironickú, dotiahnuť prakticky až do súčasnosti, respektíve, do víťazstva Viktora Orbána v ostatných voľbách, pričom je jasné, že práve tento pravicový politik si veľa lásky zo strany Lendvaia nezaslúžil.
Knihe občas podrazia nohy neuveriteľné informácie, napríklad tá na strane 205, kde sa dozviete, že Sándor Petőfi zahynul „v bitke pri Segesvári 31. júna 1848“. To, že o dve strany predtým je aspoň správne napísaný rok úmrtia (1849 a nie 1848), len dosvedčuje, že nad textom niekto nemyslel. Ale nechať v texte nejestvujúci deň 31. jún (správne má byť 31. júl 1849) nie je ani čaro nechceného, ale trestuhodná hlúposť. Pracujeme na úrovni historickej práce, eseje, navyše dátum úmrtia najväčšieho maďarského básnika je známy a aj napriek pochybnostiam a konšpiračným teóriám vo všetkých literárnych učebniciach a encyklopédiách existuje.
Navyše pri troche premýšľania nad textom je jasné, že Petőfi nemohol umrieť v roku 1848. Redigovanie neznamená len čítanie. Ďalším nie celkom zrozumiteľným aktom knihy je vpisovanie slovenských mien do zátvoriek napr: „Imrich Thököly (v slov. i Tököli)“, pričom vôbec nie je jasné, či sú to poznámky prekladateľky alebo koho. Možno by v takomto prípade bolo lepšie vložiť za text index, ktorý tu chýba ako celok, a doplniť o slovenský prepis mien a nie narúšať plynulosť textu absurdnými vsuvkami.
Esej Paula Lendvaia je v dôsledku dielom, ktoré je polemické len čiastočne. Napríklad veľký naratívny príbeh o príchode viacerých kmeňov vrátane Hunov do strednej Európy sa síce snaží vysvetliť a osvetliť, ale zároveň prijíma ideu príchodu do „novej vlasti“, teda akési osudové predurčenie, že práve sem, na bohaté žírne nížiny okolia Dunaja, mali Maďari prísť. Nezabúda upozorňovať na fakt, že mnohí maďarskí hrdinovia mali svoj pôvod v iných etnikách, ale zároveň ich berie ako integrálnu súčasť maďarských dejín. Ale ako dobrý pohľad do dejín – do veľkej miery aj našich – videný inými očami, ju môžeme len odporúčať. O to viac mrzí šlendriánska vydavateľská robota.
Paul Lendvai: Maďari. (Marta B. Zágoršeková, Kalligram 2011)
