Kniha týždňa: Opiť rožkom

Na výrazný rozdiel medzi tým, čo sľubuje marketingová kampaň, sprevádzajúca vydávanie kníh Michala Hvoreckého, a skutočným čitateľským zážitkom z nich, si už za posledné roky bolo možné zvyknúť. Neprekvapuje ani nepomer medzi autorovými ambíciami a ich realizáciou. Inak to nie je ani v jeho poslednom románe Dunaj v Amerike. I napriek tomu, že poniektorí recenzenti ohlasujú, že Hvorecký napísal svoj najlepší román. Nenapísal.

13.06.2010 12:00
Michal Hvorecký: Dunaj v Amerike
debata

Odviedol svoj štandardný výkon. Vysúkal melodrámu veľkých vášní a sklamaní s „prekvapujúcim“ dejovým zvratom. Predviedol svojho protagonistu, ktorý ventiluje životné sklamania priľnutím k povrchnému, okázalo neautentickému spôsobu života. Obdaril ho osudovou láskou, hoci dôvody tejto osudovosti nie sú i napriek úpornej snahe autora jasné do konca. Toto všetko rámcoval rozprávaním o plavbe americkej luxusnej výletnej lode po Dunaji – z Regensburgu do dunajskej delty. Tu sa otvorene hlási k inšpirácii „životopisom rieky“ románom-esejou Dunaj Claudia Magrisa a prekladá svoj príbeh esejizujúcimi vsuvkami. Ich cieľom je osvetliť, rekonštruovať dejiny, prípadne kultúrnu pamäť podunajského regiónu, ale tieto exkurzy pôsobia ako povrchne spracované konspekty z bedekrov, historických kníh a inej použitej literatúry.

Nevyužitý nemal zostať ani silný metaforický potenciál, ktorý v sebe rieka sama osebe obsahuje, tak ako ju má i loď (spomeňme napríklad len podobenstvo „lode bláznov“, ktoré sa v dejinách umenia často využívalo, kalkuluje s ním i Hvorecký). Napokon lakonická veta na prebale knihy („Prvá láska, večná rieka a posledná plavba“) zreteľne naznačuje, že plavba amerických turistov na lodi America nebude nijakou selankou, ale zostupom z komerčne plytkého, nudne príjemného raja, ktorý prezentuje nemecké, prípadne rakúske povodie Dunaja – cez očistec posttotalitných stredoeurópskych krajín (Bratislava, Maďarsko) až po balkánske peklo (Srbsko, Chorvátsko, Bulharsko a Rumunsko). O tom, že apokalyptické vyústenie tejto plavby je nevyhnutné, hádam ani netreba hovoriť.

Motívom, ktorý má potvrdzovať (okrem autorovej kultúrnej erudície), že hlavný hrdina románu Martin Roy je človek duchovnej sféry, je jeho pôvodné povolanie prekladateľa. Popri tom, ako masochisticky utápa svoj život vo výnosnom povolaní, ktoré ho núti pretvarovať sa či popierať samého seba, na prekladanie nevie zabudnúť. Dejová línia, súvisiaca s prekladateľskou činnosťou protagonistu, a jeho i autorove úvahy o prekladaní v konečnom dôsledku pôsobiaca diletantsky, ako výsledok snaživých rešerší.

Kým v predchádzajúcom Hvoreckého románe bol protagonista prostitútom, tu sa stáva riaditeľom plavby, ktorý je vydaný napospas vrtochom svojich amerických klientov. A keďže sú to Američania, tak sú tupí, arogantní, škaredí a tuční. Maďari sú skrachovanými tragickými pianistami na lodi a Balkánci sú démonickí, klamú, kradnú, distribuujú drogy, nelegálne sťahujú hudbu a filmy a ešte sa k tomu škriabu v rozkroku (viď strojníka Dragana). A, samozrejme, zlo s veľkým Z, ktoré postupne opantalo loď, pochádza z drakulovského Rumunska.

„Dobrodružný cestopis“ Michala Hvoreckého je tak zvláštnou zmesou averzií všetkého druhu. Stretávame sa tu s iróniou voči prevádzke turistického priemyslu i komerčnej dobe, so znechutením zo špiny a chaosu v južnej Európe a napokon, keďže loď preváža dôchodcov, aj so zvláštnym odporom k starým ľuďom: „Starí ľudia väčšinou vyzerajú hrôzostrašne. Šíri sa z nich vôňa podobná zápachu zimného šatstva, ktoré celú jar a leto odpočívalo v temnej dubovej skrini. (…). Zvráskavené ruky pokryjú pečeňové škvrny a pre opuchy na kĺboch sa články prstov hrozivo vykrivia. Chlpy rastú všade a závratne rýchlym tempom, čo je hrozný paradox, pretože inak sa všetko spomaľuje – pohybom a rozhodnutiam dominuje senilná sebeckosť, zväčša neúmyselná. (…) Lenže predovšetkým – staroba znamená bdenie. Čím dlhšie človek žije, tým neradšej vyhľadáva veci, ktoré čímsi pripomínajú smrť.“

Táto estétska gerontofóbia korešponduje s juvenilnou až infantilnou dychtivosťou, s akou Hvorecký svoj román píše. Školáckymi chybami, ktoré neodstráni ani najstarostlivejšie redigovanie, ale aj naliehavosťou a nadšením Hvoreckého písanie v niečom pripomína začiatočnícke pokusy pubescenta. Pravdaže, predčasne vyspelého, disponujúceho istou kultúrnou erudíciou.

Niekoho môže pohoršovať, že štýl mediálne exponovaného autora v lepšom prípade pripomína vety školského diktátu, inokedy znemožňuje elementárne pochopenie textu. U Hvoreckého ani nejde o problémy s psychologickou vierohodnosťou postáv, čitateľ má skôr ťažkosti zrekonštruovať opisované dianie na fyzickej úrovni (akú skutočnosť si, napríklad, môže čitateľ predstaviť pri vetách typu: „Jej prsia mali pod zaoblenou váhou kosákovité tiene“ alebo „Čašníci v uniformách sa kĺzavo rozbehli“?). Niekto iný sa zas pri čítaní môže zabaviť tak, ako pri pozeraní bizarných filmov bizarného režiséra Eda Wooda. Veď pasáže ako „Tuho oblapil jej boky a tvrdo ju bozkával na ústa“, prípadne „Na krku sa jej pod kožou črtali dva nenápadné zväzky svalov, ktoré držali hlavu, a medzi nimi jamka“, sú svojím spôsobom kúzelné.

Na slovenskej literárnej scéne nie je Michal Hvorecký výnimočným zjavom. Patrí k autorom, čo by radi zapôsobili efektným, čitateľsky pútavým príbehom. No takým, aby bol obohatený o sofistikovanejší rozmer – v nejednom prípade realizovaný ako osvetová činnosť – a potvrdil by tak autorove zaradenie do „serióznej“ literatúry (jazyk a štýl rozprávania sú pritom považované za nadbytočný luxus). Úsilia o inteligentne napísaný bestseller sú v kontexte normálne fungujúcej literatúry prirodzené. Stále častejšie sa však môžeme konfrontovať s prípadmi, keď sa autorské ambície nestretávajú ani len s elementárnou spisovateľskou zručnosťou. A nie je to vlastne ani problém autorov, keď sa ich čitatelia – občas akoby postihnutí amnéziou literárnej pamäti – vďačne nechajú opiť rožkom.

Michal Hvorecký: Dunaj v Amerike. Bratislava: Marenčin PT, 2010. 336 s.

debata chyba