Platí to stále, hoci Poviedka to mala už neraz „nahnuté“. Keď nečakane stratila hlavného a dlhoročného sponzora, alebo keď mal Kali, ako priatelia a známi K. K. Bagalu volajú, zdravotné problémy. Všetko je, chvalabohu, preč a Poviedka aj jej organizátor sa tešia dobrému zdraviu.
Isté je, že súťaž Poviedka je literárny fenomén, na Slovensku bez pochýb. V doterajších trinástich ročníkoch do nej prišlo vyše osemtisíc textov (v rozpätí od 263 v poslednom ročníku až do 1 355 účastníkov v najplodnejšom roku). Z nich takmer štyristo postúpilo do finále. Zborníkov z jednotlivých ročníkov sa dokopy predalo okolo trinásťtisíc.
Mohlo by sa zdať, že so zmenšujúcim sa počtom prihlásených by mala upadať aj kvalita textov. Veď, ako píše aj Peter Šulej vo svojej poznámke na okraj, z väčšieho množstva textov je štatisticky vyššia pravdepodobnosť vybrať lepšie texty. Ale jedna vec je štatistika a druhá literatúra. Na zborníku Poviedky 2009 veru nevidno, že si porota vyberala z doteraz najmenšieho počtu prác.
Trinásty ročník literárnej súťaže Poviedka 2009 vyhlásil Koloman Kertész Bagala 3. júna 2009 na Literárnom soirée v divadle Štúdio 12 v Bratislave. Poviedky sa prijímali do 13. augusta minulého roku. Porota bola už tradične zostavená z finalistov predchádzajúcich ročníkov. Predsedal jej Peter Šulej, boli v nej Balla, Marcel Forgáč, Michal Habaj, Agda Bavi Pain a Svetlana Žuchová, práce hodnotili v troch kolách. Na základe bodovania do druhého kola postúpilo šesťdesiatdva poviedok a do finále šestnásť prác, z nich porota vybrala desať. Slávnostné vyhlásenie výsledkov trinásteho ročníka bolo v priamom prenose Rádia_FM 13. októbra 2009. Súťaž je anonymná, preto obálky s menami laureátov otvorili až po prečítaní verdiktu poroty. Všetko snímali v priamom prenose webkamery rádia a vysielali na internete. Zborník ocenených prác vyšiel nedávno.
Prvé tri poviedky, aj keď sú každá iná, majú niečo spoločné. Dobrú, prekvapujúcu pointu. Niekto môže povedať, že dobrá poviedka musí mať pointu, diktuje to samotný žáner. Je to pravda, ale očakávanie pointy v poviedke je také veľké, že niekedy je pre čitateľa prekvapujúcejšie, ak ju nemá. Ak sa máličko od normy odchýli, klame telom, akoby k nej smerovala, a nakoniec nič. Ak by to bolo neschopnosťou autora nejaké prekvapujúce vyvrcholenie vymyslieť, poviedke to uškodí, dobrý autor však urobí kvalitu aj z neukojeného očakávania. A v trinástom zborníku sa nájdu poviedky z dobrou pointou, patria medzi ne aj prvé tri, aj s pointou trošku nasilu, aj celkom bez pointy. Či to textu uškodí, musí posúdiť čitateľ sám.
Víťazom trinásteho ročníka sa stal Ján Masár s poviedkou Scalea, ktorá upúta nielen netradičným radením odsekov a takmer dôsledným ignorovaním veľkých písmen (okrem miesta, kde sa odohráva a podľa ktorého aj dostala názov). Masár, čo je literárny pseudonym, pôsobivo a dynamicky namiešal text z emotívnych spomienok sukničkára Jána, ktorý sa vnútorným monológom obracia na milenku Kláru. Opisuje dovolenku v talianskom turistickom stredisku Scalea. Zdá sa, pretože Ján to tak interpretuje, že on a jeho manželka Anna si od dovolenky sľubovali zlepšenie vzťahu narušeného neustálymi Jánovými neverami. V kalábrijskom mestečku Scalea však manželov privíta česká delegátka zájazdu Jitka, pôvabné dievča krv a mlieko a Jánove predsavzatia sa strácajú. Opakujem, že všetko sa to len zdá, lebo poviedka má naozaj nečakanú a všetko meniacu pointu.
Juraj Štubner so svojou poviedkou Naozaj získal druhé miesto a ukázal tiež, že dokáže text pekne vystavať a viesť čitateľa k rozuzleniu. Skúsený milovník literatúry už asi v polovici poviedky začne tušiť, kam autor smeruje, ale naplnené očakávanie nevedie k nude, naopak, poteší ho, že sa na Slovensku ešte nájde spisovateľ poučený teóriou poviedky. Taký, čo dokáže v záplave slov aj niečo povedať, umne vyskladať slová do viet a vety nasmerovať kam chce on, nevláčia ho po zákutiach gramatiky a štylistiky. Miestami Štubnerovo písanie pripomína Vilikovského, presnosťou a snahou podať presnú správu o emócii, je to taký cestopis po krajine citov. Podľa autora recenzie toto mala byť víťazná poviedka. Nič proti Masárovi a proti gustu (poroty) žiadny dišputát.
„Bronzový“ text Jána Babaríka Slovenská chrípka je ľahké a vtipné čítanie pohrávajúce sa so záľubou slovenského národa v alkoholických nápojoch, ktoré v sebe nápadito nesie aktuálnu pseudohystériu okolo prasacej chrípky. Predstavuje krčmové prostredie, ktoré osídľuje postavičkami až figúrkami s červenými nosmi aj nepravidelnými pijanmi. Ďalšou dobrou kvalitou textu je, že Babarík presne ustriehol dĺžku. Keby sa bol snažil dostať zo svojho nápadu viac, začal by nudiť. Našťastie presne dokázal uhádnuť, kedy skončiť, a to niekedy nedokážu ani renomovanejší autori. Poviedke takisto nechýba prekvapujúca pointa.
V rozbore ďalších poviedok netreba pokračovať, v prípade zborníkov je to zbytočné. Treba však povedať, že sa v nej nájdu aj slabšie texty, ale literatúra je ako jedlo, nie každému chutí pikantné a nie každý znesie ťažké experimenty z exotickými prísadami. Na záver však pridáme trochu chvály: ak si odmyslíme slovenské miestne názvy, na väčšine poviedok, a nielen na trojici najlepších, vôbec nevidieť, že vznikli na Slovensku. Ani témou, ani poklonkovaním sa či kopírovaním domácich literárnych vzorov.
Už zajtra, na sviatok sv. Valentína Koloman Kertész Bagala vyhlási ďalší, štrnásty ročník súťaže Poviedka. Želáme jej len to najlepšie, veľa dobrých textov, pozorných porotcov a, dnes to už bez toho nejde, aj verných sponzorov. Poviedka sa stala súčasťou literárnej scény na Slovensku a je to naozaj najvydarenejšie dieťa z maternice LCA. Poviedka má pointu, pokračuje.
Kolektív autorov: Poviedka 2009, literarnyklub.sk, 2009
