To bol však jeho vnútorný pocit, ktorý dokázal dobre prekryť. Keď už sa raz na rozhovor podujal, dokázal z neho vyťažiť pre seba aspoň minimum zmyslu. Veľakrát sa zabával, inokedy blazeovane nudil a – v najlepšom prípade- všetky tie otázky, ktoré mu nevyhovovali, premenil na vlastné. Ten, čo sa pýtal, to ani nezbadal… Chvalabohu. Na druhej strane stál respondent, ktorý odpovedal sám sebe.
Vďaka knihe z edície časopisu Fragment si potešenie zo stretnutia s Rudolfom Slobodom pri takýchto rozhovoroch môžeme dopriať znova.
Exkurzia v malej knižnici
Editorom projektu je prekladateľ Otto Havrila. Kniha nesie podtitul Rozhovory a čitateľské poznámky. Hlavne druhý, v súvislosti s autorom dodnes nezverejnený žáner, je zaujímavým čítaním. Pokrýva síce menšiu časť knihy, rozhodne však stojí za náš záujem.
Ak je kniha Záznamy tak trochu upratovaním pozostalosti v pozostalosti a jej glosovaním, tak potom špeciálne tento oddiel je vzácnym nálezom. Tvorí ho Havrilovo expozé o Slobodovej malej knižnici, kde popri sebe okrem veľmi výberovej beletrii (H. Broch, F. Kafka, M. Proust) koexistuje hlavne kresťanská etická a teologická literatúra (L. Wittgenstein, S. Kierkegaard, F. Nietsche, A.Schweitzer, A.Günthör, sv. Augustín). A ešte Hegel (aj keď tentoraz stručne).
Oddiel Čitateľské poznámky podčiarkuje, ale aj prekračuje to, čo sme o autorovi tušili. Menej nás prekvapuje vo filozofickej a teologickej lektúre. Tu sa dotýkame známeho Slobodu s jeho nikdy nezodpovedanými otázkami v amplitúde rigidnej verzus kresťanskou neortodoxnou praxou žitej vierouky.
Znova tu máme pred sebou smutného muža s priveľmi triezvym úsudkom. Nie je to ten, čo odmieta útechu, želá si však pre ňu dôstojné podmienky, želá si, aby tomu všetkému porozumel vlastným intelektom, vlastnou skúsenosťou a životom. Preto sa často aj rúha, zvádza nás na „cesty váhavého úsudku“, aby cudzie sakrálno, cudziu sviatosť ducha nahradil svojou vlastnou. Zostáva pritom naivným teologickým vykladačom exorcistom, ktorý na margo Božej autority pripisuje aj nasledujúci presný výrok: „Ježišova neistota je práve dôkazom jeho ľudskosti – samotné telo, smrť ani vzkriesenie nič nedokazuje. Touto neistotou osebe je vlastne Ježiš moderný, mnohorozmerný a zrejme aj preto bol príťažlivejší ako múdri, prípadne aj (bežne) dobrí rabíni. Svoje ľudské pochybovanie preniesol zrejme sugesciou aj na apoštolov a celé dejiny cirkvi sú práve týmto pochybovaním o sebe poznačené. Snaha odstrániť ho znamenala ústup cirkvi, dogmatizmus, politické intrigy – a reformáciu.“
Poznámky k beletrii
Oveľa väčším prekvapením sú Slobodove čitateľské poznámky k beletrii. Ak sú komentáre ku Kafkovi a Brochovi skôr empatickými margináliami, potom to, čo naznačuje Slobodov čitateľský kontakt s Proustovým Hľadaním strateného času, je naozaj prekvapujúce. Tu sa náhle ukazuje súvislosť v nazeraní autora na jeho najobľúbenejších protagonistov (pars pro toto Uršuľa, iné postavy z autorovej rodinnej ságy) cez proustovský uhol pohľadu. Mužsko-ženské vzťahy, ich podoby, hranice, vybočenia, priebežná artikulácia sociálno-erotických excesov vždy v rozmedzí noblesnej sociálne únosnej miery, a to všetko uložené v originálnom naratívnom skupenstve takmer protokolárnych prepisov, sa náhle ukazuje byť aj inšpirované alebo prinajmenšom korigované lektúrou iného pôvodu.
Veľkú inšpiráciu Proustom by možno autor z ostychu nikdy nepriznal. Z takto zverejnených čitateľských marginálií je však zrejmá. Prečítajme si napríklad, ako sa mu dokáže prihovoriť na margo pocitu osamelosti v manželstve. Na strane 90 v šiestom zväzku Hľadania si vyznačí výrok …„Nikdy už nenajdu tu božskou věc, bytost, s kterou bych mohl hovořit o všem, které bych se s dúvěrou mohl svěřovat,“ aby ho takto komentoval: „Drahý Proust! Takú bytosť si ani nikdy nemal, inak by si nebol spisovateľ, ale šťastný manžel.“
Alebo, tentoraz v súvislosti s výrokom na strane 94: „k dívce, která bude sprvu na obzoru moře jen jakousi květinou přitahující každý den mé zraky, ale květinou myslící“, pridáva komentár: "Pekný nadpis pre môj román MYSLIACA KVETINA – t. j. Uršuľa.”
A toto sú len náhodne vybrané ukážky z vybraných ukážok.
Majster autoštylizácie
Nie je pravda, že sa nám v nich Sloboda odkrýva. Naopak, vždy zostane viac než poloskrytý. Myslím na to aj v súvislosti s touto knihou. Kedysi som mala v rukách denníky. Prečítala som ich podrobne, ale nedozvedela som sa z nich viac než z jedinej poviedky. Iba sa mi znova potvrdilo už tušené. Dobrý spisovateľ je majster autoštylizácie. Najlepší dizajnér vlastných prevlekov.
Hodnota spisovateľského slova je totiž aj v tom, ako ho spisovateľ prikladá k vlastnej tvári, k vlastnému osudu.
Sloboda bol z posledných, ktorým na tom ešte záležalo. Nikdy nekamufloval to najpodstatnejšie, v tomto literatúru nebral ako hru, pretože bola jeho najvážnejším autoportrétom.
Transparentne si to môžeme prečítať aj v štyridsiatich štyroch rozhovoroch, ktoré tvoria základ knihy Záznamy. Okrem troch (jeden z r. 1969, dva z r. 1988) sú všetky už produktom nových čias. V Slobodovej osobnej biografii to však neznie až tak honosne.
Napokon, v skutočnosti ide o autorove verejné komentáre k posledným šiestim rokom jeho života. Rozhovorov je prekvapujúco veľa (najviac z roku 1991 – dvanásť, a z roku 1994 – deväť). Je viac ako zrejmé, že spisovateľ, zložito akceptovaný v normalizačnom a neskôr aj reformnom čase, sa stal postupne mediálne zaujímavým.
Okrem iného aj preto, že z tohto obdobia pochádzajú romány Krv, Jeseň, Pamäti a tiež dve divadelné hry. Rozhovory zo Záznamov môžete čítať aj ako paralelný komentár k nim, teda k finálnej časti Slobodovho diela.
Ako som už povedala. Nemyslím si, že mal rád rozhovory. Pre tú aktuálnu chvíľu, keď sa diali, ich však bral tak vážne, ako to dokáže iba ten, čo o sebe pochybuje. V inom prípade totiž rozhovor nemá ten pravý zmysel.
Ani v nových časoch.
Rudolf Sloboda: Záznamy, F. R. & G., 2010
