Je to pohľad takmer zásadne sprevádzaný nekompromisným, často výlučne individualistickým názorom, názorom menšiny alebo jednotlivca, ktorý sa cielene vymedzuje voči väčšine, konsenzu, všeobecnej mienke.
Literárna teória, historiografia a kritika sú vďačným priestorom pre takéto názorové sebaprezentácie. Majú objektívne nástroje aj materiál pre podobné operácie, a, priznajme, že v jednotlivých výkonoch aj potenciu pre kultúrnu, estetickú a morálnu výchovu súčasníka.
Dôkazom, že je to tak, môže byť v slovenskej kultúre priznaná menšina "rozhnevaných mužov " (dnes už skôr hlasov, aby sme neopomenuli feministické iniciatívy), ktoré do situácie kultúrnej nivelizácie a neplodného znecitlivenia voči minulosti vstupujú so svojím kultúrno-vzdelávacím diskurzom.
Osoby, udalosti, prezentácie
Literárny teoretik a historik Valér Mikula bol a opakovane sa znova stáva jedným z týchto hlasov. Dnes, tu a teraz sa dá vnímať ako jeden z nekompromisných komentátorov, ktorý už viac ako dvadsať rokov kriticky analyzuje a glosuje udalosti i dlhotrvajúce príbehy tunajšej literatúry a kultúry. Svedectvom sú viaceré jeho literárnovedné práce – Hľadanie systému obraznosti (1987), Literárne observatórium (1989), Od baroka k postmoderne (1997), ale aj knihy, ktoré autor situoval na hrane literárnej vedy, kritiky, a spoločensko-kritickej úvahy – Na zapadákove nič nového (1999), Nečakanie na lepšie časy (1999), 5×5 a iné kritiky (2000). Sú východiskom pre obrazy osôb a udalostí v čase.
V poslednej autorovej knihe Démoni súhlasu i nesúhlasu sa to týka dvoch postáv z novodobej kultúry a histórie – Dominika Tatarku a Miroslava Válka.
Démon pátosu
Skôr ako Valér Mikula prejde ku komentáru osobnosti a diela Dominika Tatarku, ponúkne čitateľovi spisovateľov portrét, súpis života a diela v neutrálnej polohe širšie chápaného encyklopedického hesla. Sebe i čitateľovi tým pripravuje terén pre nasledujúce zrelativizovanie Tatarkovho pedagogicky i kultúrne zavedeného obrazu „najvýraznejšieho angažovaného intelektuála v slovenskej kultúre 20 storočia“.
Z konvenčne a rétoricky postaveného vymedzenia Tatarkovho významu Mikula prechádza na teritórium argumentov a dôkazov o jeho relatívnej či ambivalentnej platnosti. Tri kapitoly knihy sú takto dopĺňaním medziriadkových prázdnych miest pôvodného portrétu. Nejde o zjednodušenie alebo pretieranie pôvodného obrazu. Zámerom je doplniť nezbadané alebo zámerne prehliadané súvislosti, ktoré vznikajú na hranách doby, charakteru a ich literárnych prejavov.
Špeciálnu pozornosť Valér Mikula venuje Tatarkovmu kultúrno-ideovému pôsobeniu v týždenníku Kultúrny život v druhej polovici 60. rokov. Centrálnym obdobím, ktorému sa Mikula v súvislosti s Tatarkom venuje, sa týmto činom stáva obdobie postschematickej literatúry a jedným dychom tiež pohľad na jeho rezistentný charakter mimo rámca demokratickej kultúry.
Mikula na Tatarkovom prípade ukazuje stratégie a operácie na vytváranie iluzívnej tvorivosti a slobody v tomto období. Nie so všetkými autorovými zisteniami a formuláciami bude čitateľ súhlasiť. Ctiteľom konvenčného myslenia a etablovaných hodnôt môže byť takýto postup proti srsti rešpektovaných hodnôt špekulatívny alebo kontroverzný.
Mýtoborecké gesto Valéra Mikulu je však už dosť dlho v povedomí verejnosti akceptované, a táto kniha, predpokladám, ho chce znovu pripomenúť a demonštrovať ako užitočné a aktuálne.
Ohýbač starého železa
Napriek vážnosti svojho obsahu je Mikulova kniha pútavým a duchaplným čítaním. Deje sa tak hlavne v jej druhej polovici, keď svoje interpretačné nasadenie autor sústreďuje na básnickú osobnosť Miroslava Válka. Tu si na svoje príde rovnako odborník, ako aj bežný čitateľ Válkovej poézie.
Ak pri Tatarkovi bol východiskom „portrét“, Válka otvára „silueta“. Obrysy sú teda menej zreteľné a oveľa viac vynikne interpretácia. Básnikova osobnosť sa už nepomeriava proporciami kulturotvorného a osobného gesta, pretože presnejšie ju predstavuje text ako zložitejšie konštruovaná podoba autorského sebavyjadrenia.
Epicentrom knihy je kapitola Ohýbač starého železa, ktorá tak trochu kopíruje a obkresľuje vlastné Mikulovo úsilie o pomenovanie gesta a zmyslu Válkovej poézie. Napriek výbojom, ktoré Mikula voči Válkovi čiastočne demonštruje, je zároveň básnikovým empatickým čitateľom. Rozhodne aspoň v tom, že sa dobre zabáva, že rozkrýva možno aj sporne existujúce súradnice jeho poézie (napríklad kapitolka Postinterpretácia k básni Ohýbači železa). Poukazuje tak na dvojakú povahu umeleckej tvorby v tej možno aj preňho záhadnej epoche umelých ideálov, deklarovaných idolov a kompromisných riešení.
Mojím súkromným ziskom z čítania Mikulovej knihy o ľudských a kultúrnych zlyhaniach osobností z čias, ktoré pre moju (našu) generáciu môžu zostať aj iniciačnou skúsenosťou, je poznanie, aká nevyhnutná je rovnováha v posudzovaní a hodnotení. Poznanie o zložitej presnosti pohybu, ktorým ohneme aj „staré železo“.
