Pôvodným zameraním je Tomáš Štrauss sociológom alebo kultúrnym antropológom, no väčšinu života pracoval ako kritik a historik umenia, kurátor výstav a kustód muzeálnych zbierok.
Texty v jeho publikáciách (ktoré poväčšine zhrňujú štúdie a články, uverejnené v periodikách, zborníkoch a výstavných katalógoch) často voľne prechádzajú rôznymi témami. Týkajú sa nielen globálneho stavu civilizácie, ale aj aktuálnych problémov slovenskej spoločnosti, rovnako ako špeciálnych kultúrno-historických a umenovedných otázok.
11 téz o myslení
V posledných rokoch dokonca tieto rôznosmerné úvahy autor radí voľne podľa toho, ako ich prináša život. Ako mu „sadnú“ na pracovný stôl. Kolekcia O myslení a nemyslení, ktorú na jeseň vydal Kalligram, nie je výnimkou. Aj táto útla knižka pôsobí ako širšie založený intelektuálny denník. Je bezprostredným odrazom toho, čo autora práve zaujíma.
Rovnako aj v tomto súbore esejí, ako ich sám nazval, sa ocitajú úvahy a niekedy len akoby voľné rozprávania o súčasnom stave a vyhliadkach civilizácie, úvahy o moci, manipulácii a „bulvarizácii“ médií, o politickom populizme („jeho veličenstvo Robert I.“), ale aj o športe a voľnočasových aktivitách, a aktuálnom vzťahu centra mesta a jeho periférie. Dokonca tam nájdeme recenziu literárneho diela v širších súvislostiach a v neposlednom rade aj text objasňujúci kultúrno-historické pozadie Košíc ako európskeho mesta kultúry v roku 2013.
A na konci pridáva ešte esej, trochu nadnesene nazvanú Jedenásť téz o podstate myslenia.
V Štraussovom prípade si však pod tézami nepredstavujme niečo exaktne formulované, ako napríklad Wittgensteinove paragrafované tézy, alebo hoci aj 95 téz Martina Luthera, pribitých na bránu zámockého kostola vo Wittembergu. Je to skôr voľne štruktúrované tematické pásmo, väčšinou inšpirované poznatkami zo sféry umenia kultúry a jej prevádzky.
Autor plynulo prechádza od polohovorového štýlu, anekdotického glosovania informácií, ktoré preberá z vedeckých publikácií rovnako ako z informačných webových portálov, až po formulácie, v ktorých sa odráža „zhrňujúce sociologické, ba až filozofické uvažovanie“.
Skepticky a bezbreho
Štrauss ako viacerí intelektuáli jeho generácie prešiel dosť zložitým myšlienkovým vývojom, ale na rozdiel od mnohých iných, ktorí sa zriekli svojich dovtedajších názorov, aby si mohli osvojiť nové, jemu sa podarilo recyklovať aj v novších prácach tézy alebo myšlienky, ktoré vyslovil ešte v skoršej, liberálno-marxistickej fáze svojho intelektuálneho vývoja.
Zo všetkého najviac ho však zaujímajú otázky sociálnej komunikácie. Pozoruhodné je, že toho roku jubilujúci, 80-ročný autor sa osobitne zaujíma o zrýchlený vývoj komunikačných technológií, všíma si ich prevratný dosah na spoločenský život a osobitne na myslenie či „nemyslenie“, ktoré je priamym dôsledkom tohto procesu.
Umenie je mu síce najbližšie, ale je skeptický voči jeho postaveniu v systéme sociálnej komunikácie: „Vyčleňovať vizualitu, výtvarné umenie a obraznosť ako nejaké zvláštne faktory nášho vnímania a hodnotenia sveta, oddelené od slova a myslenia, nejaký zmysluplný význam nedáva.“
Štraussov spôsob myslenia niečím pripomína spôsob tvorby jeho obľúbeného umelca, predstaviteľa košickej moderny Antona Jasuscha – aj v jeho prípade všetky rôznorodé podnety napokon pohltí všezahrňujúci a všepohlcujúci vírivý pohyb: „Všetko so všetkým splýva“, prinajmenšom „spolu akosi súvisí“, „všetko podmieňuje všetko“, to sú bežne užívané Štraussove paroly. Skeptik presvedčením je skeptický aj voči vedeckým postupom. Preto tvrdí, že „veda bez otvoreného a v podstate bezbrehého rozmýšľania nie je vlastne vedou“.
Spomenutá „bezbrehosť“ rozmýšľania mu síce na jednej strane umožňuje vyhnúť sa názorovým predsudkom a myšlienkovým schémam, na druhej strane má však svoje hranice. Autora to totiž zvádza k voluntaristickým kultúrno-historickým paralelám, k porovnávaniu principiálne neporovnateľného.
Konštrukcia o košickej moderne
To sa mu prihodilo práve v ťažiskovej kapitole o Košiciach ako (európskom) meste kultúry. Charakterizuje tu špecifické postavenie Košíc ako kultúrneho centra, v ktorom na rozdiel od „väčšinového“ Slovenska v prvých desaťročiach 20. storočia prevládla „samozrejmá urbanita“, „intimita a bezprostrednosť bytia v meste“.
Na základe dávnejšieho textu z katalógu výstavy Apokalypsa XX (Košice, Praha 1996) opäť upozorňuje na významovú a štýlovú spojitosť medzi tvorbou košických modernistov, mexických muralistov (José Clemente Orozco, David Alfaro Siqueiros, Diego Rivera) a poloabstraktným surrealizmom raného Jacksona Pollocka. Sám si kladie otázku, prečo časová os, na ktorú umiestnil produkciu spomínaných košických umelcov, mexických muralistov a Pollocka, svedčí „jednoznačne v prospech Košíc“.
Odpovedať si na ňu nevie, pretože samotná otázka nie je správne položená – navzájom sa totiž pripodobňujú nesúmerateľné entity.
Modernizmus košických umelcov je skôr modernizáciou tvárnych postupov secesného symbolizmu (istú obdobu predstavuje vývin diela Františka Kupku, ten však bol radikálnejší). Naproti tomu mexickí umelci vychádzajú z celkom iných kultúrnych, duchovných a štylistických východísk – ich veľkoplošné figurálne skupiny, ovládané významovou hierarchiou, sú takisto v rozpore s poloautomatickou maľbou Jacksona Pollocka, v ktorej sa postupne rozpúšťa surrealistická figurácia.
Popri vonkajších tematických a formálnych spojitostiach teda existujú aj podstatné rozdiely v celkovom naladení kultúrnych prostredí, z ktorých vyrástla tvorba spomínaných umelcov. Problém nie je v tom, že autor ponúka bezpredsudkovú myšlienkovú konštrukciu, ale v tom, že táto konštrukcia nemá náležitú výpovednú hodnotu.
Osobitnú zmienku si zaslúžia inovácie Tomáša Štraussa týkajúce sa vizuálu knižky. V kapitole o košickej moderne namiesto obligátnych ilustračných reprodukcií vytvoril akési komiksové pásmo, keď reprodukcie umeleckých diel pospájal do montáží pomocou akýchsi siločiar, do ktorých umiestnil svoje stručné, objasňujúce komentáre. Azda ešte neobvyklejší je apendix publikácie – reprodukuje texty z rôznych periodík a internetových stránok, obsahujúce početné recenzie jeho nedávnych prác. Trochu narcistný prístup, ale pri jeho veku a pozícii v slovenskej kultúre má azda na to nárok…
Tomáš Štrauss: O myslení a nemyslení, Eseje 2010 – 2011, Kalligram, Bratislava 2011
