Pred sto rokmi sa uvedenie nového diela Gustáva Mahlera stalo udalosťou, na ktorú sa zbiehali osobnosti z celej Európy tak, ako dnes prichádzajú osobnosti pozrieť si otvorenie olympiády. Kedysi pred sto rokmi sa na prvých stránkach svetových denníkov písalo o umeleckej fantázii Igora Stravinského, dnes sa na titulnú stránku dostane hudba, len ak umrie kráľ popu. Načúvanie hudbe dvadsiateho storočia je aj sledovaním dramatickej premeny civilizácie a médií 20. storočia.
Interaktívna kniha
Absolvent Harvardu Alex Ross, autor knihy Zbývá jen hluk, začal svoju kariéru ako publicista v New York Times, kde sa pravidelne venoval písaniu o hudbe. Dnes patrí k renomovaným interpretátorom a kritikom hudobného diania, najmä toho, ktoré sa tak ťažko nazýva – vážna, klasická, experimentálna hudba. Kniha Zbývá jen hluk s podtitulom Naslouchání dvacátemu století vyšla v USA pôvodne v roku 2007 a získala viacero medzinárodných knižných ocenení.
Knihy o hudbe mávajú najväčší problém v tom, že aj keď vieme povedať dejiny, fakty, súvislosti, nedá sa prosto v jednom médiu – v jazyku – opísať dostatočne dobre to, čo ponúka médium iné – organizovaný zvuk vytvorený hudobníkmi. Alex Ross je však kreatívny a využije 21. storočie naplno: rozhodol sa, že svoju knihu doplní o multimediálny rozmer. A tak máme ako čitatelia a poslucháči aj pokračovanie titulu na webových stránkach www.therestisnoise.com, kde si môžeme nájsť úryvky z mnohých diel, o ktorých sa v knihe píše, čo v mnohých prípadoch môže pôsobiť ako záchranný pás.
Ide o ohromné množstvo hudobného materiálu a nedá sa povedať, že by každý chcel mať doma kompletnú zbierku vážnej hudby 20. storočia. Názov je totiž symbolický, hluk sa stal akousi pečiatkou, ktorou sa dá charakterizovať mnoho z toho, čo počúvame. A nájsť vo zvukovom smogu perly, chce naozaj pomocnú ruku. A tú nám Alex Ross ponúka.
Zmena poslucháča
Na začiatku 20. storočia sme ešte počúvali aktuálnu vážnu hudbu, navyše naživo. Bol to čas, keď produkcia hudby a jej konzumácia ešte žili v zdanlivo neoddeliteľnom spojení a hudba bola čímsi ako sviatkom. Každé väčšie mesto Európy aj Ameriky malo svoj orchester, niekde aj dva či tri, ktoré hrávali pravidelne diela žijúcich autorov a tie najdôležitejšie premiéry si autori dokonca často dirigovali. Stretnúť Richarda Straussa či Gustava Mahlera pri premiérach ich diel bolo, ako ísť na koncert mimoriadne významnej hviezdy. Písali sa prvé roky 20. storočia a Viedeň, Paríž či New York boli centrami, kam sa za hudbou schádzali jej milovníci, ktorých dokázala nezvyčajná stupnica či nečakané hudobné kompozičné riešenia privádzať do vytrženia.
Alex Ross sleduje tento – ako sám hovorí – zlatý vek, aby nás uviedol do zlomových udalostí, ktoré premenili hudbu 20. storočia. A tými zlomovými udalosťami neboli len kompozične odvážne nové diela Stravinského či viedenskej školy a Schoenberga, ba dokonca to neboli ani historické ruptúry vojen a totalít, ale čosi celkom iné: vek nových médií, ktoré zaznamenávali hudobné výkony alebo prenášali zvuk na diaľku pomocou rozhlasových vĺn, sa práve rodil. A táto nová poslucháčska situácia postupne zmenila aj hudbu a premenila ju na ľahký každodenný tovar až zvukový smog a hluk.
Od Straussa po U2
Premeny hudby ako organizovanej tvorby tónov, ktoré vznikajú podľa istých pravidiel s cieľom poskytnúť poslucháčovi zážitky, nálady, emócie, majú aj svoju historickú líniu založenú práve na možnosti sledovať, ako sa jednotlivé autorské postupy prenášali od skladateľa k skladateľovi, ako a kde čerpali inšpiráciu. Alex Ross napríklad neváha upozorniť na fakt, že to bol Antonín Dvořák, kto počas svojho pôsobenia na sklonku 19. storočia v New Yorku upozornil na ohromnú silu „ľudovej černošskej hudby“, ktorá bude dominovať 20. storočiu. Ako veľmi sa český klasik nemýlil, aj keď v tom čase vnímalo okolie tento názor ako milú poznámku veľkého autora.
Ross sleduje rozpad klasickej formy v dielach modernistických autorov ako odraz chaotickej doby prvej polovice 20. storočia, aby postupne prešiel k experimentálnej a poslucháčsky ťažko stráviteľnej hudbe avantgardy 50. rokov. Vážna hudba a jej skladatelia museli zápoliť nielen s ohromným tlakom komerčného prostredia na vytváranie populárnej kultúry, intelektualizáciu džezovej hudby, ale museli sa vyrovnávať aj s kanonizovaním klasickej hudby, ktorá úspešne okupovala symfonické orchestre a operné domy. Kým ešte na prelome 19. a 20. storočia bolo bežné hrávať v symfonických orchestroch súčasníkov, v polovici storočia tvorilo uvádzanie nových diel menej ako tretinu repertoáru, pričom v produkcii mali prevahu aj dnes glorifikovaní klasici typu Beethovena.
Nová hudba hľadala svoje úniky v avantgardnom chápaní tvorby zvuku, v experimentoch konkrétnej hudby, preparovaných inštrumentoch Johna Cagea či minimalizme Philipa Glassa a Steva Reicha. Boli a sú to tvorcovia, ktorí dokázali vyťažiť aj zo sveta populárnej hudby prvky, alebo sa ich tvorba stala inšpiráciou pre rockovú hudbu, ako to bolo v prípade Steve Reicha a írskej skupiny U2 preberajúcej Reichove repetitívne postupy.
Zostáva hluk
Rossova kniha je výborným čítaním, pozvánkou do neuveriteľne rozsiahleho priestoru hudby. Priam sa vám bude žiadať, aby ste počúvali, o čom sa tu píše, aby ste vnímali tenzie doby stelesnenej v hudobných dielach. Pretože hudba nie je len chvíľkové potešenie, ale je aj reflexiou spoločnosti, v ktorej vzniká.
V Rossových interpretáciách sa odrazu otvárajú aj pohľady do duše dejín 20. storočia. Skladatelia totiž nekomponujú len hudbu, ale aj vyjadrujú svoje obavy či radosti. A je jedno, či ide o Kurta Weila, Šostakoviča či Arvo Pärta, to, čo počúvame, sú zvuky našej spoločnej duše. Aj keď niekedy pôsobia ako zmätené kvílenie či ako prosba o spásu. Lepšie dejiny hudby 20. storočia dnes asi nenájdete.
Alex Ross: Zbývá jen hluk, Argo/Dokořán, Praha, 2012
