Tie naozajstné zrkadlá bývajú obrátené do nás, dovnútra. Zrkadlo dovnútra, tak sa volá aj knižka Milky Haugovej, ktorú som pred pár dňami dočítala a stále vo mne doznieva. Znie potichučky, ako flauta v orchestri. Počuješ ju, je v orchestri dôležitá, zavše sa stratí, inokedy jej vzácny trilok letí až rovno do neba.
Ako flautu v orchestri vníma Milka Haugová seba, ako prvú flautu v tom slovenskom orchestri poetiek ju vnímam odjakživa ako poetku ja. Lýdia Vadkerti-Gavorníková, Danka Podracká, Alta Vášová, spisovateľky, ktoré ona sama považuje za svoje sestry, tie naozajstné nikdy nemala, iba priateľky!, spolupútničky a kamarátky.
Aj prvých flautistov v orchestri je niekoľko. Napriek tomu si myslím, že Mila Haugová je v slovenskej poézii čosi ako sólistka. Nik s takou vervou a vášňou a takou presnosťou a prísnosťou nepíše básne ako ona. Bráno do poézie neotvára Samo, z vlastnej skúsenosti viem, že ju rád zatvára a zavše priviera do dverí. Niekedy treba kopať, aj klopať, modliť sa, aby nás do poézie pán Boh vpustil, nech nám uverí.
Haugová má dvere otvorené, poézia je jej dobre murovaný dom. Vchádza do nej ako do svojich zvláštnych šiat, ktoré nosieva, a nebojí sa v nej. Nikdy vás jej báseň nezaskočí, iba vás to v nej zavše pricvikne ako do zipsu, zabolí a začne poštipkávať všeličo vonku, ba aj vnútri a nechce pustiť, cítite presilu. Milka z každej básne tak naozajstne vytŕča ako svätý niekde za dedinou, ako Božia muka, pri ktorej treba postáť.
Je odvážna, každá jej báseň je mi veľká ako košeľa – toho presného, o ktorom často pri poézii vraví, je v nej na mňa priveľa. Celé svety, celé stodoly svetov a iba v jednej básni, ako keď básnik Jozef Mihalkovič povie, že prší a je to dobré na poli aj napoly. Báseň sa má narodiť ako dieťa a nakoniec, každý sa narodí celkom sám. Aj Haugová to, že je dcérou, matkou a píše poéziu považuje za tri rovnocenné činnosti.
V Zrkadle dovnútra, knižke pamätí ju však vnímame trochu inak. Predsa len, ide o prózu, popretkávanú husto poéziou. Bože, to tá jej flauta tam stále vyhráva, potichu, ale presne. Je dievča, kamarátka, školáčka, dcérka, vidíme ju na fotografiách z detstva, ešte ako malé dievčatko polievajúce v zásterke kvety na dvore. Neskôr ako študentku na brigádach, zamilovanú po prvýkrát a odprevádzajúcu a nešťastnú svojho chlapca s inou a jej taškou kdesi na autobus. Takéto drobnosti sa nám navždy usádzajú v pamäti a možno odtiaľ po celý život vystrkujú rožky a riadia niektoré naše činy z diaľky, teda vlastne odkiaľsi zblízka, rovno z duše.
Zrkadlo dovnútra pamäti – čosi o živote, jeho vnútornom prežívaní, naoko žijete normálny život, vediete rozhovory s mamou a tak veľmi sa na ňu začínate podobať. Naoko tie dni neprežívate. No so živlom zvaným poézia je Mila taká spojená a je to také očividné, že, ako píše, predstavujem si ju aj pri písaní pamätí, jej myšlienky plynú nejako samozrejme, akoby samy od seba. A zrazu vyjde spoza mraku slnko – spomenie trebárs otca. Domovú prehliadku a jeho pobyt vo väzení, svoj nešťastný odchod z Romboidu, kde celý život pracovala, a hoci nakoniec vždy vyjde slnko, pri čítaní akoby sa zavše vykoľajil vlak. Vlaky má Haugová rada. Vďaka za fotografie starých vlakových lístkov, krásne preštiknutých konduktorom – to svetlo, ktorým si prisvecuje, odrazu pôsobí ako zväčšovacie sklo.
Spomienky na moria, na more ako také, niečo dráždivé – aj to akoby jej malo iba čosi podstrčiť je jej. Stačí zodvihnúť kotvy, plachty rozvinúť, zapadnúť za obzor. Zabudnúť je ako nekotviť, no Haugová je ukotvená tu, na Slovensku. Možno aj v maďarskom jazyku. Najkrajšie sú pasáže o prekladoch a milovaných autoroch, pasáže o jej maďarsko-slovenskej dvojjazyčnosti, rešpekte pred jazykom, aj tým čo je za ním – mnohorakosť významov a či sa to vôbec dá. Dá?
Aj keď nekotví, to neznamená, že kotvu (aspoň pre šťastie) nevlastní. Preklad je ako akýsi kondenzovaný obraz textu a Haugová vie, že ten vždy pripúšťa niekoľko výkladov s niekoľkými presahmi. Tak je to vlastne aj s čítaním jej textu. O slová vlastne takmer nikdy nejde. No keď je človek spisovateľ, dokonca poetka, všetko nemé sa mu privráva, zavše aj pohyb tieňa v záhrade či kvet berie ako výzvu prehovoriť.
Zrkadlo dovnútra je vlastne akýmsi románom o duši. Presne presné, presunuté z duše rovno na papier. Ako keď sa ruka dotkne stola medzi nadýchnutím a výdychom, ten výdych „flautistky“ Haugovej je však dôležitejší. Aj keď vo svojom románe zavše stlmí svetlo a hovorí s akousi nostalgiou, necháva pre čitateľa zažaté, aby v texte nezablúdil.
Keď je spisovateľka mama, všetky svoje deti, tým myslím aj texty, musí opatriť a niekedy vedieť šikovne odtisnúť nabok. Páči sa mi, ako Haugová hovorí o tomto „odsúvaní“, o rozhodnutí venovať sa naplno literatúre a zostať naplno mamou. Hojdá v náručí dcérku, keď s ňou spí, vinie sa k nej ako včela ku kvetu a potom potichučky uteká ako za milencom k písaniu. Ani od jedného zo svojich detí nikdy neušla. Možno niekedy za láskou, lebo sú aj muži, a zavše žena nepotrebuje okrem lásky nič, je krásna a nepotrebuje žiadne mám.
Milovať a byť milovaná – takto odpovedá na jednu z Proustových otázok. A hoci to celé možno znie pateticky, to je Milkin hlavný, dobre, keď chce, tak „flautový“ part – aj v pamätiach, aj v poézii. Až som jej zazávidela ako jej mladšia kolegyňa, že to tak priamo hovorí, že o sebe povie: „Nevravte so mnou o botanike, ja som kvet,“ – lebo tým, čím človek naozaj trochu chce byť, tým sa stáva a Milka je kvet.
Keď som ju naposledy stretla na akejsi akcii, o hlavu vyššia od všetkých, aj tak pôsobila. Bolo na nej vidno, že prišla zo svojej záhrady plnej ruží, že si odskočila do Bratislavy od svojich kvetov, hudby, obrazov a básní, od muža, ktorého miluje, a ja som vtedy zatúžila pozrieť sa do toho jej zrkadla a neoľutovala som. Naopak, z čítania jej textu som mala iba potešenie, podobne ako z čítania jej básní.
Mila Haugová: Zrkadlo dovnútra, vydavateľstvo Literárny klub s. r. o, 2009, Bratislava, 224 s.
