Publikácie majú spoločnú nielen tému volieb, ale aj autorky. Kým meno Zuzany Maďarovej figuruje vo všetkých troch, Alexandra Ostertágová sa podieľala na posledných dvoch. Zdá sa, že téma volieb a skúmanie jej rodových aspektov zaujala mladé výskumníčky natoľko, že sa jej systematicky venujú a, čo je mimoriadne pozitívne, svoje skúmanie postupne rozširujú a prehlbujú o nové oblasti a teoretické východiská.
Kým prvá publikácia sledovala miesto rodovej rovnosti v predvolebných programoch a mediálnu analýzu političiek a politikov, druhá pokračovala v jej línii, sústrediac sa na dve konkrétne političky, ako aj na konkrétne príklady konštrukcie verejných politík (sexuálne a reprodukčné práva), či miesta žien v politike (november 1989). Politika vylúčenia a emócií sa zameriava na analýzu politickej komunikácie, konkrétne jej dvoch, do istej miery protipólnych, foriem – volebných programov a predvolebných mítingov. Rozširuje tiež metodologický arzenál výskumníčok o kritickú diskurzívnu analýzu a analýzu metafory, ktoré nie sú v slovenskom politologickom kontexte príliš využívané. Spolu s feministickým teoretickým rámcom, o ktorý sa autorky opierajú (Yuval Davis, Okin, Nagel, Kobová), poskytujú tieto metódy možnosti skúmania (nielen) predvolebnej politiky, jej mocenských a reprezentačných aspektov a prinášajú zaujímavé výsledky.
Tri kategórie občianstva
Alexandra Ostertágová sa vo svojej štúdii Kto je občan? zamerala na konštrukciu občianstva v predvolebných programoch politických strán. Je zaujímavé, že napriek tomu, že analyzovala programy parlamentných aj marginálnych strán naprieč celým ľavo-pravým spektrom, znaky ideálneho občana, ktorému sú predvolebné programy adresované, sa navzájom výrazne nelíšia. Strany oslovujú predovšetkým „slušných a aktívnych ľudí“, ktorí prispievajú svojimi daňami do štátneho rozpočtu. Aktivita sa definovala najmä vo vzťahu k platenej práci, ale aj vo vzťahu k demografickej situácii: „Mať deti – podobne ako mať platenú prácu – teda znamenalo prispievať celej spoločnosti a štátu“ (Ostertágová).
Foto: Aspekt
Nie je prekvapujúcim záverom, že predvolebné programy často stereotypne pripisovali starostlivosť o rodinu ženám a problematiku diskriminácie na trhu práce zužovali na problém matiek s malými deťmi. Podobne málo prekvapivým, ale analyticky dôkladne podloženým záverom je stotožňovanie časti „neaktívnych“ ľudí s neslušnosťou a problematickosťou. Navyše celá rómska populácia bola automaticky spájaná práve s touto skupinou. Volebné programy tak vytvárali tri kategórie občianstva – aktívnych občanov, občianky a občanov odôvodnene odkázaných na sociálny systém, ktorým treba pomôcť a chrániť ich, a občianky a občanov, ktorí sociálny štát zneužívajú a treba ich kontrolovať a vychovať. Strany teda nedefinovali občianstvo ako stav, vďaka ktorému patria práva všetkým, ktorí prináležia k štátu, ale ako druh aktivity, ktorou si treba práva zaslúžiť.
Medzi „príjemnou“ zábavou a „nudou“
Zatiaľ čo Ostertágová sa venovala „racionálnejšej“ a dôkladne pripravenej časti politickej kampane – predvolebným programom, Maďarová sa zamerala na ťažšie postihnuteľnú „emocionálnejšiu“ stránku budovania vzťahu s voličkami a voličmi a používanie humoru na predvolebných mítingoch. Poukazuje tak priamo na rozpor politickej komunikácie, ktorá je na jednej strane marketingom stavajúcim na emocionálnom spojení a na druhej strane má presvedčiť o racionalite politiky. Podobne predvolebné mítingy sú zároveň pripravované komunikačnými oddeleniami strán (vrátane vtipov a súkromných priznaní politikov či političiek), no prinášajú tiež istý moment improvizácie a spontánnosti, ktorá môže odhaliť rozpory medzi deklarovanými programovými zámermi a skutočnými postojmi (ako krásne ukázal publikáciou analyzovaný príklad o zamlčaní pravdy v snahe nesklamať ľudí).
Ako príklad si autorka zobrala deklaratívne ľavicový Smer – SD a pravicovú SDKÚ. Mítingy oboch strán majú spoločné prvky – delenie medzi „príjemnou“ zábavnou a „nudnou“ politickou časťou, využívanie hudby, humoru a odhaľovanie súkromia politikov (na mítingoch sa zúčastňovala len jedna politička, ktorá sa téme súkromia dôsledne vyhýbala). Načasovanie predčasných volieb na marec umožnilo strane Smer – SD navyše spojiť predvolebné mítingy s nimi tradične oslavovaným Medzinárodným dňom žien.
Tento fakt prináša pre feministickú analýzu nečakanú príležitosť pozrieť sa na budovanie mocenských rodových vzťahov, čo Maďarová aj dôkladne robí. Jedným zo znakov je aj určenie „zábavnejšej“ kultúrnej časti mítingu ženám, akoby sa ich politické odkazy a programové tézy netýkali. Obe strany sa snažia prezentovať svojich politikov ako „ľudí z mäsa a kostí“ so zmyslom pre humor. V rámci vtipu sa však až príliš často odhaľuje stereotyp mužov ako akčných, schopných riešiť problémy a žien ako tých v pozadí, poskytujúcich zázemie. Vo svete vtipov, ak ženy vládnu nejakou mocou, je to moc sexu, ktorá sa však pripisuje len ženám istého veku a výzoru.
Ideálny volič, venuj sa rodine a práci
Zaujímavým zistením oboch štúdií je depolitizácia politiky a občianstva. Svet politiky je konštruovaný ako svet odborníkov, profesionálov (z veľkej časti mužov), ktorí sa majú venovať riešeniu spoločenských problémov (Maďarová). Úlohou občianok a občanov je zvoliť tých správnych politikov a političky a ich miesto je „na pracovnom trhu a v rodinnom živote“ (Ostertágová). Politici a političky teda očakávajú od nás občianok a občanov, že sa budeme venovať svojim životom a jedinou našou politickou aktivitou bude hodenie lístka do volebnej urny. Otvorenou otázkou zostáva, či je toto očakávanie vytvárané vďaka presvedčeniu, že väčšina z nás sa nechce starať o politiku, alebo je občianska pasivita výsledkom depolitizácie občianstva a legitimizáciou systému, ktorý vyhovuje hlavne politikom a političkám.
Autorky si dali ambiciózny cieľ „pripraviť publikáciu tak, aby reflektovali súčasný stav politickej komunikácie na Slovensku, a pritom nereprodukovali predstavu politiky ako obchodu a politických ideí ako tovaru“, čo sa im podarilo so cťou naplniť. Navyše Politika vylúčenia a emócií prináša nielen podnetné čítanie, ale aj nové oblasti v slovenskom politologickom skúmaní, a to nielen menej prebádanými témami ako politická komunikácia a humor, ale aj metódami, ktoré autorky používajú.
Kritická diskurzívna analýza patrí stále k málo používaným metódam napriek tomu, že poskytuje možnosť odhaliť skryté, hoci často predpokladané idey a ideológie stojace za napísaným a povedaným a dôsledne ich zdokladovať. Publikácia je preto prínosom nielen pre tie a tých, ktorí sa nad politikou, mocou a jej rodovým rozložením zamýšľajú, ale aj inšpiráciou pre politologické bádanie.
