Je v Česku záujem o slovenskú literatúru?
Záujem o slovenskú literatúru v Česku závisí od generačnej príslušnosti. Staršia generácia si dobre pamätá zápas, aký viedli slovenské a české kultúrne časopisy, slovenskí a českí spisovatelia a novinári za demokratizáciu režimu v spoločnom štáte. Často išlo o štafetu, ktorú si odovzdávali slovenskí a českí autori. V liberálnych 60. rokoch minulého storočia stredná a mladá generácia slovenských autorov si získala dobré pozície u českých čitateľov. Mali sme dokonca bestsellery: Mňačkove publicistické romány a kritické reportáže, novely Jaroslavy Blažkovej, Jána Johanidesa. Populárne boli aj moje knižky. Novela Naďa vyšla po česky dvakrát ako bestseller, neskôr vyšiel aj kritický román Námestie v Mähringu. Na predaj historického románu Milujte kráľovnú stáli ľudia v rade pred kníhkupectvom na Národní tříde – ako mi radostne referoval priateľ Josef Nesvadba. (Kniha vyšla v češtine celkom trikrát!). V slovenskom kultúrnom stredisku v Prahe sa organizovali besedy ku každej novej slovenskej knižke.
Po roku 1990 sa to zmenilo?
Zrazu to všetko prestalo. Akoby uťal. Mladá generácia českých čitateľov už nepozná slovenských autorov ani generačných rovesníkov. Má dosť svojich autorov. Ja som bol naposledy v Prahe asi pred piatimi rokmi na prezentácii 3. vydania Milujte kráľovnú. Zaslúžil sa o to český PEN klub a kolega veľvyslanec Ladislav Ballek. Pochvalu si zaslúži Slovenské centrum PEN a Český PEN klub. Doteraz udržiavajú tradíciu výmenných návštev spisovateľov aspoň raz ročne.
Stretávate sa so svojimi českými čitateľmi? Čo ich zaujíma na vašich knihách a vôbec na slovenskej literatúre?
České publikum má širší okruh čitateľských záujmov ako na Slovensku. Stále je silný záujem o historické romány, literatúru faktu (najmä z čias druhej svetovej vojny), zobrazenie života v totalitných režimoch, o memoárovú literatúru. Žiaľ, práve tu chýba aktívna spolupráca českých a slovenských prekladateľov a vydavateľov. V posledných rokoch na Slovensku vznikol rad zaujímavých románov, ktoré odhaľujú zabudnuté roky totalitného režimu, rok 1968 až po kritiku dnešného „divokého“ kapitalizmu (Rankov, Krištúfek, Klimáček a i.). Radím sem aj svoj sčasti autobiografický román Rozkoše dávnych čias. Tieto pohľady na nedávnu spoločnú minulosť český čitateľ vôbec nepozná. Vzhľadom na rastúcu rečovú bariéru je nevyhnutné tieto knihy prekladať do češtiny. Nič sa však v tejto oblasti zatiaľ nedeje. Myslím si, že situáciu môže zlepšiť nastávajúci medzinárodný knižný veľtrh v Prahe Svět knihy, kde hosťujúcou literatúrou má byť práve slovenská literatúra. Azda si českí vydavatelia a prekladatelia spomenú na zabudnuté spoločné projekty a pustia sa do nových.
Preložili českí prekladatelia vaše knižky dobre? Boli ste spokojný?
S prekladmi svojich knižiek v minulom období som bol veľmi spokojný. Mojim prózam sa venovali Zdeněk Eis, Hana Müllerová, Vladimír Reis a naposledy Herta Chrobáková. Pre šírenie slovenskej prózy vykonali obrovskú prácu okrem spomenutých najmä Emil Charous, Jana Hamanová, Marie Vodičková a ďalší.
Obohacuje jazykovo preklad do cudzej reči samotného autora?
Preklad do cudzej reči je pre autora nesmierne zaujímavý, niekedy aj zradný. Porovnanie prekladu a originálu pri príbuzných rečiach ako slovenčina a čeština je pomerne ľahké. Horšie to býva s prekladmi do iných rečí. Mal som pekné preklady do maďarčiny, skvelý preklad románu o Márii Terézii do nemčiny. S iným románom som mal nedávno aj nepríjemné skúsenosti. Zistil som, že prekladateľ svojvoľne vynechal celé odseky, ba kapitolu… Preklad je teda aj dobrodružstvom. Nielen pre prekladateľa, ale aj pre autora. Z kníh má byť človeku dobre. Aký iný význam by knihy mali?
