Neuveriteľný rozsah záujmu a tvorby
Je veľmi ťažké stručne charakterizovať, čím vlastne Tomáš Štrauss bol a aké je jeho postavenie v slovenskej, a nie iba v slovenskej, kultúre. Myslím si, že v posledných desaťročiach neexistoval na Slovensku intelektuál, ktorý by publikoval texty v takom širokom registri humanitných odborov, ktorý by sa vyjadroval k takým rozmanitým, na prvý pohľad vzájomne ani nesúvisiacim témam.
K jeho sedemdesiatinám vyšla personálna bibliografia kníh, článkov a štúdií, ktorá zahrňuje čo do kvantity a šírky odborov neuveriteľný rozsah položiek. Na čele stojí takmer dvadsať knižných publikácií a zborníkov, ktoré autorsky zostavil (medzičasom k nim pribudlo niekoľko ďalších, Tomáš Štrauss bol naozaj aktívnym dôchodcom), nasleduje množstvo štúdií a statí, ktoré podľa všetkého tematicky roztriedil on sám.
Členenie zahrňuje state o estetike, metodológii dejín umenia, psychológii, gnozeológii, axiológii a sociológii umenia, tzv. presahy do architektúry, dizajnu, literatúry, fotografie, filmu, state o umení vo svete, v strednej a východnej Európe, o umení ruskom a sovietskom, maďarskom, českom a slovenskom. Samostatnú kapitolu tvoria Problémy občianskej spoločnosti, ktorým sa venoval zvlášť v posledných rokoch života.
Je ťažké si predstaviť, ako toto všetko stihol nielen registrovať, reflektovať, ale zároveň vysloviť na to aj svoj vlastný názor.
A pokiaľ je mi známe, nijako zvlášť pritom neobmedzoval spoločenskú komunikáciu. Ba naopak, zvlášť v mladších rokoch bol všade tam, kde sa v kultúre niečo dialo, veľa cestoval, dobrovoľne aj vynútene – emigroval roku 1980.
Žil potom prevažne v Nemecku a do Bratislavy sa vrátil až po roku 2000. Bol typickým kultúrnym nomádom 20. storočia.
Ešte je priskoro
Narodil sa v Budapešti, detstvo prežil v Košiciach (vtedy asi vzniklo osudové spojenie s týmto mestom a s jeho kultúrou) a vo Zvolene (na tamojšom gymnáziu boli jeho spolužiakmi také protichodné zjavy slovenskej kultúry ako Milan Laluha a Ján Kulich), študoval v Prahe, prednášal na Katedre dejín a teórie umenia v Bratislave, počas Pražskej jari 1968 bol už na študijnom pobyte v zahraničí, nasledujúci rok sa vrátil. A možno to oľutoval – nemohol totiž ďalej pedagogicky pôsobiť, jeho pracovné a publikačné možnosti boli výrazne obmedzené.
Rozhodol sa preto definitívne emigrovať, pôsobil v Múzeu sochárstva 20. storočia v nemeckom Duisburgu (tam ako kurátor realizoval azda svoju najvýznamnejšiu výstavu Allegro barbaro. Das Beispiel Bartók und bildende Kunst s preňho príznačným podtitulom Versuch einer Vergleichsforschung – Pokus o porovnávací výskum). Neskôr pôsobil vo Východoeurópskom kultúrnom centre v Kolíne nad Rýnom (miesto bolo ako stvorené pre jeho odbornú orientáciu) a prednášal na viacerých univerzitách.
Po roku 1989 opäť nadviazal intenzívne kontakty so Slovenskom, až sa sem napokon definitívne vrátil. Napriek tomu, že ako jeden z mála slovenských intelektuálov 20. storočia dokázal účinne pôsobiť aj v zahraničí, predsa len najviac záujmov ho pútalo ani nie tak k rodnej hrude (tá ležala v Budapešti), ale ku krajine, ktorej kultúrnu situáciu poznal najdôvernejšie a ktorej kultúrny potenciál on sám pomáhal odhaliť a priblížiť svetu.
Je ešte predčasné, a nie je teraz na to ani vhodná príležitosť, zhodnotiť v celkovom rozsahu prínos Tomáša Štraussa pre slovenskú kultúru. Myslím si, že neexistuje nikto, kto preštudoval aspoň všetky jeho knižné publikácie a nieto ešte množstvo statí uverejnených v rôznych domácich a zahraničných vydavateľstvách a periodikách.
O to menej sa môže nájsť niekto, kto dokáže kompetentne posúdiť všetko to, čo stihol publikovať a k čomu sa aj ako umenovedec, aj ako občan vyjadroval. A preto si zatiaľ dovolím iba niekoľko poznámok.
Od marxizmu ku kultúrnej antropológii
Tomáš Štrauss začínal tak ako mnohí iní z jeho generácie – spočiatku bol presvedčeným marxistom a jeho teoretické uvažovanie sa pohybovalo po trajektóriách obvyklej marxistickej scholastiky, zaoberal sa napríklad tzv. špecifickosťou umeleckého poznania, teóriou odrazu v umení a pod. V čom sa však už od počiatku odlišoval od ostatných umeleckých historikov na Slovensku, bola ani nie tak jeho proklamovaná estetická či filozofická orientácia, ale skôr bytostný sociologický záujem.
Zaujímalo ho nielen umenie a umelci, ale stále viac celý komplex kultúrnej prevádzky. Všímal si aj funkčné predpoklady, skúmal celý rozsah duchovných a praktických činiteľov, ktoré ju utvárali. Zaoberal sa nie iba tvorbou, ale okolnosťami života umelcov a pomermi, v ktorých pôsobili.
Jeho písanie sa stále viac názorovo posúvalo od marxistickej sociológie k niečomu, čo sa dnes nazýva kultúrnou antropológiou alebo cultural studies. Navyše sa neobmedzoval iba na jednotlivé miesta a konkrétny historický čas. Keby nebol do istej miery rozptýlený takým širokým spektrom záujmov, mohol by byť azda prvým slovenským Piotrom Piotrowským. (Svoju polemickú publicistiku často umiestňoval práve na stránkach denníka Pravda. V rokoch prednormalizačných aj po návrate z vynútenej emigrácie – po roku 2000 – pozn. red.)
Nesplnený sen
V každom prípade bol prvým slovenským umenovedcom, ktorý hľadal spoločné korene stredo- a východoeurópskych avantgárd. Keďže vedel rusky, maďarsky aj nemecky, mohol ich kompetentne charakterizovať na základe štúdia autentických prameňov. Mohol sa venovať rovnako dobre sovietskemu či maďarskému konštruktivizmu, Bauhausu, moskovskému VCHUTEMAS-u a bratislavskej ŠUP-ke, českej alebo košickej moderne či avantgarde.
A nielen to – detailne bol oboznámený aj s hnutím neoavantgárd šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov, opäť v rozsahu celej strednej a východnej Európy. Mohol sprostredkovať kontakty moskovských a slovenských konceptualistov, po svojom odchode do zahraničia mohol aj uvádzať ich diela na tamojšej scéne.
Sníval o veľkom výstavnom a publikačnom projekte Ostkunst, ktorý mal byť protiváhou k známej výstave Westkunst. Zeitgenossische Kunst seit 1939 (Súčasné umenie po roku 1939), výstavy, ktorá prebehla krátko po jeho príchode do Nemecka roku 1981. Tento sen sa mu v plnej miere nepodarilo uskutočniť, no viacero jeho textov, publikovaných na danú tému, svedčí o tom, že to nebola iba hmlistá predstava, ale jeden z prvých vážnych pokusov vytvoriť alternatívu k prevládajúcemu interpretačnému „západocentrickému“ modelu dejín umenia.
Texty Tomáša Štraussa boli pre mňa a azda aj pre iných aspoň vo svojich vrcholných momentoch dokladom živej, predsudkami neohraničenej teoretickej invencie.
Ako autor nástojil na tom, že sa treba rozhliadať ponad miestne, často obmedzené kultúrne horizonty, že treba hľadať spojivá a súvislosti aj tam, kde sa bežne nehľadajú, že sa oplatí klásť niekedy provokatívne tézy alebo hoci len otázky, lebo v budúcnosti sa môže nájsť niekto iný, kto sa pokúsi sformulovať adekvátne odpovede.
