Dovidenia v Tibete, priatelia

Tibetológ Martin Slobodník sa dvanásťkrát vrátil do kláštora Labrang na severovýchode Tibetu. Zistil, že je to miesto, kde je mu dobre. O svojich pocitoch a poznatkoch píše v knihe Labrang – svet tibetského kláštora.

29.06.2013 06:00
Martin Slobodnik, Labrang Foto:
Martin Slobodník medzi amdoskými mníchmi.
debata

Publikácia, pod ktorú sa obrazom podpísal fotograf Pavol Breier, vyšla v máji 2013. Slovenský tibetológ by aj v budúcnosti rád našiel v Tibete fungujúce kláštory a mníchov. Rád by sa však stretával aj príslušníkmi ďalších etník, pre ktorých je dnes Tibet domovom. S Tibeťanmi, Chuejmi a Číňanmi. Želá si, aby žili vo vzájomnom rešpekte a bez napätia.

O Tibet ste sa začali zaujímať počas štúdia v Pekingu, kde ste mali tibetského učiteľa. To on vám poradil, aby ste sa vybrali do kláštora Labrang. Kláštor ste navštívili v máji 1992 a potom ste sa tam vrátili ešte jedenásťkrát. Čo podnecovalo váš záujem o tento svet natoľko, že mu stále venujete svoju profesionálnu pozornosť?
Od septembra roku 1991 som študoval na Pekinskej univerzite a po 2–3 mesiacoch zrazu na mňa toho čínskeho jazyka, kultúry a sveta bolo akosi priveľa. K Tibetu ma – paradoxne – dostalo najmä to, že som na viacerých miestach narazil na rozličné oficiálne čínske brožúrky v západných jazykoch o jeho historickom statuse a dodržiavaní ľudských práv. Vzhľadom na to, že som si ešte pamätal obdobie komunizmu, usúdil som, že tam musí byť nejaký problém, keď štát investuje toľko energie a peňazí do propagandy. Začal som sa venovať čínsko-tibetským vzťahom, keďže obidve strany, čínska i tibetská, argumentujú pri presadzovaní vlastných požiadaviek aj históriou. Množstvo prameňov, najmä čínskych, ponúka bohatý študijný materiál, ktorý podľa môjho názoru síce nie je odpoveďou na otázku aktuálneho statusu Tibetu, ale predstavuje veľmi zaujímavý obraz komplikovaných zahraničných vzťahov cisárskej Číny s Centrálnou Áziou.

K akej odpovedi o aktuálnom statuse Tibetu ste po rokoch štúdia dospeli vy?
Tibet je od roku 1951 súčasťou Čínskej ľudovej republiky, čo nikto nespochybňuje. Zároveň však treba dodať, že súčasná politika pekinskej vlády vyvoláva napätia a lojalita Tibeťanov voči Číne je veľmi slabá. Nezávislosť podľa môjho názoru nie je realistickým riešením, ale súčasťou demokratizačných zmien v Číne by malo byť aj také usporiadanie vzťahov majority a nečínskych menšín, vrátane Tibeťanov, ktoré bude rešpektovať kultúrne, jazykové, náboženské, sociálne a ekonomické práva týchto etník.

Poukazujete na to, že Tibetom už nie je uchvátený iba západný svet, ale aj Východ, a dokonca aj Čína. Čo to spôsobilo?
Čínska spoločnosť po smrti Mao Ce-tunga roku 1976 a po vyprázdnení komunistickej ideológie hľadala domáce i zahraničné náboženské a myšlienkové tradície, ktoré by toto duchovné vákuum zaplnili. Jednou z alternatív sa stal aj tibetský buddhizmus, ktorý je príťažlivý pre niektorých Číňanov, zväčša vzdelanejších obyvateľov veľkých miest. Okrem toho je záujem o Tibet v Číne sprostredkovaný cez západnú fascináciu Tibetom, ktorá má v Európe a v Spojených štátoch tradíciu od prelomu 19. a 20. storočia. Vďaka globalizácii sa tento pohľad pomaly dostáva aj Číny, čo je zaujímavý vývoj, keďže pre Číňanov bol typickejší pocit vlastnej civilizačnej nadradenosti a pohŕdanie okolitými, „barbarskými“ kultúrami a etnikami. Príklady takéhoto vnímania Tibeťanov

Aké sú dôsledky čínskej fascinácie Tibetom?
S rastom životnej úrovne sa v Číne od začiatku 90. rokov začal rozvíjať turizmus a oblasti osídlené Tibeťanmi patria medzi obľúbené destinácie čínskej strednej vrstvy. Autentická tradícia a istá exotika tibetskej kultúry sú magnetmi priťahujúcimi do Tibetu desaťtisíce čínskych turistov. Masový turizmus sa stal novou výzvou pre niektoré tibetské kláštory – samotní mnísi vnímajú prúdy turistov v týchto tradičných náboženských inštitúciách ako potenciálnu hrozbu „muzealizácie“ vlastného náboženstva a kultúry.

Dá sa to pozorovať aj vo „vnútornej“ Číne?
Väčšie čínske mestá pravidelne navštevujú lamovia, prichádzajúci na pozvanie čínskych veriacich a šíria tam tibetské buddhistické učenia. V Pekingu aj v ďalších mestách vidno obchody s tibetskými suvenírmi. Fascinácia Tibetom v časti čínskej spoločnosti či záujem Číňanov o tibetský buddhizmus predstavujú nový fenomén a zaujímavú výskumnú tému. Optimisticky by som chcel veriť, že tento záujem o Tibet odbúra niektoré čínske negatívne stereotypy a prispeje k prekonaniu politických rozdielov. Obávam sa však, že to bude oveľa komplikovanejšie.

Slovákov začal Tibet viac zaujímať najmä po roku 1989. Ale viete, že dalajláma bol na Slovensku už v 19. storočí?
Tak to je aj pre mňa novinka, myslel som si, že dalajlama, konkrétne súčasný štrnásty, navštívil Slovensko iba dvakrát, roku 2000 a potom roku 2009.

Prepáčte za chyták. Toto pomenovanie sa objavuje v Dobšinského Slovenských ľudových rozprávkach. Jedna z nich sa volá dalajláma a samozrejme, vôbec nie je o Tibete. Hlavný hrdina rozprávky hovorí iba jedno slovo, a to je dalajláma. Pripojíte sa k tým, „čo si hlavu lámu, kde sme vzali dalajlámu“?
Ach áno, ktosi mi to už spomínal a vtedy som si tú rozprávku aj prečítal. V každom prípade je to zaujímavé, keďže je to akási stopa o vnímaní Tibetu na území dnešného Slovenska v predminulom storočí. Počnúc 18. storočím začali byť informácie o Tibete a tibetskej kultúre v prostredí európskych vzdelancov predsa len rozšírenejšie, najmä vďaka rozsiahlemu dielu talianskeho jezuitského misionára Ippolita Desideriho, ktorý začiatkom 18. storočia strávil päť rokov v Centrálnom Tibete. Výskyt toho tajomne znejúceho slova „dalajláma“ v slovenskej ľudovej rozprávke je pravdepodobne súčasťou príbehu o západnej fascinácii Tibetom. Neviem, či sa nám niekedy podarí vypátrať viac, ale je to pozoruhodné spojivo medzi Tibetom a Slovenskom.

Malý prevtelenec požíva úctu mníchov, ale ako... Foto: Pavol Breier
prevtelenec, Labrang Malý prevtelenec požíva úctu mníchov, ale ako každé štvorročné dieťa sa potrebuje aj hrať.

Čitatelia sa prostredníctvom vášho textu a fotografií Pavla Breiera dostanú na severovýchod Tibetskej náhornej plošiny, do Amda. Môžu sa dnes záujemcovia o Tibet aj reálne dostať do Tibetu a jeho jednotlivých častí? Nakoľko sa tam môžu slobodne pohybovať?
V Číne žije približne 5,6 milióna Tibeťanov, no iba polovica z nich v Tibetskej autonómnej oblasti. Okrajové oblasti osídlené Tibeťanmi už vyše tisíc rokov, ako napríklad Amdo, dnes tvoria súčasť čínskych provincií, ale pre záujemcov o tibetskú kultúru sú rovnako zaujímavé a pohybovať sa v nich dá jednoduchšie (dokonca aj lacnejšie), ako keď sa človek rozhodne ísť priamo do Lhasy. V prípade vypuknutia politických protestov však čínske úrady konkrétnu oblasť veľmi rýchlo uzatvoria.

Drastickou formou protestov je opakované samoupaľovanie tibetských mníchov. Čínske úrady ich pripisujú na účet údajnej propagandy exilového tibetského vodcu, no z jeho sídla v indickej Dharmsale prichádza odpoveď, že buddhizmu je úplne cudzia nielen vražda živých tvorov, ale aj samovražda. Mnísi si však siahajú na život. Ako sa to dá vysvetliť?
Samoupaľovanie mníchov aj laikov v Tibete predstavuje úplne novú formu protestu, ktorá nie je známa z tibetských dejín. Je prejavom bezvýchodiskovosti a beznádeje časti mladej generácie Tibeťanov. Na jar roku 2008 sa Tibetom prehnala mohutná vlna protičínskych demonštrácií, ktoré ukázali, že nezanedbateľná časť tibetskej spoločnosti je s politikou pekinskej vlády nespokojná. Protestovali proti zasahovaniu štátu do náboženských záležitostí, ohrozeniu tibetskej identity zvyšujúcim sa tlakom čínskej kultúry a žiadali návrat 14. dalajlamu do Tibetu. Protesty boli aj prejavom sociálnej a ekonomickej marginalizácie Tibeťanov, ktorí ťažko hľadajú uplatnenie a majú pocit, že sa vo vlastnej domovine ocitli na vedľajšej koľaji. Reakciou čínskej vlády boli nové propagandistické kampane namierené proti dalajlamovi, posilnenie policajných a vojenských zložiek v tibetských oblastiach a ďalšie investície, z ktorých však často profitujú najmä Číňania a ich dôsledkom je aj ďalšia migrácia Číňanov do Tibetu. Reálne príčiny protestov však vládne orgány vôbec neanalyzovali a nepristúpili na akékoľvek kompromisy, naopak začali uplatňovať ešte reštriktívnejšiu politiku. Reakciou bolo, že na jar 2009 začala séria samoupaľovaní, do dnešného dňa takto zahynulo už vyše 100 Tibeťanov. Sú to zúfalé výkriky, ktoré majú prebudiť záujem svetovej, ale aj čínskej verejnosti o Tibet, upriamiť pozornosť na to, že situácia sa zhoršuje a záujem o Tibet opadá. Napriek tomu sa však nič nezmenilo.

Vráťme sa k vašej knihe. Pod fotografiou Pavla Breiera, na ktorej leží pútnička v prachu na zemi, je poznámka „absolútna úcta“. Silné náboženské cítenie Tibeťanov nenalomila ani desaťročia trvajúca ateistická propaganda Číny. Píšete, že celý deň možno vidieť skupinky tibetských žien a mužov, ako v smere hodinových ručičiek krúžia okolo kláštora a vytrvalo opakujú slová mantry. Sú prejavy viery a úcty rovnaké ako pred stáročiami alebo sa na nich niečo zmenilo? Nezastavil sa tam čas?
Musím sa priznať, že nemám veľmi rád tento obraz zastaveného času, predstavu o Tibete (ale platí to aj o islámskych krajinách, pri ich opise je táto metafora veľmi obľúbená) ako o nejakej časovej konzerve, o spoločnosti, ktorá „zakrnela“ v nejakej fáze vývoja a ešte jej chýba nami presne určený počet storočí, kým sa na nami predpísanej trajektórii dostane tam, kde sme teraz my. Vnímam to trochu ako eurocentrický pohľad odopierajúci iným kultúram právo na stanovenie si vlastného rytmu plynutia času. Prejavy viery sa v Tibete veľmi nezmenili, keďže tibetský buddhizmus naďalej zohráva centrálnu úlohu v živote takmer všetkých Tibeťanov, ale spoločnosť sa mení najmä v posledných desaťročiach veľmi rýchlo. Mnísi síce odriekavajú rovnaké texty ako pred sto či dvesto rokmi a lipnú na tradíciách, ale mladší mnísi už komunikujú mobilnými telefónmi a podvečer si v televízii pozrú futbalový zápas. Na malú radosť starých lamov, ktorým tieto výstrelky novej doby nie sú veľmi po chuti.

Symbol prosperity - motorka a jej hrdá majiteľka. Foto: Pavol Breier
Tibeťanka Symbol prosperity - motorka a jej hrdá majiteľka.

Pociťujú Tibeťania potrebu priblížiť sa iným kultúram?
Tibeťania sú k návštevníkom zo Západu veľmi priateľskí, pokladajú ich automaticky za spojencov v boji za tibetskú nezávislosť a akýchsi vyslancov, ktorí budú v zahraničí rozprávať o ich neľahkej situácii. Naopak k čínskym turistom sa nezriedka správajú odmietavo, reprezentujú pre nich v prvom rade príslušníkov politicky dominantného národa. Jeden mních ako dôvod spomínal aj to, že Číňania „nemajú v srdci Buddhu“, čo však platí minimálne rovnako aj pre západných návštevníkov. Podľa môjho názoru Tibeťania nemajú veľký záujem o iné kultúry, svoju kultúru a náboženstvo vnímajú veľmi pozitívne a usilujú sa hlavne zachovať si svoje tradície. Pre tradičnú tibetskú spoločnosť pred rokom 1950 bol charakteristický silný konzervativizmus, odmietanie akýchkoľvek spoločenských reforiem a istá vedomá izolovanosť od okolitého sveta.

Študovali ste čínštinu a tibetsky ste sa učili popri tom. Bolo to iste náročné. A ako je to vlastne v tibetských školách? Tibet patrí Číne. Vyžaduje sa od Tibeťanov znalosť čínštiny? Učí sa na tibetských školách?
Je to jedna z tých oblastí, ktorú Tibeťania vnímajú veľmi kriticky. V Tibete síce existujú základné školy, kde sa vyučuje popri čínštine aj tibetčina, ale vo vyšších ročníkov a vo vyššom stupni vzdelania sa význam tibetčiny vo výučbe oslabuje na úkor čínštiny. Ak chce Tibeťan niečo dosiahnuť, musí vedieť vynikajúco po čínsky. Napriek tomu, že v Tibetskej autonómne oblasti a v autonómnych krajoch je druhým oficiálnym jazykom tibetčina, dominantným jazykom je čínština aj preto, že veľkú časť úradníkov tvoria Číňania, ktorí po tibetsky nevedia. Navyše sa na provinčnej úrovni z času na čas objavujú plány, ktoré otvorene deklarujú ďalšie posilňovanie výučby čínštiny na základných školách, čo len zvyšuje obavy Tibeťanov. Jazyk je pre ich identitu veľmi dôležitý.

Patríte k prvej generácii sinológov – odborníkov na Čínu, ktorí mali možnosť v roku 1988 študovať tento vedný odbor na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Dovtedy sa dal študovať iba v Prahe. Čo vás viedlo k takej voľbe?
Moje dôvody dnes znejú už banálne. Mal som záujem študovať cudzí jazyk a kultúru a keď som roku 1988 maturoval, po prvý raz sinológiu otvárali aj v Bratislave, tak som si povedal, že to vyskúšam. Od začiatku bolo jasné, že súčasťou štúdia bude aj ročný pobyt v Číne a štúdium v zahraničí nebolo v tom období vôbec takou samozrejmosťou, akou je dnes. Zavážilo aj to, že Čína osemdesiatych rokov bola oveľa liberálnejšou verziou komunizmu, ako tá, v ktorej sme žili tu. Potom prišiel rok 1989, u nás sa zmenilo takmer všetko a vývoj v Číne sa po potlačení protivládnych protestov na pekinskom námestí Brány nebeského pokoja začiatkom júna takisto zmenil.

Ako sa pozeráte na svoje rozhodnutie s odstupom času? Aké motívy pre štúdium sinológie pozorujete ako pedagóg u najmladšej generácie vašich študentov? Čo dnes privádza slovenských študentov k štúdiu takej vzdialenej kultúry, ako je čínska?
Svoje rozhodnutie neľutujem, i keď život vysokoškolského pedagóga a vedca na Slovensku nie je práve ľahký, a to nehovorím iba o platovom ohodnotení. Nás bolo v krúžku osem a sinológia sa znova otvárala až roku 1994, keď sme skončili. Dnes už otvárame štúdium každé dva roky, prijímame 25 poslucháčov a počet záujemcov je vždy niekoľkonásobne vyšší. Motívy sú veľmi rôznorodé – od záujmu o čínske bojové umenia až po pomerne pragmatické dôvody, keď študenti vychádzajú z optimistických tvrdení, že žijeme v čínskom storočí a dúfajú, že vďaka dobrej znalosti čínskeho jazyka a kultúry sa im podarí získať zaujímavé zamestnanie. Nie je to, žiaľ, až také jednoduché, keďže napríklad slovensko-čínska obchodná výmena je na pomerne nízkej úrovni a na Slovensku nepôsobí nijaký veľký čínsky investor.

Vo vašej knihe sa čitateľ stretne s výrazom dalajlama, lama, a možno ho to prekvapí, lebo je zvyknutý v týchto názvoch na dlhé á. Rovnako môže prekvapiť islám a muslim namiesto používaného moslim. Môžete aspoň zjednodušene vysvetliť, prečo používate tieto varianty slov?
Je to súčasť „zápasu“ medzi komunitou slovenských orientalistov a jazykovedcov. Pri slovách muslim a islám sa opieram o argumentáciu mojich kolegov – arabistov, ponúkajúcich jasné dôvody pre obidva tieto tvary. Tibetský duchovný učiteľ, lama, v slovenčine doplatil na existenciu juhoamerického párnokopytníka a tak mu „prifarili“ dĺžeň nad prvým a. Slovenčina toto riešenie prebrala z češtiny, tá však už pred desaťročiami prešla na používanie tvarov lama, dalajlama. Tibetčina nepozná dlhé a, jedinou výnimkou sú slová prebraté zo sanskritu, čo však nie je prípad lamu. Jazykovedci tvrdohlavo odmietajú argumenty poukazovaním na to, že tvar láma je už zaužívaný, takže sa usilujem spopularizovať aj správny tvar. Nie je to beznádejný boj, veď vďaka argumentom indologičky Dr. Rácovej a ďalších orientalistov sú niekoľko rokov už aj v slovenčine kodifikované tvary Buddha či buddhizmus s dvomi -dd-. Tiež to nebolo ľahké, ale výsledok sa dostavil. Držte mi teda palce s tým lamom

Knihu ste venovali mladému mníchovi, ktorého ste stretli pri svojich prvých dvoch návštevách tibetského Amda. Počas tretej ste ho už nenašli. Tibeťania odchádzajú z Tibetu – aj to je skutočnosť, o ktorej so smútkom píšete v knihe. Tibet sa nemení len v konfrontácii s čínskym režimom, ale aj pod civilizačnými tlakmi súčasného sveta. Čo by ste tam však rád našli aj pri Vašich budúcich návštevách?
Chcel by som nájsť fungujúce kláštory a mníchov v nich. Chcel by som sa stretávať s Tibeťanmi, Chuejmi a Číňanmi, ktorí by sa jeden o druhom nevyjadrovali najmä negatívne, ale rešpektovali kultúrnu, náboženské a etnickú rôznorodosť nielen v Amde, ale aj v iných častiach Číny. Dúfam, že jednotlivé regióny si zachovajú svoje tradície a nepodvolia sa úplne tlaku čínskej verzie globalizačných procesov.

Martin Slobodník (1970)

Martin Slobodnik, tibetológ

Sinológ a tibetológ, pôsobí na Katedre východoázijských štúdií Filozofickej fakulty Univerzity Komenského. Venuje sa dejinám čínsko-tibetských vzťahov, je autorom dvoch monografií a niekoľkých desiatok vedeckých článkov publikovaných doma i v zahraničí. V roku 2013 vyšla jeho kniha Labrang – svet tibetského kláštora, pod jej obrazovú časť sa podpísal fotograf Pavol Breier.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba