Ľudská tvár je paralelne videná a vidí samu seba len v zrkadle alebo, keď nás niekto namaľuje alebo odfotografuje. Mohli by sme sa opýtať, čo vlastne reprezentuje figúra a portrét v čase fotografie a filmu. Zalistujme si v knihe, ktorá je reprezentatívnym prierezom tvorby Jany Farmanovej. Každý jej obraz je prekvapením, objavom a zároveň tajomstvom.
O čom sníva Ofélia?
Je veľa obrazov, kde cítim napätie a skúšku svojich schopností prijímať to, čo vidí a ďalej odovzdáva niekto iný: silne na mňa pôsobí fyzická realita obrazu a psychologická hodnota zdieľaného.
More a voda ma fascinujú, a preto azda k mojim najosobnejším a vnútorne najviac prijatým obrazom patria Ofélie. Modrá Ofélia (2005) je kvintesenciou maľby, tému poznáme z mnohých rôznych interpretácií, táto je jednou z najkrajších a nádejných. Ofélia tu nie je mŕtva. Neviem, ako to tušíme, azda v pohybe máličko zdvihnutej hlavy a kolena nad hladinu modrej vody, ktorú narušia namaľované škvrny, skoro machule – nad tvárou akoby slnko (?) vo farbe magenty – signálnej farby lásky, krvi, života i smrti. Ešte jedna „machuľa“ pri nohách a nežná zelenoružová "len tak“ na vode. O čom sníva Ofélia? To zostane tajomstvom. Vznáša sa poloanjelsky medzi vodou a nebom. Nádherný je Vlk 2008, zviera stelesňujúce odvahu, bojovnosť, múdrosť aj nekonečnú silu zostať nažive. Na tomto obraze Farmanová koloristka použije len všetky odtiene sivej, bielej a čiernej. Ak existujú štyri živly, nazvala by som jej Vlka piatym živlom.
Okamžite ma hlboko ako šíp zasiahol obraz Premena (2012). Chrbtom ku krbu sedí nahý muž, pokojne (napätie len v tvári, ktorej črty takmer nevidíme), okolo tela žiara ohňa. Temne z hlbín je tu ne-skrotená mužná sila, asociuje to Farmanovej Vlka spred šiestich rokov. Farmanovej celistvosť je ne-o-trasiteľná, jej vývoj ako tichá radikalita. Jej maľba je ako živel skrotený formátom obrazu. Niečo základné je názov jemného a silného obrazu z roku 2012, na ktorom je ruka, ktorá drží roh nejakého zvieraťa. Netúžime tento obraz vysvetľovať, on proste je – namaľovaný.
Trhá srdce napoly
Krásne sú Šamanky aj Spisovateľka (2009) – nahá, naklonená nad veľkým prázdnym stolom s bielymi stránkami denníka a s ceruzkou.
Cyklus Vlakové (2010), 10 obrazov inštalovaných "tam, kam patria“ – na stanici v Banskej Štiavnici, je lúčením a vítaním, objatím a vytrhnutím sa z objatia milovaného človeka alebo aj len tichým elegantným odprevadením: vlaky/cesty, pohyb/návraty, straty: navždy či dozajtra? Nie je to vlastne jedno?
Trhá mi to srdce. Bolí ma z toho srdce. Srdcové problémy. Srdcovky. Srdce na dlani. Vytrhnúť si srdce. Ešte by som určite našla veľa používaných výrazov týkajúcich sa citlivého orgánu – srdca, ktoré sa pokladá za miesto života a lásky. A teraz si tieto vety predstavte nie ako metaforu, ale ako skutočnosť. Vzali by ste živé pulzujúce srdce milovaného človeka vytrhnuté z hrude do ruky. Často som na to myslela, či by som to vedela urobiť.
A Jana Farmanová sa odvážila (šamanka, smelá vlčica?), samozrejme, nie celkom ako Aztékovia, vyrezávajúci srdce zo živých tiel obetí… Metaforicky, ale predsa veľmi konkrétne, "akoby naozaj“, v cykle Srdcové (2011). Vidíme napríklad dve ruky trhajúce živé červené srdce napoly. Cievy červené, žily modré alebo ruka vsunutá do srdca. Alebo akvarel Rozhovor – dve oproti sebe sediace postavy, muž a žena, v strede anatomicky skoro verné srdce a dve ruky chystajúce sa TO spoločné srdce roz-trhnúť.
Sú to veľmi smelé srdce trhajúce obrazy a Farmanová tu naozaj balansuje na ostrej hrane znesiteľnosti. Obrazy zachraňujú ich strohé, skratkovité a fragmentárne zobrazenia. Veľmi konkrétne obrazy patria časti Farmanovej tvorby z rokov 2011 a 2012. Nadväzuje na tú časť tvorby, ktorá je napriek figuratívnosti hermetická, tajomná, symbolická a vzpiera sa vyčerpávajúcej interpretácii, Farmanová maľuje totálne všetkým tým, čím je. Obrazy sú zároveň duchovné, duševné a telesné. Na svojej ceste smeruje k syntéze a každý jej obraz, či už sám osebe, alebo v kontexte jej celého diela, napomáha vytváraniu plnosti, zrelosti a celistvosti.
