Foto: KK Bagala, 2013
Je možné čítať ich rôznymi spôsobmi. Ako novodobé autorské rozprávky, ktoré sú odeté do exotických afrických šiat, ako krikľavé popové varianty juhoamerického fantastického realizmu alebo ako narácie o vnútornom čase subjektu, nočnej práci nepokojnej mysle, prúdoch vedomia zmietaných udalosťami, pre ktoré je geografická a historická situovanosť nepodstatná. Možno na ne nazerať bez kontextu Afriky a prizmy postkoloniálnej situácie – ako na čisté príbehy bez skutočného pozadia. Na Afriku ako na kulisu, ktorá má Vadasove nezvyčajné príbehy zasadiť do vierohodnejšieho, menej známeho prostredia, v ktorom je všetko možné. Takéto čítanie smeruje k ochudobneniu interpretácie o viaceré podnetné prvky, ktoré nasvecujú text z bokov, čo sú holým príbehovým kostrám nedostupné.
Pozrime sa v skratke na to, čo zo súčasnej čiernej Afriky v textoch Marka Vadasa zreteľne vidieť a čo v nich zostalo ukryté.
Čierne na bielom
Viditeľná je problematika detstva a dospievania. Takmer polovica príbehov zachytáva svet očami detských hrdinov. Obraz afrického detstva je poznačený biedou, nedostatkom potravy a základnej materiálnej vybavenosti domácností. Otcovia pijú alebo bojujú o prežitie či prácu, matky trávia čas doma alebo na trhoch, kde sa pokúšajú predať aj to málo, čo majú. Deti sa túlajú po smetiskách a slumoch, z ktorých sú stvorené celé mestá. Ich cieľom je nájsť čosi, čo by bolo možné speňažiť. Naivnosť detského videnia pri opisovaní sveta produkuje nezamýšľanú iróniu, za ktorou sa skrýva brutálna africká realita. Spôsoby získavania, užívania a zbavovania sa predmetov tu majú do činenia väčšmi s recykláciou ako s produkciou, užívaním a následnou utilizáciou. Nikde na svete sa nerecykluje toľko predmetov ako v subsaharskej Afrike. Cirkulácia tovaru, hoc aj poškodeného, je esenciou života v subsaharskom meste. Deti vyrastajúce v tomto prostredí snívajú o najelementárnejšom konzumovaní produktov. Ich prvou detskou zábavou je vynachádzanie spôsobov, ako sa k nim dostať.
Vadas svojich hrdinov zachytáva vo fáze prechodu z bezpečného fantazijného sveta detstva k uvedomovaniu si ozajstných proporcií sveta, v ktorom žijú. V bode, keď začínajú hľadať v realite svoje miesto. Sú svedkami násilia, rodinných kríz, alkoholizmu, ekonomickej beznádeje. Konflikt fantázie s realitou ich vedie k uzavretosti, rezignácii, chaotickému úteku do sveta fantázie či psychickej choroby.
Podobnými problémami netrpia len detskí hrdinovia. Šialenstvo je údelom mnohých iných. Ich početný výskyt, nielen vo Vadasovom texte, sa zvyčajne vysvetľuje dezintegráciou tradičných spoločenských štruktúr, uvoľňovaním rodinných a klanových väzieb a starých etických noriem. Za vinníka je označovaná neľudská koloniálna politika a pretrvávajúci ekonomický hegemonizmus Západu. V posledných desaťročiach sa pod postupnú deformáciu tradičného afrického života a jeho sociálneho tkaniva podpísala aj rýchla urbanizácia a vznik niekoľkomiliónových metropol.
Čierne na čiernom
Exotické kulisy vytvorené z betónových barov a reštaurácií pripomínajúcich bunkre, banánovníkových stromov, kokosových paliem a polí papáje nevysvetľujú, čo sa vo Vadasových príbehoch ozaj odohráva. Slumy a smetiská neposkytujú žiadny interpretačný kľúč. Ten sa ukrýva v tom, čomu nerozumieme. Napríklad uvoľnenému vzťahu oboch pohlaví k sexualite a vlastným telám, medicínskym praktikám alebo rozprávaniu detí a dospelých s duchmi predkov, zákonitostiam prúdu vedomia. To, čo Vadasove poviedky odomyká z čítania zameraného na zábavu, odkazuje na inú kultúrnu normu, ktorá je súčasťou sociálnej predstavivosti Afričanov.
Vadas si od Afričanov nevypožičiava len humornú optiku a veselý spôsobu rozprávania. Siaha aj po africkom chápaní skutočnosti, ktoré sa nám môže zdať nepochopiteľné. Ukazuje nepredvídateľný vnútorný svet hrdinov, pri ktorom sa nepotvrdzujú žiadne racionálne prognózy na vývoj udalostí. Kult predkov, návštevy nadprirodzených bytostí, podsvetie, čary, obrady, rituály, prechody medzi svetmi. Naša logika i skúsenostné poznanie tu zlyhávajú. Zvláštne, nekauzálne posuny v perspektíve rozprávania, náhle nevysvetliteľné popudy, intuitívne konanie hrdinov na základe nejasných impulzov, to všetko na nás pôsobí akosi iracionálne. Je to výsledok iného spoločenského konštruovania reality.
Afričania za členov spoločnosti považujú živých, mŕtvych aj tých, čo sa ešte nenarodili. Všetci sú rovnako skutoční. Medzi svetmi, ktoré my oddeľujeme alebo nepovažujeme za skutočné, nejestvuje pre nich nepreniknuteľná hranica, dá sa medzi nimi prechádzať ako medzi miestnosťami. To isté sa týka vzťahu skutočnosti a sna.
Iným špecifikom je, že Afričania neoperujú pojmom bytie. Namiesto neho používajú pojem sila. Miesta, živé i neživé predmety majú silu, ktorej potenciál sa stále mení. Od interakcie s inými silami závisí jej veľkosť. Odtiaľto vychádza zvláštna kauzalita Vadasových poviedok. Mágia a čary slúžia na získavanie alebo odoberanie sily, zmenu potenciálu síl, ktoré sa navzájom ovplyvňujú. Smrť a chorobu v tradičnej Afrike vždy niekto zavinil. Situácia sa ešte viac komplikuje, keď začneme premýšľať o africkom koncepte duše. Viaceré etniká ich majú mimoriadne rozpracované, niektoré rozoznávajú v ľudskej bytosti až deväť duší.
Aká Afrika?
O akej Afrike Vadas píše? O Afrike rodín a klanov? O Afrike etnocentrickej, zameranej na niekoľkotisícové skupiny? Alebo o Afrike súčasnej, mestskej, multikultúrnej, globalizujúcej sa, kde väčšina obyvateľov rozpráva troma-štyrmi jazykmi, poznačenej rozkladom tradičného života a foriem ekonomickej kooperácie? Na túto otázku je ťažké odpovedať. Akceleračné procesy rozkladu tradičnej spoločnosti prebiehajú všade inak a majú rôzne formy.
Vadas vo svojich poviedkach cielene využíva koncepty tradičného afrického chápania skutočnosti, aj keď veľká časť jeho príbehov sa odohráva v priestore, kde tradičné konštruovanie sveta prechádza zásadnými turbulenciami. Afriku jemne exotizuje. Uvoľňovanie kauzality v prúdoch vedomia afrických hrdinov využíva najmä na znásobenie efektu nepredvídateľnosti, estetickej kategórie, ktorá bude čoraz väčšmi cenená. Prostredníctvom nej nám umožňuje stretnúť sa s neznámym, prehodnotiť kultúrnu konvenciu, v ktorej sme vyrástli, ako aj typy narácií, ktoré uprednostňuje. Aktom čítania nám dáva možnosť premýšľať o kultúrnej inakosti a pocítiť, aké by to mohlo byť, keby sme boli niekým iným.
AUTOR PRACUJE AKO DRAMATURG V RÁDIU DEVÍN
