V literárnych kruhoch je známe, že vám choroba bránila v posledných rokoch písať. Ako to cítite teraz – máte chuť v niektorom príbehu pokračovať alebo začať nový?
Po viacročnej prestávke zo zdravotných dôvodov mám chuť pokračovať v rozrobených textoch, ale možno už nenapíšem žiadnu knihu. Ale nebudem sa tým stresovať. Nemá zmysel za každú cenu kŕčovito znásilňovať sám seba aj čitateľa.
Veď vy ste už napísali veľa významných kníh. Ktorú z nich máte najradšej?
Pri písaní mám rád všetky svoje knihy, inak by som ich nepísal a nemohol by som dúfať, že čitateľ si tiež niektorú obľúbi. Po dokončení textu je to trochu iné. Niektoré témy si vyžadujú negatívneho, ba priam odporného „hrdinu“, s ktorým sa autor ani čitateľ nemôžu stotožniť, a predsa sú pre mňa aj pre čitateľov také postavy a príbehy veľmi zaujímavé. Teraz mám na mysli román Koniec hry a jeho protagonistu Petra Slávika. Najradšej mám asi prvú a poslednú knihu Psie dni a Zjavenie.
A možná budúca kniha? Ako vnímate súčasný svet?
Ak by som mal pomenovať vnímanie sveta podľa toho, ako sa momentálne cítim, tak by som použil termín hlboká depresia. Bolo by to takmer pravdivé, ale predsa len zjednodušujúce. Jeden môj známy hovorí „celé zle alebo celé dobre“, ale nikdy to nie je celé zle ani celé dobre, vždy je to aj zle, aj dobre. A takto vnímam svet – nielen súčasný. Musím sa však priznať, napriek pokusu o optimistický sebaklam, že to "celé zle“ stále viac prevažuje. Zdá sa, že zlo sa stupňuje a je stále rafinovanejšie. Napokon aj diabol sa rád predstavuje ako anjel svetla a dobra. Tým nechcem, samozrejme, povedať, že zdanlivé svetlo je čírou tmou.
Poďme ďalej do reálneho sveta – v čom je nádej? Čo sa vám v ňom páči? Čo sledujete?
Neviem, čo najviac sledujem, možno aktuálne správy z domova i zo sveta. Veľmi pozitívne vnímam napríklad najnovšie technológie, hoci sám nepoužívam ani mobil. Prednedávnom mi dcéra priniesla z Anglicka ďalší technologický vynález, čítačku – a z nej sa teraz pokúšam čítať. Ale najviac sledujem svoje vnúčatá – chlapca a dievčatko. Rastú ako z vody a ja neviem pochopiť, ako je možné, že sa len včera narodili a dnes už majú dvanásť rokov. Konečne mi prišlo na myseľ, čo je zdrojom optimizmu a nádeje – moje londýnske vnúčatá.
Pomohlo vám písanie a vôbec profesia spisovateľa spoznať lepšie samého seba?
Písanie mi chvíľami naozaj dávalo prežiť priam euforický pocit, že spoznávam lepšie sám seba a svet, v ktorom žijem. Veľmi mi to však nepomohlo, lebo profesia spisovateľa ma naučila iba tomu, čo už pred tisícročiami vedel Sokrates: Viem, že nič neviem. Svet je poznateľný a zrozumiteľný iba v predstavách a ilúziách autorov konšpiračných teórií.
Pochádzate z Moravského Lieskového – máte túžbu vrátiť sa tam a na staré kolená žiť na vidieku? Nenudili by ste sa?
V Moravskom Lieskovom som bol naposledy pred siedmimi rokmi, keď mi k šesťdesiatke udelili titul čestného občana, čo považujem za jeden z najväčších životných úspechov. A som na to patrične hrdý. Kedysi som naozaj chcel na staré kolená žiť v domčeku so záhradkou na vidieku, ale táto túžba ma už dávno opustila. Napokon, staré kolená už mám, ale domček nemám, takže nemám ani na výber. Nudiť by som sa asi nenudil, keby som sa dokázal sústrediť na písanie alebo aspoň na čítanie. Viac ako štyridsať rokov žijem na voľnej nohe v bratislavskom paneláku a takáto klauzúra ma nikdy nenudila, naopak. Keďže som solitér a individualista, nachádzam v samote zvláštne čaro, ba priam azyl. A na vidieku by mi chýbala aj anonymita veľkomesta, pravda, ak Bratislavu považujeme za veľkomesto.
Bojíte sa nudy? Kde ste ju zažili?
Najviac som sa nudil na nudapláži. No nuda pôsobí aj inšpiratívne, napríklad nuda vo vlaku, v autobuse, v električke… Jedna nudná cesta vo mne prebudila démona tvorivosti v preplnenej električke a napísal som poviedku, v ktorej opisujem súlož odzadu. To je dôkazom, že moje starecké frflanie na stav sveta a na stav mojej duše netreba brať príliš vážne, lebo spomienka na ten zážitok ma dokáže ešte dnes rozjariť. V súčasnosti sa nenudím, ale priam otravujem, keďže sa ťažko sústreďujem na prácu a to je úplná katastrofa. Niekedy mám chuť spáchať samovraždu a chcem, aby náš parlament prijal zákon o eutanázii. Nechápem, prečo sa snažíme ustavične predlžovať ľudský vek, keď je to predlžovaním nedôstojného a často až neľudského utrpenia. O čo vlastne ide – o kvantitu alebo o kvalitu života? Ja som jednoznačne za tú kvalitu.
Azda by ste si mohli spomenúť na vnúčatá, keď takto rozprávate… Chodievate za nimi do Londýna? Cítite sa dobre vo veľkom svete? Chceli by ste cestovať napríklad aj do Ameriky?
Do Londýna ešte občas chodievam, ale stále menej sa mi chce cestovať. Celkom rád by som navštívil ešte veľa krajín, aj do tej Kafkovej Ameriky by som sa pozrel, keby tam nebolo treba cestovať. Nevyhnutnosť cestovania mi vždy vopred znechutí návštevu veľkého sveta. Najradšej som mal v minulom živote tele-portáciu – prenos tela z Bratislavy do Ameriky iba pomyslením, v tom istom okamihu. Ale dnes funguje iba moderná tele-portácia – zapnem si tele-vízor a som v Amerike. A to ma nebaví.
Zasa mystifikujete? V minulom živote? Takúto fantáziu by ste mohli uplatniť azda v nejakých mysteriózno-ľúbostných seriáloch. Nevolajú vás do televízie niečo také písať? Páčia sa vám súčasné seriály na obrazovkách?
Necítim sa kompetentný hodnotiť kvalitu televíznych seriálov, pretože ich nesledujem. Nie zo zásady, ale po viacerých pokusoch a sklamaniach som proste rezignoval. Som odchovaný na legendárnych bratislavských pondelkoch – čo boli televízne inscenácie ešte pred prevratom – sám som niekoľko scenárov vtedy aj napísal, preto je pochopiteľné, že ma nikto nevolal písať scenáre k súčasným seriálom.
Ste stále osamelý bežec, niet sa čo čudovať, že ste sa zblížili s básnickou skupinou Osamelí bežci. V časoch normalizácie ste ich podporili otvoreným listom v Mladej tvorbe. Kde sa v stredoškolákovi, ktorým ste vtedy boli, vzala tá rozhodnosť a odvaha zastať sa spravodlivosti?
Vtedy som býval v Moravskom Lieskovom, študoval som na strednej škole v Novom Meste nad Váhom a čítal som Mladú tvorbu. Tam boli uverejnené básne Osamelých bežcov, ako aj ich skupinové manifesty. Zistil som, že mi hovoria z duše, bola to láska na prvý pohľad. Neviem, kde som vzal tú drzosť, ale keď jeden z vtedajších najtvrdších komunistických kritikov Daniel Okáli uverejnil v Pravde podľa mňa nespravodlivú „recenziu“ básne Petra Repku a napadol celú skupinu, napísal som do Mladej tvorby formou otvoreného listu text, ktorý bol vyjadrením môjho pohľadu na Bežcov a polemikou s Okálim. Otvoreným listom Osamelým bežcom som vyjadril svoje sympatie a obdiv tejto básnickej skupine, ktorú tvorili Ivan Laučík, Peter Repka a Ivan Štrpka. Odvtedy sme s Bežcami kamaráti a naše priateľstvo trvá podnes, hoci, žiaľ, Ivan Laučík už odišiel na druhú stranu bytia. Okáli mi to neskôr vrátil, keď vyhlásil moje poviedky za ideologickú diverziu, ktorou rozvraciam socializmus. Keby to bolo v 50. rokoch, zrejme by som si to odsedel v base.
Foto: Robert Huttner
Aj tak vám to určilo osud – i naďalej ste sa nerád prispôsobovali a vďaka tomu ste sa nezamestnali. Pracovali ste iba chvíľu v Mladej tvorbe a potom v Romboide. Od roku 1975 ste na "voľnej nohe“ – nechýbal vám plat či kolektív?
Po odchode zo znormalizovanej redakcie Romboidu som už zostal na voľnej nohe, lebo som si uvedomil, že vďaka svojej konfliktnej povahe by som nikde dlho nevydržal – ak by ma vôbec do nejakej roboty prijali. Netúžil som po kolektíve, doma, samému, mi bolo najlepšie. Pravidelný mesačný príjem, pravdaže, chýbal celej mojej rodine, ale akýmsi zázrakom – a vďaka mojej manželke – sme to až doteraz prežili. Ja si to vysvetľujem ako prejav milosti Božej. Pravidelného príjmu som sa dočkal až pred tromi rokmi, keď som začal dostávať starobný dôchodok 261 eur mesačne.
Ako sa cítite dnes v slovenskej literatúre? Máte priateľov? Máte nepriateľov?
Cítim sa ako ryba v otrávenej vode. Mám priateľov aj priaznivcov, ktorí mi držia palce a, samozrejme, mám aj dosť nepriateľov. Tí by ma najradšej utopili v lyžičke vody, ale to sa im tak skoro nepodarí. Roky ma naháňali, aj tak ma nedostali, ešte ma roky budú, aj tak ma nedostanú! Hovorí sa, že hodnotu človeka možno posúdiť podľa kalibru jeho nepriateľov. Moji nepriatelia sú slabého kalibru, takže asi nie som veľmi hodnotný človek.
To by bolo zaujímavé rozobrať v pamätiach. Pracujete na nich? Alebo zostane jedinými vašimi pamäťami knižka Môj rodný cintorín (z roku 2000), ktorý je takto označovaný? Prvá časť z nich vyšla v časopise Mladá tvorba ešte v roku 1968 pod názvom Hrob ako stvorený pre lásku. To už odvtedy spomínate?
Celé „pamäti“ sú kompletne vymyslené. Prvú časť som naozaj uverejnil v roku 1968, dva roky pred vydaním debutu Psie dni, ale vtedy som vôbec netušil, že z toho textu, ktorý som napísal z recesie, niekedy vzniknú Pamäti. Vždy som mal sklon k čiernemu humoru a k morbidite, tak som napísal krátku poviedku o hrobároch otcovi a synovi, ako kopú hrob a pri tom sa rozprávajú o triviálnych veciach. Kniha z toho vznikla, až keď som ju vydal v roku 2000 ako paródiu na pamäti. Skrátka, nič v tej knihe nie je z osobnej skúsenosti, nikdy som nežil na cintoríne, nikto z mojej rodiny nebol hrobárom a na cintorín by som najradšej nikdy nešiel.
Ste žijúca legenda, nielen vďaka rozsiahlej tvorbe, ale aj vďaka búrliváckym historkám z mladosti – bitky, pitky, drzosť. Bol to aj protitotalitný program?
Bol to možno podvedomý protest proti zvieracej kazajke, v ktorej sme žili, nebol to však žiadny protitotalitný program, ale moja rebelantská povaha. Bil som sa, pil som a bol som drzý aj po prevrate v roku 1989. A keby mi to zdravie dovolilo, bil by som sa doteraz – či už päsťami, alebo perom. Stále sa je o čo biť. Dôkazom sú naši politici, ktorí sa bijú až do bezvedomia o majetky, ktoré ešte nestačili rozkradnúť.
Hovorí sa stále o rýchlej dobe, ktorú žijeme – je pri takom tempe vôbec dôležité vracať sa? Nad čím sa vy radšej zamýšľate – nad minulosťou alebo súčasnosťou?
Myslím, že nielen minulosť a súčasnosť spolu prirodzene súvisia, ale patrí k nim aj budúcnosť. Minulosť, súčasnosť a budúcnosť sú organickou súčasťou každej knihy, aj keď si to autor pri písaní vôbec nemusí uvedomovať. Historický román, román zo súčasnosti či sci-fi – román z budúcnosti – sú permanentnou meditáciou o živote, ktorá sa končí až smrťou autora. A pre tých, ktorí veria v život večný, táto meditácia pokračuje. A ja verím, že smrťou sa nič nekončí. Smrť je ako spánok. Zaspíme a prebudíme sa v inej izbe.
Ktovie ale, či sa tam bude čítať. Čo ste vy napríklad prečítali v toto horúce leto?
Čítam román Snehuliak, ktorý napísal nórsky spisovateľ Jo Nesbø. Okrem zvedavosti, čo je vlastne príčinou celosvetového boomu škandinávskych spisovateľov, ma zaujal aj podtitul knihy: Čo vás môže priviesť až na pokraj šialenstva. Ešte som ho nedočítal, ale je to dobrá kniha v žánri trileru, hoci majstrom v tomto žánri je stále pre mňa Stephen King.
Vyčítate prírode výkyvy počasia, ktorými nás častuje?
Ani mi nenapadne: som presvedčený, že výkyvy počasia sú dôsledkom ľudskej činnosti, ergo hlúposti, a príroda je našou obeťou. Nehanebne ju znásilňujeme a ona sa bráni a chce sa nás striasť ako môže a vie. Nič jej nevyčítam, naopak, prosím ju o odpustenie.
Dušan Mitana
- spisovateľ
- Narodil sa 9. decembra 1946 v Moravskom Lieskovom. Zmaturoval v Novom Meste nad Váhom v roku 1964.
- Neskôr začal študovať novinárstvo na FiF UK v Bratislave. Po roku zo školy odišiel, pracoval istý čas v redakcii Mladej tvorby a v rokoch 1967 – 1972 študoval filmovú a televíznu dramaturgiu na VŠMU v Bratislave.
- V rokoch 1973 – 1974 bol redaktorom časopisu Romboid.
- Od roku 1975 je profesionálnym spisovateľom na voľnej nohe. Žije v Bratislave, jeho manželkou je Eva Kristová a má dve dcéry.
- Z tvorby: Psie dni (1970), Patagónia (1972), Koniec hry (1984), Hľadanie strateného autora (1991), Návrat Krista (1999), Môj rodný cintorín (2000), Zjavenie (2005). Poézia: Krutohry (1991), Maranatha (1996), píše aj scenáre (napr. Plukovník Chabert, A pobežím až na kraj sveta).
