Odnikiaľ nikam
Zatiaľ čo film láka na „strhujúci príbeh o láske silnejšej ako smrť“, Lustig sa v diele zameriava na psychológiu postáv vo chvíľach najväčšieho poníženia a hanby. Colette, dievča z Antverp, stráca hneď po príchode do Osvienčimu rodičov a sestry a v tábore prežíva aj vďaka svojej kráse. Silu jej dodáva tajný vzťah so židovským mladíkom V. F., s ktorým sa príležitostne stretáva. Všetko ďalej sú len spomienky, útržky alebo halucinácie.
Foto: Mladá Fronta, 2013
Jednoduchá zápletka, ktorú autor akoby zámerne nechal plynúť odnikiaľ nikam, zvýrazňuje bezmocnosť hlavnej postavy. Jej existencia, rovnako ako existencia zvyšku tábora, je postavená na myšlienke prežiť, a to napriek tomu, že mnohí z jej spolutrpiteľov sa života po desivých zážitkoch radšej vzdávajú. Jedným z príkladov je Colettina kamarátka Nicole dobrovoľne vstupujúca do plynovej komory.
Nie všetci majú rovnaké hranice poníženia. Kápo Broderová, ktorej rady udržiavajú Colette nažive, sa nebojí nacistom pomáhať, pašovať diamanty, balamutiť a sexuálne uspokojovať strážcov. Boj o život, v ktorom niet súcitu, potvrdzuje aj množstvo roztrúsených mikropríbehov opisujúcich kolaborantov, udavačov či zlodejov z radov uväznených. Nové prvky a nové zobrazenie pôsobia azda ešte silnejšie a emotívnejšie ako tie, na ktoré sme si už pri množstve literatúry či filmov na túto tému zvykli. Tento netradičný pohľad do útrob hrôzy je o to uveriteľnejší, že autorovi je situácia v Osvienčime dôverne známa. Strávil v ňom niekoľko mesiacov.
Množstvo otázok bez odpovede
Colette, ktorá v neľudských podmienkach prichádza o vlastnú dôstojnosť, sa postupne stráca vo vlastných myšlienkach a predstavách. Cez dialógy s V. F., ktoré tvoria kľúčovú líniu príbehu, je zrejmá jej vzrastajúca apatia, ktorá postupne víťazí nad silou bojovať. To, čo sa vo filme končí ako svetlo na konci tunela, je v knihe demonštráciou znivočenia jednej osobnosti.
Náročné čítanie o niekoľkých mesiacoch zo života židovskej dievčiny je drsným a uveriteľným záznamom o hrôzach, ktoré si dnes len ťažko zosobniť. Lustig odhaľuje zákutia mysle človeka, ktorý prechádza peklom, a to, že ešte stále nezhorel v jeho plameňoch, ho núti nenávidieť seba samého. Ako ďaleko sú ľudia schopní zájsť, aby sa dožili ďalšieho bezútešného dňa? Aké jednoduché je zabúdať a podriadiť sa rytmu každodennej krutosti? Ako dlho sa to vôbec dá znášať?
Množstvo otázok, ktoré si kladie sama hlavná hrdinka v knihe, je bez odpovede. Rovnako ako sám autor i jeho diela sú dôkazom toho, že ten, ktorý koncentračný tábor prežije, si z neho odnesie viac ako len tetovanie na ruke. „Prinútili nás hanbiť sa za to, kto sme a ešte sa aj hanbiť za to, že sa hanbíme,“ hovorí Lustig prostredníctvom Colette. A ako sa môže po prečítaní jeho knihy zdať, hanba vie byť silnejšia ako smrť.
Hodnotenie Pravdy: 4 hviezdičky z 5
