O šermovaní
V románe Jednoduchý príbeh čiarka sto strán – šermovacia verzia sa Péter Esterházy, ako už neraz, zaoberá dejinami. A ako nič, čoho sa jeho ruka dotkne, ani tento fenomén si nezachová svoju pôvodnú podobu. Esterházyho dejiny nielenže nie sú slávne, ale vôbec nesmerujú odnikadiaľ nikam, zotierajú hrdinské deje, zlyhávajú v nich príčinné súvislosti, dokonca sa z nich vytráca aj ich základný určovateľ, plynúci čas.
Sme niekde v druhej polovici 17. storočia. Uhorsko je rozpadnuté na tri časti: väčšina územia pod tureckou okupáciou, Sedmohradsko osamostatnené, v severnej časti habsburská nadvláda podnecujúca Thökölyho boje o osamostatnenie. „Niet úniku, pozrieš vpravo, Turci, pozrieš vľavo, Rakušáci. Zasa vpravo, kuruci, zasa vľavo, labanci.“
Chystá sa prevratné stretnutie nizozemského regenta a uhorského hradného pána Pála Nyáryho, ktoré má zmeniť politické záujmové zoskupenia a tým aj chod dejín. „Zhukol sa tu na brehu Dunaja odrazu európsky okamih, ktorý, ako sa zdalo, pre Uhorsko otváral nový priestor, novú budúcnosť. (…) Skrátka: nie čerpanie síl z potlačených povstaní, okorenené štipkou urazenej samoľúbosti, nie ponurá životaschopnosť apelujúca na historické neprávosti, ale na rovnoprávnosti spočívajúca, pokojná, skromne vztýčená hlava…“ No naštartuje aj mašinérie najrôznejšieho druhu – mocenskú: tajnej služby, citovú: ľudskej malichernosti, bezcieľnu: historickej náhodnosti.
Pritom je nám dané všetko, čo román s historickou témou (nota bene historický román) dať môže: tak šermovacia verzia našich súčasných úvah, ako aj krivé zrkadlo predstáv o minulých dejoch. Ale nečakajte nostalgiu ani svetobôľ! V texte vládne irónia, ktorá obracia veci naruby a zaručuje akoby mimochodom aj zábavný a nezabudnuteľný čitateľský zážitok.
O dejinách
Irónia predstavuje v texte dôležitú protiváhu k vážnosti nastolených otázok, ktoré sa vzťahujú na koncepcie dejín, riešené v súčasnosti aj v rámci vedeckej disciplíny historiografie. Jej otázky smerujú k tomu, či sú dejiny objektívnym reťazom skutočných udalostí alebo (pochybným) obsahom historickej pamäti. Či vnímanie dejín prvotne neurčuje ich funkcia v tvorbe národnej identity. Či sa dá písať o dejinách bez využívania literárnych prostriedkov a či sa dajú určiť hranice literárneho rázu takejto príbehovosti.
Zložitý príbeh románu Harmonie cælestis, ktorý preslávil autora na medzinárodnej literárnej scéne a je dostupný aj v slovenčine, spracoval „imperiálne“ dejiny Uhorska cez rod Esterházyovcov. Skúmal charakter a zložky historickej pamäti, jej vzťah k dejinám a osobným skúsenostiam prežívania. Jednoduchý príbeh čiarka sto strán, ktorý sa na Harmoniu v mnohom odvoláva, mieri inam, aj keď to, čo si berie na mušku, nie je o nič jednoduchšie. Mieri na osobitosti a ideologické základy „maďarského naturelu“, predmetu mnohých úvah v texte. Napríklad: „Maďari sú kniežatami okamihov. Povznášajúca vec, exkluzívna, no treba za ňu zaplatiť. Niet pre nich takto budúcnosti, akže na ňu nemyslia. (…) A nemajú Maďari minulosť žiadnu, práve preto, že o nej stále rečnia, rečnia hrdinsky hlučne a vykladajú ticho presladko.“
O forme
Formálne sa román skladá – v znamení postmodernej požiadavky polyfónie hlasov, názorov a prístupov – z viacerých textových vrstiev: hlavný text dopĺňajú, opravujú, občas i nahrádzajú poznámky pod čiarou. Toto riešenie nie je ojedinelé ani v autorovej tvorbe, tu mu však umožňuje reagovať okrem iného aj na čitateľské nedorozumenia, ktoré sa týkali osoby rozprávača v zdanlivo autobiografických textoch alebo citátov z diel iných spisovateľov (v tejto súvislosti na autorovu adresu neraz odzneli aj obvinenia z vykrádania svetovej literatúry).
Čitateľ chce vidieť za rozprávačom autora, chce postavy za každú cenu identifikovať? Chce pramene? Nech sa páči! Text ich ponúka neúrekom, rovnako aj množstvo podôb osoby signovanej ako P. E., jeho rodinných príslušníkov i ďalších blížnych.
Len sa nestrácať, prosím, zabávať sa!
V slovenskej verzii knihy bola poznámková vrstva rozšírená o poznámky pod čiarou, ktoré vznikli na podnet prekladateľky a boli napísané alebo schválené autorom. Ide o gesto, ktoré dodáva prekladovému dielu autonómnosť podobnú originálu a pomáha mu komunikovať s prijímajúcim slovenským prostredím.
O preklade
Texty Pétera Esterházyho kladú inak nevšedné nároky na preklad. Autorov rukopis totiž mieša rôzne štýly a slovníky, pochádzajúce zo súčasného jazyka i jeho historických, archaickejších podôb. Narába pritom aj s tým kultúrnym obsahom, ktorým (maďarský) používateľ jazyka disponuje (napríklad známe literárne citáty, verše pesničiek).
O tom, že si prekladateľka Renáta Deáková s touto výzvou vie poradiť, presvedčila svojimi troma predchádzajúcimi prekladmi Esterházyho diel, dokonca bola za ne dvakrát ocenená. Myslím si, že slovenský čitateľ Jednoduchého príbehu čiarka sto strán dostane presný obraz o jazykovej provokatívnosti, hravosti a poetickosti originálu. A spomínanému zasadeniu do prijímajúcej kultúry určite nezaškodí, keď sa slovenská verzia maďarského románu miestami odvoláva na Ladislava Balleka, Ivana Kraska, Margitu Figuli, alebo keď z neho slovenský čitateľ začuje Novomeského verš. Podotýkam však, že v medziach mantinelov udávaných originálom.
O esencii
Na záver sa pokúsim zhrnúť to, čo má kniha „za lubom“, aby som ponúkla budúcim čitateľom „kľúč“ k čítaniu.
Esterházyho text je o tom, že úderná myšlienka hodná románového spracovania sa dá rozviesť na presne sto normostranách (podľa sľubu názvu a napriek všetkým zavádzaniam s číslovaním strán). Román je o tom, že chod dejín je samovoľný a ťažkopádny. Román je o tom, že nie vždy vieme, kto je vrahom, a možno to ani neprekáža. Román je o tom, že sa oplatí pozrieť si vrecká starých sák zdedených po predkoch, keď hľadáme esenciu úvah o bytí alebo posolstvo.
Román je o tom, že posolstvo prikazuje: radovať sa.
Péter Esterházy: Jednoduchý príbeh čiarka sto strán – šermovacia verzia, Kalligram, Bratislava 2013
Péter Esterházy
Narodil sa v Budapešti v roku 1950. Vyštudoval matematiku, napokon sa stal medzinárodne uznávaným spisovateľom. Je nositeľom mnohých domácich aj zahraničných prestížnych ocenení. Už jeho prvé texty sa zaslúžili o zmenu literárnej citlivosti, napríklad Výrobný román (1979, Termelési regény) alebo Malá maďarská pornografia (1984, Kis Magyar Pornográfia). No po uverejnení knihy Úvod do krásnej literatúry (1986, Bevezetés a szépirodalomba) sa na maďarskej literárnej scéne definitívne otvorila kapitola postmoderny. Okrem prozaických textov píše drámy a eseje, vydal okolo troch desiatok pôvodných knižných publikácií. Jeho diela boli preložené do mnohých jazykov, medzinárodný úspech mu priniesla rodinná sága Harmonia cælestis (2000). O prítomnosť Pétera Esterházyho na slovenskom knižnom trhu sa stará vydavateľstvo Kalligram. V slovenskom preklade Renáty Deákovej vyšli Harmonia cælestis r. 2005, Opravené vydanie r. 2006, Jedna žena r. 2011,
