Od svojej prvej knihy, poviedkovej zbierky Prvá smrť v rodine, si Ivana Dobrakovová na pomery súčasnej slovenskej literatúry mimoriadne presvedčivo vymedzila svoje témy a svet. Predviedla koncentrovaný a vyzretý štýl, precíznu prácu s každou úrovňou textu, ako aj suverénne zvládnutie rozprávačských techník. To, čo niekto vníma ako návrat či obmieňanie, je len zviditeľňovaním rôznorodých aspektov autorkinho rukopisu, ktorým sa Dobrakovová zaradila medzi najvýraznejšie hlasy slovenskej prózy 21. storočia. Jej hutné a intenzívne texty predstavujú pre čitateľa výzvu a dobrodružstvo zároveň a ich pôsobivosť sa nevyčerpáva jedným prečítaním.
Hrôza a nevoľnosť
Poviedková zbierka Toxo nás teda opätovne vovádza do priestoru, kde sa plazivo zneisťuje zdanlivo prirodzený „stav vecí“. Spod banálnych situácií, každodenných rutinných úkonov necháva autorka presakovať nepomenovateľnú hrôzu, ktorá paralyzuje jej hrdinky a núti ich zápasiť o svoj životný priestor, o svoju integritu, o seba:
"Načiahla som sa po kľučke, ale vtom sa ma zmocnila hrôza a ruku som rýchlo stiahla, poobzerala sa okolo seba ako zločinec, ktorý kontroluje, či ho niekto nevidí (…) zmocnila sa ma hrôza, úplne nečakane, no dobre som na Gigim videla, že nedokáže pochopiť, z čoho táto hrôza pramení, že nevidí jediný rozumný dôvod, prečo by sa niekto mal báť vojsť do pekárne.“
Hoci by sa na prvý pohľad zdalo (a ústredné témy poviedok – partnerský život, tehotenstvo, materstvo – k tomu navádzajú), že je to sexualita, čo sa v týchto poviedkach tematizuje, nie je to tak. Hrôza a nevoľnosť, ktorú zakúšajú Dobrakovovej protagonistky, je rovnakého druhu ako u Sartrovho Antoina Roquentina z románu La Nausée (v slovenskom preklade ako Hnus, po česky s azda priliehavejším názvom Nevolnost).
Zo špiny života
Je to hrôza a znechutenie zo „špiny života“, zo sveta ako takého, v jeho fyzickej realite, zo sveta, ktorého dôvernosť a prirodzenosť sa vytráca a namiesto toho sa zviditeľňuje jeho monštruóznosť a neprirodzenosť. Je to samotná telesnosť ("prílišná telesnosť“, ako to sformulovala autorka v poviedke Navyše zo svojho debutu) v elementárnom zmysle, čo desí, no zároveň akosi temne fascinuje hrdinky jednotlivých príbehov. Je to neschopnosť osvojiť si "pravidlá hry“, ktoré by úzkosť pomohli prekonať.
Dobrakovová v niekoľkých poviedkach zbierky, ako napríklad Rosa či Návrat z Turína, personalizuje toto doliehanie telesnosti. Takto upratovačka Rosa nezostáva len konkrétnou grotesknou figúrkou, prostoduchou zlomyseľnou Taliankou, ale je stelesnením násilia, ktorého sa svet, tak ako je, na Dobrakovových protagonistkách dopúšťa: "…telo sa rozpínalo v byte, mocný trup na dvoch pilieroch, zrazu menej miesta pre Blanku, navyše silný pach, nie zápach, nie pot, ale ani vôňa, pach tela, možno púdru, a hluk.“ Rovnako je osnovaná aj dvojnícka postava Francy, susedky z mestskej štvrte, ktorá hlavnú postavu poviedky irituje do nepríčetnosti.
Kniha Toxo potvrdzuje fakt, že základným princípom Dobrakovovej písania je grotesknosť – znesamozrejmovanie, deformácia dôverne známeho poriadku vecí, premieňanie kulís každodenného života na hrozivé pasce, kde možno fatálne uviaznuť.
Nenápadne, ale rozhodne
To, že Ivana Dobrakovová si nenápadne, ale rozhodne rozširuje svet svojich próz, ukazuje aj radenie poviedok v knižke. V prvých textoch zbierky hrdinky pred spomínaným doliehaním unikajú. Autorka ich opakovane charakterizuje detským, nedospelým výzorom, akýmsi pálčivo pociťovaným nedostatkom, ktorý im však zaručuje istý odstup od vecí:
"Nesmierne detsky, nedospelo, ešte aj v dvadsiatich troch rokoch musela vyťahovať občiansky preukaz v baroch, niekedy sa dožadovať vínového pohára (…) Čosi jej chýbalo, ale čo presne, sledovala ženy, ony to majú, ale čo to je? (…) vychádzalo to z ich vnútra, sálalo ako teplo, niečo samozrejmé, nad čím sa netreba zamýšľať.“
Po tom, ako stroskotávajú ich pokusy "udomácniť sa vo svete“, žiť obyčajný život, rôznymi spôsobmi sa vracajú do stavu, kde ich nič ešte neohrozuje a svet je samozrejmý (detstvo v poviedke Narcis, domov v Rose či v Návrate do Turína). Bránia sa vyhrotenou citlivosťou, prepiatou ostražitosťou, ktorá však vedie k ich totálnej sebadeštrukcii (Návrat z Turína).
V poviedkach, kde dominujú témy tehotenstva a materstva, sú protagonistky nútené pritakať princípu, ktorý ich desí, avšak preniká nimi a presahuje ich, stávajú sa chtiac-nechtiac jeho súčasťou. V tých momentoch, keď sa s rolou, ktorej sa museli podvoliť, stotožnia, sú rovnako kruté a hrozivé ako okolie, ktoré ich predtým desilo (poviedky O ovocí a zelenine, Bambini e Genitori). Práve túto nemotivovanú krutosť a s ňou spojený temný čierny humor považujem za najvýraznejšie obohatenie autorského výrazu Dobrakovovej.
Spodné prúdy vedomia
Napriek ťaživosti tém, ktoré autorka sprítomňuje, nemáme do činenia s exkluzívnym výrazom, práve naopak, sú to prózy presvedčivo ukotvené v realite, čo ich pôsobivosť len znásobuje. Naliehavé sprítomňovanie úzkostných stavov protagonistiek je odľahčované i vedľajšími postavami, ktoré sú síce nenápadnejšie, no nemožno ich prehliadnuť.
Sú to postavy partnerov, rodinných príslušníkov, ako aj až mýtická postava gynekológa Remiho (vystupuje hneď vo dvoch textoch), ktoré ako pripomienky „normálneho“ korigujú vykoľajené protagonistky a ironizujú ich obavy: "…môžem sa niečo spýtať? Remi odtrhne tvár od obrazovky, áno? A sú pôrodné asistentky v Santa Chiare dobré? Teda, myslím, sú to profesionálky? Remi sa zachmúri, pomaly pokrúti hlavou – vôbec nie. Sú to všetko bývalé prostitútky, ktoré sme pozbierali na ulici, delikventky, naozaj, nemáte sa na čo tešiť. Úprimne, nezávidím vám. Aha, zamrmle Blanka. A na odchode, ako jej stíska pravicu, Remi ešte dodá – a ak porodíte na Silvestra, službu bude mať najmladší gynekológ a všetci budú opití.“
Kniha Toxo nie je iba tematizovaním špecificky ženskej skúsenosti a rovnako prekračuje hranice akýchsi vypointovaných psychohororov (hoci sugescia kultového hororu Rosemarino dieťa sa ponúka). Prináša sugestívny a ilúzie zavrhujúci prieskum „do srdca temnoty“ ľudskej existencie vôbec. Zviditeľňuje spodné prúdy vedomia, ktoré v rutine všedných dní potláča mechanizovaná prevádzka, avšak niekde hlboko striehnu v každom z nás.
Ivana Dobrakovová: Toxo, Marenčin PT, Bratislava, 2013
