Prvou signalizovanou zaujímavosťou tejto knihy je aspoň v našich domácich pomeroch známe meno jej autora. Pavol Rankov nepochybne patrí medzi výrazných a diskutovaných súčasných slovenských prozaikov a vyjdenie jeho novej knihy je určite samo osebe dôvodom sa o ňu zaujímať.
Poviedky a romány
Zaujímavá je však táto poviedková kniha aj v žánrovom kontexte Rankovovej tvorby. Je to autor, ktorý si od polovice 90. rokov v priebehu jedného desaťročia postupne troma zbierkami (S odstupom času, My a oni, V tesnej blízkosti) vytvoril status relevantného poviedkara. Išlo o obdobie, v ktorom krátke žánre – a medzi nimi najmä poviedka – v slovenskej próze výrazne dominovali. K čitateľskej obľube tohto žánru prispieval aj Pavol Rankov, ktorý sa o renesanciu poviedky v slovenskej literatúre zaslúžil najmä rozšírením jej inšpiračných zdrojov. Tematických i poetických – Rankov v tomto období vyväzuje poviedku z dovtedy typického priestoru každodennosti, lokálnosti a poetiky všedného dňa smerom ku globálnym témam, atraktívnym prostrediam a výrazným dejom.
Píše a vydáva poviedky, ktoré sú založené na radosti z fabulácie a výraznej pointe, zdanlivo veľmi jednoduché, zrozumiteľné, recepčne ľahko prístupné a tiež (či práve preto) čitateľsky príťažlivé. Táto prístupnosť však nesignalizuje nedostatok sofistikovanosti. Naopak, Rankov celkom vedome vo svojich textoch pracuje s tými najlepšími myšlienkovými a poetickými tradíciami poviedkového žánru.
Často aluzívne odkazuje napríklad na intelektuálnu verziu magického realizmu borgesovského typu, ozýva sa tu echo kafkovskej absurdnej, bizarnej grotesknosti, ale ak chceme, nájdeme tu aj pokračovanie domácej mitanovskej tradície poviedky s tajomstvom. Neznamená to však, že Rankov – hoci je z toho občas obviňovaný – vo svojich poviedkach touto exploatáciou žánrovej tradície len zberá odrobinky z bohatých stolov svojich predchodcov. Keby nič iné, už len to, že ich posúva do súčasného sveta moderných – najmä komunikačných – technológií a životného pocitu „coolness“, ich dokáže ukázať v novom, prekvapivom svetle.
Zdalo sa, že toto Rankovovo staršie poviedkové obdobie definitívne uzavrelo nedávne súborné vydanie textov týchto troch kníh pod názvom Poviedky. V tom čase sa totiž Rankov svojou novou tvorbou už pár rokov presadzoval ako románopisec. Na tento žáner presedlal opäť v súlade s dobovým trendom, ktorý si po preferencii krátkych žánrov v 90. rokoch vyžadoval na počiatku nového storočia už románové sumarizácie, širší ako len poviedkový pohľad na človeka a dobu. Rankov to čitateľom ponúkol – a to rovno historicko-spoločenskými románmi, v ktorých sa reflektovaním kritických miest nedávnej slovenskej histórie vyslovoval aj k aktuálnym problémom slovenskej spoločnosti. Zdalo sa, že práve toto je Rankovov dlhodobý žánrový vektor, že po nepochybne úspešných románoch Stalo sa prvého septembra (alebo inokedy) a Matky, budú nasledovať romány ďalšie.
A zasa poviedky…
Teraz však namiesto románu prichádza ďalšia zbierka poviedok, ktorá aspoň jednou svojou polovicou azda až príliš ľahko nadväzuje presne tam, kde Rankov pred desiatimi rokmi s poviedkami prestal. Až natoľko ľahko, že by sme sa mohli pýtať, čo je na týchto nových poviedkach vlastne skutočne nové, dostatočne odlišné na to, aby sa autor k tomuto žánru vracal. Touto polovicou poviedok svojej novej knihy síce Rankov opäť úspešne napĺňa ono fuksovské heslo „zabávať a desiť“, robí to však natoľko podobne ako kedysi, akoby išlo o texty desaťročie staré. (Tento pocit posilňujú aj reálie jednej z týchto poviedok, v ktorej sa ešte platí slovenskými korunami a v Bratislave ešte žije Egon Bondy).
Ak tu stále hovoríme práve a iba o polovici textov knihy Na druhej strane, narážame tým na ďalšiu z jej zaujímavostí. Tá sa zjaví už vtedy, keď knihu vezmeme do ruky, otočíme ju a zistíme, že jej názov v skutočnosti postmoderne odkazuje na ňu samu. Na jej druhej strane totiž nenájdeme štandardne očakávanú zadnú stranu obálky, ale farebne odlíšenú kópiu prednej strany. Táto kniha má teda vlastne z oboch strán prednú, titulnú stranu. S touto zaujímavosťou úzko korešponduje ďalšia, že totiž dve vertikálne otočené skupiny poviedok, ktoré tvoria obsah knihy, treba čítať z oboch jej strán, aby sa napokon stretli v jej strede.
Pochopiteľne, pri následnom čítaní knihy sa bude čitateľ pýtať, čím vlastne toľká formálna zvláštnosť prispieva významu knihu – teda inými slovami, čo vlastne jej prítomnosť v knihe ospravedlňuje. Okrem celkom zrejmého faktu, že rozdeľuje poviedky zbierky na dve samostatné skupiny, by sme asi právom očakávali aj čosi viac, možno nejakú zrkadlovú interakciu obrátených textov, ich významovo obohacujúci odraz jedných v druhých. Nič také sa však nedeje, toto očakávanie ostane sklamané. Ony dve nesúvisiace skupiny poviedok akoby do jednej knihy dostala len pragmatická ambícia naplniť akýsi predpísaný, z vydavateľského hľadiska zrejme nevyhnutný minimálny rozsah, na ktorý by ani jeden z dvoch zhruba 80-stranových poviedkových blokov sám nestačil.
…tie zásadnejšie
Pravdupovediac, je škoda, že aspoň jedna z týchto dvoch skupín poviedok nedostala šancu rozrásť sa a prezentovať sa v samostatnej knihe. Je asi zrejmé, že tou skupinou nie sú ony zmieňované Rankovove typické poviedky, ale že je reč o tých „z druhej strany“, ktoré sú v kontexte súčasnej slovenskej prózy natoľko zvláštne a zaujímavé, že by sa ich celkom dobre uživilo aj viac, než je triptych predstavený v tejto knihe.
Tieto tri poviedky sú odvážne paradoxne tým, že si v dnešnej okázalo cynickej dobe dovolia byť nevídane konzervatívne. Sú to vlastne morality, alebo, ak ich chceme tak nazvať, modelové prózy, v ktorých sa naplno riešia veľké morálno-etické dilemy. Modelovosť v tomto prípade zabezpečuje situovanie týchto próz mimo reálny čas a priestor, akási vedomá likvidácia reálnych súvislostí v záujme vytvorenia si čo najširšieho a najuniverzálnejšieho prostredia na uvažovanie o takých vznešenostiach, ako je neľahko viditeľný, a predsa zásadný rozdiel medzi dobrom a zlom, problémy súžitia ľudí v spoločnosti, rozmýšľanie nad tým, či je viac dobrá vôľa, alebo dobrý skutok; nad poslušnosťou zákonom a nad vyššími princípmi stojacimi aj nad zákonmi…
Pre takéto vznešenosti akoby Rankov nevidel priestor v súčasnej životnej pragmatickosti, a preto svoje príbehy posúva od nej preč v priestore i v čase – až kamsi do dávnych mýtických časov východných ríš, ktoré toľkú vážnosť a závažnosť traktovaných morálnych zásad dokážu ustáť. Pre týchto pár prekvapujúcich poviedok, ktoré novým spôsobom reprezentujú svojho aj predtým zásadového autora, sa iste oplatilo vydať túto inak nie práve zásadnú knihu.
AUTOR VYUČUJE NA FiFUK V BRATISLAVE
