Ivana Dobrakovová: Fascinujú ma chorobné stavy mysle

Vyhrali ste Jašíkove Kysuce, Poviedku, dostali Cenu Jána Johanidesa a Nadácie Tatra banky, prvé dve vaše knihy sa dostali medzi desať najlepších v prestížnej Cene Anasof litera. Tretia sa stala teraz víťazkou našej ankety. Ako sa vám to darí?
Keďže pre svoje knihy po vydaní nerobím prakticky žiadne PR (neusporadúvam krsty, nezakladám im facebookové stránky, nenahrávam trailery, len zriedkavo sa mi podarí prísť na čítačku…), verím, že sa mi darí zaujať samotnými textami. A pre tie sa snažím urobiť maximum, kým ich nedám z ruky. Veľmi veľa prepisujem, škrtám, nahlas si ich čítam, aby to malo nejaký rytmus, a napriek tomu, že často píšem o ťažkých témach, snažím sa písať čitateľne, prehľadne. A zároveň sa musím pri písaní baviť. Tak hádam to na tých textoch je trochu aj vidieť.

Stúpa vám po týchto úspechoch sebavedomie? To spisovateľské, ale aj „obyčajné“ ľudské?
Len raz sa ma zmocnilo opojenie z úspechu, a to keď som vyhrala Poviedku. Vtedy som si hovorila – toto je ono! Teraz som konečne prerazila! Úplné delírium. Pán Bagala pre mňa usporiadal čítačku v bratislavskej kaviarni Next Apache, prišlo tam dokopy asi šesť ľudí (z toho jedna moja bývalá spolužiačka a šéfredaktor Raka, kde som dovtedy publikovala poviedky.) Keď som sa vrátila trochu sklamaná domov, mama sa mi zasmiala, či som si myslela, že sa budú Panenskou ulicou kvôli mne presúvať davy… Odvtedy sa držím pri zemi.

O vašich literárnych hrdinoch sa vôbec nedá povedať, že sú sebavedomí. Skôr naopak. Ale ich ľudské hendikepy, neschopnosť zvládať často aj jednoduché činnosti, ich frustrácie, až psychické poruchy, sú najväčšou devízou vašich textov… Dá sa to vystopovať v celej tvorbe. Odkedy vás zaujíma, zjednodušene povedané, abnormalita?
Ťažko povedať odkedy… V detstve som milovala kone a rada kreslila. Nič abnormálne. Ale pamätám si, že keď nám na gymnáziu, na hodine slovenčiny, pán profesor Beutelhauser pustil Herzovho Spaľovača mŕtvol, zatiaľ čo moji spolužiaci zaspávali, mňa sa pri sledovaní toho filmu zmocnila úplná horúčka. Neviem, či by som to nazvala abnormálnosťou, zaujímajú ma iné stavy mysle, do ktorých sa človek môže dostať, chorobné procesy, ktoré spúšťajú bludy, halucinácie, vytvárajú vzťahovačnosť, paranoje. Je to niečo, čomu nerozumiem, čo ma fascinuje, ako si človek môže zrazu začať myslieť, že je boh, že všetko sa točí okolo neho, že všetko so všetkým súvisí a nič nie je náhoda. Ako môže mozog produkovať myšlienky, ktoré sú vlastne proti jeho záujmom…

Čím podľa vás môže príbeh takéhoto človeka, lapeného do pasce posadnutosti, zaujať čitateľa? Môže mu dokonca nejako pomôcť?
Niekedy mám pocit, aspoň podľa ohlasov, že moje knihy čítajú najmä ďalší literáti/kritici a psychiatri/psycho­lógovia. Myslím, že tých prvých zaujalo najmä to, ako píšem, a tí druhí to berú ako študijný materiál. V tomto zmysle im to môže pomôcť…

Koľko majú spoločné hrdinovia vašich kníh s vami?
Dosť.

Kto je Blanka?
Blanka je čosi ako moje alter ego – ale veľmi premenlivé. Neviem o nej nič s určitosťou povedať, lebo v každom texte je iná a nemá nejaké stále poznávacie znamenia. Viem len, že keď začnem rozmýšľať nad nejakým textom, rozhodujem sa, či tá postava bude, alebo nebude Blanka. Nemusí vždy byť.

Aké to je písať po slovensky v cudzine? Je pre vás Taliansko vlastne ešte cudzina?
Nemám s tým problém, je to skôr výhodné. Môžem napríklad písať o susedoch či známych a nikdy sa to nedozvedia – ak nechcem. Nevýhoda je možno v tom, že by som postupom času mohla stratiť kontakt so živou slovenčinou, so slangom. Preto sa usilujem so slovenčinou neustále pracovať, veľa čítať a sledovať, čo sa píše. Či je Taliansko cudzina – to je zaujímavá otázka. Ja sama som tu určite cudzinkou a vždy budem, aj v očiach Talianov. Ale samotné Taliansko už pre mňa nie je úplná cudzina. Najmä Turín nie. Keď som dlhšie v Bratislave, začne mi chýbať moja štvrť Vanchiglia.

Máte pocit, že vaše písanie je iné po tom, čo ste sa presťahovali do Talianska?
Intenzívne píšem desať rokov, z toho deväť v Taliansku, už si ani poriadne nespomínam, čo som to v tej Bratislave pred desiatimi rokmi vypisovala. Isté je, že keby som nežila v Turíne, poviedky by sa tu neodohrávali, ani by v nich nevystupovali žiadni Taliani. Ale myslím, že je to vlastne jedno. Podstata tých textov by bola asi rovnaká.

Ste aj úspešná prekladateľka, má prekladanie vplyv aj na vaše knihy?
Prekladanie ma veľa naučilo. Myslím, že je to tá najlepšia škola písania. Keď sa človek musí pristaviť pri každej vete, pri každom slove, prekladanie sa mi zdá náročnejšie ako písanie. Pri písaní isté veci idú automaticky, bez toho, aby si ich človek uvedomoval. Písanie čosi vyplavuje, pri prekladaní sa človek nemôže nechať uniesť, musí všetko analyzovať. Myslím, že moje písanie do istej miery ovplyvnilo, že som strávila takmer dva roky života, niekoľko hodín denne, analyzovaním viet Emmanuela Carrèra.