Vydávať poéziu je riskantný, ale zmysluplný edičný čin. O knihe s názvom Vie, čo urobí s textami Kataríny Kucbelovej a ilustráciami Daniely Olejníkovej sa bude ešte veľa hovoriť. Táto kniha vie, čo urobí so svojím čitateľom, je úplne nová a iná v kontexte doteraz vydaných autorkiných básní a zároveň s nimi hlboko súvisí, kdesi až na úrovni buniek textu, ak môžeme takto fyziologicky o básňach hovoriť.
Na ulici so zdvihnutou pravicou
S predchádzajúcimi zbierkami súvisí Kucbelovej talent pre presné slovo a fakty dôležité pre báseň s jej schopnosťou prekvapiť v básni nielen čitateľa, ale aj samu seba. A tu sme pri tom, čo je úplne nové v jej precíznych textoch – je to akýsi skryto epický leitmotív a zároveň určité otvorenie kvázi súkromných tém (matka – otec).
Lenže nie sme si celkom istí, či je to naozaj súkromné, alebo len časť celkového veľmi ambiciózneho a cieleného hlasu knihy: hovoriť, písať o opíjaní sa, nezamestnanosti, bezdomovectve, o nakupovaní, televízii, pohovkách a reality šou, o pôžičkách na občiansky preukaz, o závisti a nenávisti, izolácii, o živote v kontajneri, o škriekajúcej matke, o otcovi, ktorý môže klamať, lebo ho klamali, môže kradnúť, lebo ho okrádali, stojí na ulici so zdvihnutou pravicou, píše o našej tolerancii k netolerancii všetkého, čo je iné (na dvoch husto popísaných stranách, ktoré by mohli byť aj manifestom). So silou severských detektívnych trilerov píše o násilí, nech sa udeje kdekoľvek v Nórsku či v Devínskej Novej Vsi. A neušetrí ani feng-šuej a kung-pao: týždeň čínskej (akejkoľvek ) kuchyne.
Presne a nemilosrdne píše v tejto strohej knihe veci, o ktorých sa obyčajne u nás v básni nehovorí: o nosení zbraní, násilí a hlúpej namyslenosti (naši boli lepší silnejší a rýchlejší), o braní spravodlivosti do vlastných rúk, o strachu.
Vážne a hlboko o všetkom, čo je v našom živote a spoločnosti negatívne: Kucbelová vidí a pozoruje a napíše aj o tých, ktorí chcú skočiť. Aj o tých, ktorí kráčajú "strmhlav po koreňoch“ napíše odvážne v prvej osobe. (Ale kto je v básni ja, kto ty, kto on ? Všetko sme, aj nie sme my?)
Veľa anjelov na špičke ihly
Stredom a vyvrcholením zbierky je text Les postupuje. Príroda tu nie je niečo, čo nás zachráni, uteší, utíši. Lebo les môže byť aj zelenou obrazovkou, apokalyptickou víziou budúcnosti, ktorá sa azda začína teraz, a Kucbelová ju presne charakterizuje:
„Ty mlčíš / nehýbeš sa a odmietaš / aby sa tvoj hlas spojil s ich hlasmi / aby postupoval ako páchnuci tieň / ani jeden hlas sa neoddelí / zo strachu, bude zlynčovaný tými ostatnými / pod podlou, narafičenou zámienkou, ako to už býva / vidíš, vieš a mlčíš / tvoj nehybný protest je volaním o pomoc…“
Silné, azda až s biblickou dikciou, slová obviňujú mlčiacich (hoci na konci predsa uznajú ticho protestujúcich…) Smie, môže, vie toto urobiť poézia? Myslím si, že áno v tejto svojej krajnej najvypätejšej pozícii – ako akrobat balansujúci na hrane hranola alebo veľa anjelov na špičke ihly.
Ako zjavenia apokalypsy
Kniha je pevne komponovaná a ani v poslednej básni Žili spolu autorka nepoľaví vo svojom negatívnom radení básní ako zjavení apokalypsy… „Ide o to, kto zostane posledný / akoby to bola výhra / vzduch praská a svetlo padá…“ Žiadna nádej, alebo predsa – pre krásne čierne srny a čierny les Daniely Olejníkovej? Prežijú srny? Prežije les? No a čo! Knihu si treba prečítať. Je napísaná tak, že sa vám bude páčiť veľmi alebo vôbec nie. A budete musieť o nej rozmýšľať, či budete chcieť, alebo nie. Je potrebná a je to poézia. Dovolím si trochu zaprorokovať, zbierka básní Kataríny Kucbelovej Vie, čo urobí, bude veľmi dôležitá pre slovenskú poéziu.
