Rešpekt ako predpoklad rozhovoru
Iným prípadom sú bytostní priaznivci rozhovoru, ochotní vystaviť sa jeho kontrolným mechanizmom: ľudia s potrebou partnerského podnetu, ktorí na to, aby rozprávali o sebe, potrebujú záujem druhých. K nim patrí aj básnik a prekladateľ Ján Buzássy. Potvrdzuje to kniha Byť svoj – partnerom je mu v nej Ján Štrasser (o. i. aj básnik a prekladateľ). Rozhovor prebiehal v lete a na jeseň roku 2012 – zväčša v Buzássyho pracovni v karlovoveskom Líščom údolí.
Pre dobrý rozhovor toho typu, aký prináša kniha, je podstatný vzťah medzi jeho protagonistami. Určujúcu úlohu má pritom ten, kto zdanlivo ťahá za kratší koniec, kto sa pýta. Je dramaturgom celého podujatia a pritom musí odolať nutkaniu predviesť sa a neprekryť vlastným egom tému, teda svojho partnera. Prejavuje sa to aj kvantitatívne. Je trápne, ak v tomto žánri sú otázky dlhšie ako odpovede, prípadne ani nie sú otázkami, ale súborom názorov, ktoré si opytujúci sa necháva potvrdzovať od toho, kto mal pôvodne hovoriť. Jánovi Štrasserovi sa to nestalo, smeruje k Buzássymu a Štrassera necháva za dverami hostiteľovho bytu. Je zaujatý témou, nie sebou.
Rozhovor s niekým, svojím určením vždy tak trochu žurnalistický útvar, nebude nikdy čistým dialógom (vzájomnou rovnocennou komunikáciou), úlohy v ňom sú rozdelené tak jasne ako otázky oddelené od odpovedí: jeden sa pýta, druhý odpovedá (nejde o rovnoprávny vzťah, druhý je zaujímavejší). Vnútornú dialogickosť Štrasserovho a Buzássyho podujatia vidím vo vzájomnom rešpekte. Vzájomne sa poznať takmer päťdesiat rokov – ako to je v ich prípade – a zachovať si ho, nie je zas tak celkom samozrejmé. Najmä ak tento rešpekt plynie skôr z rozdielov ako podobností.
Dvaja Jánovia sa od seba líšia vekom (60. roky, v ktorých sa spoznali, boli aj dobou znovunájdenej generačnej citlivosti, keď desaťročný odstup bol už takmer priepastný), temperamentom, ale aj dosť rôznym nastavením oproti veciam sveta – či už ide o veci posledné, alebo verejné. Obaja sú básnici, no každý s iným prístupom k poézii. Buzássy je dnes jedným z mála slovenských „lyrikov na plný úväzok“, pravidelne (takmer každodenne!) píše a pravidelne, každý druhý – tretí rok, vydáva básnické zbierky. Hoci ide o moderného básnika, je v tomto poňatí niečo klasické. Štrasserov prístup je dynamickejší a menej vznešený: poézia je mu len jednou z možností, ako sa dá pracovať so slovom – okrem toho prekladá (podobne ako Buzássy), píše kultúrnu a spoločenskú publicistiku (ale celkom inú ako Buzássy) a už od mladosti (na rozdiel od Buzássyho) produkuje aj pop-texty, pravdepodobne bez pocitu, že je to pod jeho básnickú dôstojnosť.
Vecný, presný, nepatetický…
Kniha sa skladá z dvoch častí (hoci v obsahu nie sú vyslovene vydelené). Prvá by mohla mať názov „Život Jána Buzássyho“, druhá „Názory a presvedčenia: k čomu básnik počas života dospel“. Podčiarkol by som spätosť života a poznania, pretože Buzássy nepodáva sumu nejakých univerzálnych, každým osvojiteľných právd. Či hovorí o literatúre – o tej „vysokej“ práve tak ako o detektívkach – o svojej viere, o postavení spisovateľa v spoločnosti alebo o prekladaní (a zvlášť presvedčivo a zaujato o kultúrnom rozmere prekladu, jeho domácej minulosti i aktuálnom neradostnom postavení), vyslovuje svoje poznanie presvedčivo ako živé a prežité. Je vecný, presný, nepatetický: aj k veľkým témam a podstatným veciam (Boh, život a jeho zmysel) sa približuje uskromnene, sám za seba.
Aj samotná biografická časť sa delí na dve polovice: máme tu Buzássyho takpovediac „pred Štrasserom“, teda tú časť jeho života, keď sa ešte s autorom otázok nepoznal (ide o obdobie približne do polovice 60. rokov, o Buzássyho detstvo, roky štúdií a literárne aktivity do vydania prvej zbierky). Neskôr sa situácia mení, pýtajúci i odpovedajúci zdieľajú už spoločný svet a kniha sa preto stáva tak trochu aj spoločným spomínaním, ktoré je však – možno to ešte raz zopakovať – vedené zo Štrasserovej strany diskrétne, bez ambície exhibovať prostredníctvom svojho partnera či na jeho úkor.
Rozdielnosť dvoch protagonistov tejto knižky vytvára miestami produktívne napätie; nielen Štrasser podnecuje Buzássyho, ale aj Buzássy Štrassera dokáže vyprovokovať (napríklad zmienkou, že nebol práve najaktívnejším účastníkom udalostí v Novembri 1989 k otázke, v ktorej neprehliadneme pátos výčitky: „Kruciálne dni našich životov si strávil pri televízore?“). Občasné názorové diferencie, ktoré dialóg nielenže nebrzdia, ale sú jeho predpokladom, majú svoj pôvod aj v rozdielnej generačnej skúsenosti. Štrasser by napríklad asi celkom nepodpísal Buzássyho vysoké osobnostné hodnotenie Válka, ani to ako vidí jeho prítomnosť pri zásahu proti sviečkovej manifestácii: tak ako na iných miestach, aj pri tejto téme vždy však ide naozaj o rozhovor, nie o výsluch.
Kniha v nadpriemernej úprave
K drobnej výhrade zvádza zvolený titul. Nie že by zvolené „Byť svoj“ svojím zmyslom k Buzássymu nepasovalo (práve k nemu určite viac ako k väčšine tých, čo sú o vlastnej svojskosti či priamo svojstojnosti presvedčení a pociťujú potrebu ju verejne deklarovať), no jeho kategorická dikcia trochu kontrastuje s civilným, neproklamatívnym postojom spovedaného. Ide tiež o spojenie už trochu opotrebované, takpovediac po záruke (veď už aj Karel Gott spieval „Zůstanu svůj…“), hoci práve básnik Ján Buzássy jeho hodnovernosť obnovuje.
Súčasťou publikácie sú aj príhodne vybrané ukážky z Buzássyho tvorby (niektoré básne neváha Štrasser odcitovať aj celé). Kniha vychádza na domáce pomery v nadpriemernej grafickej úprave (s drobnou výhradou voči rôznym farbám písma, odlišujúcim otázky od odpovedí) a obrazovej výbave. Prostredníctvom priloženého cédečka sa môže čitateľ spoznať s básnikom aj v jeho takpovediac fyzickej podobe, prostredníctvom hlasu: bude počuť Jána Buzássyho, ktorý číta zo svojich veršov.
