Mesto práve prežíva eufóriu slobody a ochutnáva dovtedy nepoznané. Ľúbostný šansón nahradí v študentskom vysielaní pochodové melódie a aj dámska bielizeň sa stane koketnejšou. Mládež je zrazu naladená na búranie dogiem nielen v politike, ale aj v erotike. Do tejto atmosféry prichádza výtvarníčka Anita, svetáčka, ktorá má v Bratislave ateliér po strýkovi. Rozprávaním o umení, politike, o príbehoch svojej židovskej rodiny otvára Anita bratislavským priateľom oči, ale aj srdcia. Jeden sa do nej zamiluje a príbeh je o to vrúcnejší.
Foto: Marenčin PT
Autor vystihol náladu roku 1968 – všetko je zrýchlené, nové, každý deň je vzrušujúci, dychtivý, prináša nečakané zážitky, poznania (aj šokujúce), objavy, kontakty, všetko sa dalo do pohybu. Radostné obdobie sa však skončí náhle a o to bolestnejšie – okupáciou. V tejto knihe vtrhne skutočná armáda aj na filmársky pľac, považujúc toto prostredie za reálne. Je to pekne vystihnutá absurdnosť historického omylu. V knižke sa vôbec prepletá realita (napríklad pokiaľ ide o mená) s fikciou. Opýtali sme sa Antona Baláža, kde je jeho autorská hranica v tomto smere, pokiaľ sa drží konkrétneho a kde začína fabulovať.
„Román je rekonštrukciou bratislavskej jari 1968 v podobe, v akej som si ju uchoval vo vlastnej pamäti. Vždy som sa však snažil dať svojim príbehom aj širší generačný či spoločenský rozmer. To individuálne, subjektívne, až intímne zažité som premietol do jednotlivých postáv príbehu tak, aby sa príliš nevzdialili od reality – hoci v tomto románe som išiel až po samú hranicu uveriteľného.“ Poznal aj v skutočnosti takú ženu ako Anita? „Anita v románe je skôr symbolom náhleho a nezabudnuteľného erotického oslobodenia, ktoré sme vtedy – a nielen na vysokoškolských internátoch – zažívali. Je to taká Panna zázračnica našej generácie. K jej „výtvarnej podobe“ ma silne inšpirovala výstava Jany Želibskej v Galérii Cypriána Majerníka. Názov výstavy Možnosť odkrývania je, myslím, dostatočne výrečný. Mal aj funkciu symbolu: rok 1968 nám ponúkol možnosť odkryť aj našu históriu, jej zamlčiavané či zabudnuté osobnosti a my sme to využili.“
V knižke je tiež dôverne opísané filmárske prostredie – odkiaľ ho tak dobre autor poznal? „Boli sme očarení filmom – Formanom, Chytilovou, Jakubiskom, ktorého som dokonca mohol ako komparzista sledovať pri nakrúcaní na starom bratislavskom moste. Vychádzali skvelé filmové časopisy a film natoľko zlákal môjho spolužiaka zo žurnalistiky Dušana Mitanu, že sa rozhodol študovať na VŠMU filmovú scenáristiku. Dodatočne mi atmosféru Koliby sprítomnil Albert Marenčin, ktorý patril k hlavným protagonistom vtedajšej filmovej vlny na Slovensku.“ Ľahko sa autorovi všetko z roku 1968 vybavovalo v pamäti? Čo si zapamätal najviac? „Ako výborná pomôcka na oživenie pamäti mi poslúžil dvojtýždenník Echo bratislavských vysokoškolákov a zhodou šťastných okolností aj to, že som práve začal pripravovať scenár filmového dokumentu o Alexandrovi Dubčekovi. Preto je aj tento politik nádeje našej generácie v románe prítomný. A z mnohých zapamätateľných veci uvediem aspoň dve: púť bratislavských vysokoškolákov na Bradlo a míting v PKO, na ktorom Gustáv Husák prirovnal vtedajší ,plamenný‘ slovenský znak k živánskej pod Kriváňom. Aj to bolo nezabudnuteľné.“
Román Antona Baláža je stvorený z jeho spomienok – pamätníci si môžu porovnať s nimi tie svoje a mladí čitatelia zasa ocenia osobný charakter výpovede.
