Kapitola 1
O dievčati z chatrče a o mužovi, ktorý ju z nej po svojej smrti odviedol
Všetci čističi latrín v najväčšom meste chatrčí v Južnej Afrike sa vlastne narodili pod šťastnou hviezdou. Majú prácu aj strechu nad hlavou.
Podľa štatistík však nemajú nijakú budúcnosť. Väčšina z nich zomiera priskoro na tuberkulózu, zápal pľúc, hnačky, drogy, alkohol alebo kombináciu toho všetkého. Iba ojedinelé exempláre sa dožijú päťdesiatky. Ako napríklad šéf jednej z prevádzok na odvoz fekálií v Sowete. No aj on bol zodratý a chorľavý. Už od rána sa napchával liekmi proti bolesti a zapíjal ich priveľkým množstvom piva. Pod vplyvom tejto zmesky si dovolil vybehnúť na zástupcu Johannesburských vodární a kanalizácií. Ten neger si skrátka otvoril zobák. Zástupca nelenil a celú záležitosť ohlásil. Dostala sa na stôl samému najvyššiemu šéfovi v Johannesburgu, ktorý už nasledujúci deň pri raňajšej káve kolegom oznámil, že toho analfabeta v sektore B treba okamžite vymeniť. Mimochodom, bolo to nezvyčajne príjemné posedenie pri kávičke. Dokonca sa k nej podávala torta, lebo v úrade zároveň vítali nového kolegu. Volal sa Piet du Toit, mal dvadsaťtri rokov a toto bolo jeho prvé zamestnanie po ukončení štúdií.
Samozrejme, sowetský problém hodili na krk práve jemu, lebo na krajskom úrade Johannesburských vodární to tak chodilo. Najkratšie zamestnaným a nováčikom prideľovali analfabetov, aby sa zocelili aj niečo naučili.
Nikto nevedel, či všetci čističi latrín v Sowete sú naozaj analfabeti, ale volali ich tak. Určite ani jeden z nich nechodil do školy. A všetci bývali v chatrčiach. Pravdupovediac, zamestnanci úradu silne pochybovali, že čističi vôbec rozumejú, keď im niečo hovoria.
* * *
Piet du Toit sa cítil veľmi skleslo a nepríjemne. Toto mala byť jeho prvá návšteva u divochov. Jeho ocko, obchodník s umením, s ním pre istotu poslal osobného strážcu.
Dvadsaťtriročný začiatočník vstúpil do kancelárie latrínovej pobočky a ihneď vyjadril nespokojnosť s príšerným zápachom. Na druhej strane písacieho stola sedel tunajší šéf, ktorý mal dostať výpoveď. Vedľa neho sedela sekretárka, vlastne dievča, ktoré na počudovanie pokojne otvorilo ústa a vysvetlilo mu, že hovno má jednu nepríjemnú vlastnosť – smrdí.
Piet du Toit na okamih pripustil, že dievča žartovalo, hoci to by predsa len bolo čosi nepredstaviteľné a neuveriteľné.
Radšej to pustil z hlavy a latrínovému šéfovi oznámil, že podľa rozhodnutia vrchnosti prišiel o prácu, ale mohol by dostať tri mesačné platy, keby do budúceho týždňa navrhol rovnaký počet kandidátov na práve uvoľnené miesto.
„Mohol by som tu zostať ako obyčajný čistič latrín, aby som si nejako zarobil?“ spýtal sa odchádzajúci šéf.
„Nie, rozhodne nie,“ odvetil Piet du Toit.
Referent du Toit a jeho osobný strážca sa do Soweta vrátili presne o týždeň. Prepustený šéf sedel za svojím stolom a čakal, aby splnil poslednú úlohu. Vedľa neho postávalo to isté dievča ako minule.
„Kde sú traja kandidáti?“ spýtal sa referent.
Odchádzajúci šéf vyjadril ľútosť, že dvaja z nich sa sem nemohli dostaviť. Jednému totiž včera večer pri bitke podrezali krk. A kde je kandidát číslo dva, to ani len netuší. No je celkom možné, že zasa do toho vletel.
Piet du Toit radšej ani nechcel vedieť, do čoho vletel druhý kandidát. Chcel iba jedno – čo najrýchlejšie odtiaľto vypadnúť.
„A kto je vaším tretím kandidátom?“ spýtal sa podráždene.
„No, veď toto dievča. Už pár rokov mi pomáha s kadečím. Musím povedať, že je bystré.“
„Dočerta, ako môžem urobiť šéfkou dvanásťročné dievča?“ oboril sa naňho Piet du Toit.
„Štrnásťročné,“ ozvalo sa dievča. „A mám odpracovaných deväť rokov.“
Po miestnosti sa šíril neznesiteľný zápach. Piet du Toit sa obával, že mu zasmradne oblek.
„Už si vyskúšala drogy?“ opýtal sa.
„Nie,“ odvetilo dievča.
„Si tehotná?!“
„Nie.“
Referent chvíľu mlčal. Rozhodne nemá chuť chodiť sem častejšie, než je nevyhnutné.
„Ako sa voláš?“ pokračoval.
„Nombeko,“ predstavilo sa dievča.
„Nombeko a čo ďalej?“
„Mayeki, aspoň si myslím.“
Panebože, veď títo analfabeti ani nevedia, ako sa volajú!
„Dám ti túto prácu, ak nebudeš piť,“ rozhodol referent.
„Nebudem,“ prikývlo dievča. „Tak dobre.“
Referent sa obrátil na prepusteného šéfa.
„Hovorili sme o troch platoch za troch kandidátov. Takže jeden plat za jedného kandidáta. Mínus jeden mesačný plat za to, že si nezohnal nikoho, iba túto dvanásťročnú.“
„Štrnásťročnú,“ ohradilo sa dievča.
Piet du Toit sa pri odchode ani nerozlúčil, osobný strážca kráčal dva kroky za ním.
Dievča, ktoré sa práve stalo šéfkou svojho bývalého šéfa, sa mu ihneď poďakovalo za podporu a oznámilo, že ho s okamžitou platnosťou prijíma do zamestnania ako svoju pravú ruku.
„A čo na to Piet du Toit?“ začudoval sa bývalý šéf.
„Zmeníme ti meno. Som si istá, že referent nerozozná jedného negra od druhého.“
Takto rozhodla štrnásťročná, ktorá vyzerala na dvanásť.
* * *
Novovymenovaná šéfka pre čistenie latrín v sowetskom sektore B nikdy nechodila do školy. To jednak súviselo s tým, že jej matka uprednostňovala iné hodnoty, a jednak s tým, že dievča prišlo na svet práve v Južnej Afrike, navyše začiatkom šesťdesiatych rokov, keď politická špička krajiny usúdila, že deti ako Nombeko vlastne nemajú hodnotu. Vtedajší predseda vlády sa preslávil rečníckou otázkou, načo majú černosi chodiť do školy, keď aj tak nie sú súci na nič iné, iba na nosenie dreva a vody.
V tom sa však mýlil, lebo Nombeko nosila fekálie, nijaké drevo či vodu. Rovnako nemohol ani náhodou predpokladať, že to nedôchodča naozaj raz vyrastie, dospeje a bude sa stýkať s kráľmi a prezidentmi. Naháňať strach celým národom. Ovplyvňovať svetový vývoj.
Lebo to všetko by mohla, keby nebola taká, aká bola.
Ale bola.
Okrem iného odmala veľmi usilovná a pracovitá. Už ako päťročná vláčila fekálie vo vedrách rovnako veľkých ako ona sama. Pri tejto drine zarobila presne toľko, koľko jej mama potrebovala, aby mohla dcéru deň čo deň požiadať o novú fľašu riedidla. Mama ju vždy prijala so slovami „ďakujem, dievčatko“, odskrutkovala uzáver a pustila sa do premáhania bolesti z toho, že ani sebe, ani svojmu dieťaťu nevie dať nijakú budúcnosť. Nombekin ocko sa v dcérinej blízkosti zdržiaval naposledy asi dvadsať minút po jej splodení.
Ako Nombeko rástla, tak sa jej darilo vynášať denne čoraz viac vedier, takže zarobila viac než na jednu fľašu riedidla. Vďaka tomu mohla mama doplniť a skompletizovať spôsob hľadania východiska tabletkami a alkoholom. No dievča, ktoré pochopilo, že takto to ďalej nesmie pokračovať, dalo mame na výber – alebo s tým skončí, alebo zomrie.
Mama prikývla a pochopila.
Na pohreb prišli davy. V tých časoch sa v Sowete našlo veľa ľudí, ktorí sa v podstate venovali iba dvom činnostiam: buď sa sami pomaly pripravovali o život, alebo sa chodili lúčiť s tými, ktorým sa to práve podarilo. Keď mama odišla, Nombeko mala deväť rokov a nijakého ocka nablízku. Uvažovala, či nezačne tam, kde mama skončila, teda že si chemickou cestou zabezpečí stálu ochranu pred realitou. No keď po matkinej smrti dostala prvú výplatu, rozhodla sa, že si radšej kúpi niečo na jedenie. A keď utíšila najväčší hlad, poobzerala sa okolo seba a nahlas sa spýtala: „Čo tu vlastne robím?“
Nombeko si však uvedomila, že v skutočnosti nemá inú možnosť. Juhoafrický pracovný trh rozhodne nejavil záujem o desaťročných analfabetov. Ani náhodou. Pravdupovediac, v tejto časti Soweta sa vôbec nedalo hovoriť o nejakom trhu práce, teda ani o chlebodarcoch.
Čo však fungovalo spoľahlivo, boli črevá, dokonca aj tým najodpornejším ľudským exemplárom, takže Nombeko si mohla aspoň trochu zarobiť. No a keďže mama zomrela a bola pochovaná, zárobok si mohla ponechať.
Jonas Jonasson - Analfabetka, ktorá vedela počítať
Viete, na koho sa treba obrátiť, keď Južná Afrika koketuje s jadrovou výzbrojou a svetové veľmoci sú v pozore? A keď je na predaj bomba, ktorá vlastne neexistuje? Našťastie sa do veci zaangažuje Nombeko Mayeki, mladá černošská slúžka, ktorú nečakané udalosti zavedú práve tam, kde sa to všetko zomelie. Životaschopné dievča zatiaľ nevie čítať, zato neuveriteľne dobre rozumie matematike. Práve jej zázračné schopnosti ju predurčili na život plný dobrodružstiev, podivuhodných stretnutí a nečakaných zvratov. Aj v knihe Analfabetka, ktorá vedela počítať si autor posvietil na úplne obyčajnú všadeprítomnú ľudskú hlúposť. Robí to s láskavým humorom, ktorý čitatelia ocenili už v jeho prvej celosvetovo úspešnej knihe Storočný starček, ktorý vyliezol z okna a zmizol.
