Po niekoľkých mesiacoch sa Thabo vrátil. Ako prvé zistil, že dievča s nožnicami sa stalo jeho šéfkou. A že už prestávalo byť dievčatkom. Nadobúdalo ženské tvary.
Polobezzubý muž zvádzal urputný vnútorný boj. Na jednej strane zápasil s rozhodnutím spoliehať sa na svoj tupý úsmev, rozprávačské schopnosti a Pabla Nerudu. Na druhej strane bolo to šéfovanie. Plus živá spomienka na nožnice.
Thabo sa rozhodol, že bude v strehu.
„Teraz je už naozaj najvyšší čas, aby som ťa naučil čítať,“ vyhlásil.
„Výborne!“ potešila sa Nombeko. „Začneme hneď dnes po šichte. Prídeme do tvojej chatrče. Ja a nožnice.“
Thabo sa ako učiteľ naozaj vyznamenal a Nombeko ako učenlivá žiačka nesklamala. Už na tretí deň vedela pred Thabovou chatrčou paličkou maľovať do blata písmená. V čítaní postúpila až k slabikovaniu celých slov a od piateho dňa celých viet. Pravda, najprv robila veľa chýb, ale po dvoch mesiacoch sa to zmenilo.
Cez prestávky jej Thabo rozprával o svojich zážitkoch z ciest. Nombeko rýchlo pochopila, že splieta dve tretiny básní s jednou tretinu skutočnosti, no napriek tomu sa jej to páčilo. Realita, čo ju obklopovala, bola dostatočne mizerná, takže vôbec netúžila počúvať o ďalšej biede.
Vraj na poslednej ceste zašiel do Etiópie, aby zosadil jeho cisársku výsosť, Víťazného leva z kmeňa Júdu, Bohom vyvoleného kráľa kráľov.
„Haile Selassie,“ dodala Nombeko.
Thabo neodpovedal, lebo radšej rečnil, než počúval.
Príbeh o cisárovi, ktorý sa spočiatku volal Ras Tafari, z čoho vzniklo slovo rastafari a napokon rastafariánstvo, náboženstvo rozšírené po celej oblasti Západnej Indie, bol taký zložitý a vyčerpávajúci, že Thabo si ho odložil na chvíle, ktoré si budú vyžadovať nejaký nový impulz. Slovom, zakladateľa rastafariánstva vyhnali z cisárskeho trónu. Teraz po svete pobiehali jeho zmätení učeníci fajčiaci trávu a nevládali pochopiť, ako je možné len tak vyhnať z krajiny sľúbeného Mesiáša a vteleného Boha. Vyhnať z trónu Boha?
Nombeko si dávala pozor, aby sa nespýtala na politické pozadie tejto drámy. V skutočnosti si bola takmer istá, že Thabo nemá o nej ani šajnu a priveľa otázok by mu pokazilo náladu.
„Rozprávaj ďalej!“ rozhodla sa, že ho radšej povzbudí.
Podľa toho Thabo usúdil, že ich vzťah sa vyvíja správnym smerom (človek sa vie naozaj neuveriteľne mýliť). Prisunul sa k dievčaťu a pokračoval rozprávaním, ako sa cestou domov zastavil v Kinshase, kde pomohol Muhammadovi Alimu pripraviť sa na „Rachot v džungli“ "boxerský zápas v ťažkej váhe s neporaziteľným Georgeom Foremanom.
„Bože, to je napínavé,“ povedala Nombeko a pomyslela si, že ako príbeh je to naozaj zaujímavé. Thabo sa naširoko usmial, až sa mu čosi zablyslo medzi zvyšnými zubami: „Nuž, v skutočnosti ma o pomoc žiadal Neporaziteľný, ale cítil som, že…“ spustil Thabo a skončil až v okamihu, keď sa knokautovaný Foreman v osemnástom kole ocitol na zemi. Po zápase Ali zo srdca ďakoval svojmu priateľovi Thabovi za neoceniteľnú pomoc a podporu.
Mimochodom, Aliho manželka je očarujúca.
„Aliho manželka?“ začudovala sa Nombeko. „Hádam tým nechceš povedať, že…“
Thabo sa smial, až mu čosi štrkotalo v ústach, preto rýchlo zvážnel a prisunul sa ešte bližšie.
„Nombeko, si veľmi pekná,“ vyhlásil. „Oveľa krajšia než Aliho žena. Čo keby sme sa my dvaja dali dokopy? Mohli by sme spolu niekam odísť.“
Po týchto slovách jej položil ruku na plecia.
Nombeko si povedala, že „niekam odísť“ znie lákavo. Kamkoľvek, na mieste nezáleží. Ibaže nie „spolu“ s týmto slizkým chlapom. V tej chvíli sa vyučovacia hodina skončila. Nombeko vrazila Thabovi nožnice do druhého stehna a odišla.
Nasledujúci deň prišla za ním a vyčítala mu, že hoci nepožiadal o dovolenie, svojvoľne neprišiel do práce.
Thabo sa bránil, že ho priveľmi bolia stehná a slečna Nombeko iste vie, čo to spôsobilo. To áno, ale nabudúce ho to bude bolieť ešte väčšmi, lebo najbližšie ho nepichne do niektorého stehna, ale presne medzi ne, teda ak sa ujo Thabo nezačne správať slušne.
„Okrem toho som včera videla aj počula, čo držíš v hube. Ak sa ihneď nezačneš správať, ako treba, vykričím to celému svetu.“
Thabo sa okamžite spamätal. Veľmi dobre vedel, že keby sa o jeho diamantovom poklade dozvedelo okolie, nezostalo by mu veľa hodín života.
„Čo odo mňa vlastne chceš?“ spýtal sa plačlivým hlasom.
„Chcem sem chodiť a učiť sa, ale tak, aby som nepotrebovala nosiť pri sebe nožnice. Lebo tie sú pre nás, ktorí máme ústa plné zubov a nie čohosi iného, naozaj drahé.“
„Nemohla by si sem jednoducho prestať chodiť?“ opýtal sa Thabo. „Ak mi dáš pokoj, dostaneš diamant.“
Už neraz podplácal, ale ešte nikdy takto. Nombeko vyhlásila, že si nerobí nároky na jeho diamanty. Čo jej nepatrí, to jej nepatrí.
Až oveľa neskôr a v úplne inom kúte sveta sa ukáže, že život býva oveľa zložitejší.
* * *
Irónia osudu chcela, aby Thabov život napokon zmenili dve ženy. Vyrástli v Portugalskej Východnej Afrike a živobytie si zabezpečovali zabíjaním bielych farmárov, ktorých obrali ešte aj o peniaze. Táto činnosť im slušne vynášala až do vypuknutia občianskej vojny.
Len čo krajina získala samostatnosť a dosiahla zmenu názvu na Mozambik, dostali farmári, ktorí tam ešte žili, štyridsaťosemhodinovú lehotu na opustenie územia. Dvom ženám nezostala iná možnosť, iba namiesto nich zabíjať dobre situovaných černochov. Nebol to práve najlepší obchodnícky ťah, lebo všetci černosi, ktorí ako-tak stáli za okradnutie, patrili do vládnucej marxisticko-leninskej strany. Netrvalo dlho a po ženách začali pátrať štátne úrady, naháňala ich celá obávaná polícia novej krajiny.
Radšej teda zamierili na juhozápad. Napokon natrafili na dokonalú skrýšu: Soweto za Johannesburgom.
Ak sa za prednosť najväčšieho chatrčového mesta Južnej Afriky pokladala možnosť, že sa v ňom stratí každý (pravda, ak bol čierny), jeho najväčším nedostatkom bola skutočnosť, že aj ten najobyčajnejší biely farmár v Portugalskej Východnej Afrike mal väčší majetok než všetkých osemstotisíc obyvateľov Soweta dohromady (s výnimkou Thaba). No ženy do seba odhodlane napchali niekoľko rôznofarebných tabletiek a vydali sa na lov. Zakrátko sa dostali do sektora B a tam, za dlhým radom latrín, medzi ostatnými hrdzavohnedými chatrčami, zbadali jednu natretú nazeleno. Ten, kto si búdu na rozpadnutie nafarbí nazeleno (alebo akoukoľvek farbou), musí mať dostatok peňazí, povedali si v duchu ženy. Uprostred noci vtrhli do chatrče, Thabovi vrazili do hrude nôž a ešte ním aj pokrútili. Mužovi, ktorý zlomil toľko ženských sŕdc, jeho vlastné rozfašírovali na kúsky.
Keď naposledy vydýchol, ženy začali hľadať peniaze medzi všetkými tými prekliatymi knihami, čo sa nahromadili v chatrči. Akého blázna to vlastne zabili?
Naveľa predsa len našli zväzok bankoviek v jednej a neskôr aj v druhej topánke. Z nepochopiteľných dôvodov si potom sadli pred chatrč, aby si ich podelili. Kombinácia tabletiek, čo pohltali a zapili pohárom rumu, spôsobila, že ženy stratili pojem o čase a priestore. S hlúpučkým úsmevom na perách tam sedeli ešte aj vo chvíli, keď sa na mieste čírou náhodou celkom netradične zjavili policajti.
Ženy zadržali a odsúdili na tridsaťročný pobyt za mrežami juhoafrickej väznice. Bankovky, ktoré sa pokúšali prepočítať, sa zakrátko stratili vo víre policajného vyšetrovania. Thabova mŕtvola však zostala v chatrči, kde mala vyčkať do nasledujúceho dňa. V juhoafrickom policajnom zbore bol mimoriadne populárny jeden druh športu „kto nechá kolegom v nasledujúcej zmene na starosť viac mŕtvych negrov.“
Nombeko sa v noci zobudila na hluk za latrínami. Obliekla sa, odbehla ta a rýchlo pochopila, čo sa asi stalo.
Keď policajti s vrahyňami a všetkými Thabovými peniazmi odišli, Nombeko vošla do chatrče.
„Bol si odporný človek, ale vedel si zábavne klamať. Budeš mi chýbať. Alebo aspoň tvoje knihy.“
Potom otvorila Thabove ústa a vybrala mu z nich štrnásť neopracovaných diamantov. Presne toľko sa ich zmestilo do dier po jeho vypadnutých zuboch.
„Štrnásť dier, štrnásť diamantov,“ usúdila Nombeko. „Ale to nie je všetko, však?“
Thabo neodpovedal. Nombeko nadvihla linoleum a začala kopať.
„To som si mohla myslieť,“ zašomrala, keď našla, čo hľadala.
Potom priniesla vodu a handru, poumývala Thaba, vytiahla ho z chatrče a obetovala svoju jedinú plachtu, aby mala čím zakryť jeho telo. Napriek všetkému si predsa len zaslúžil trochu úcty. Nie veľa, ale aspoň toto.
Nombeko rýchlo zašila Thabove diamanty do lemu svojho jediného kabátika, potom sa vrátila do svojej chatrče a ľahla si.
Jonas Jonasson - Analfabetka, ktorá vedela počítať
Viete, na koho sa treba obrátiť, keď Južná Afrika koketuje s jadrovou výzbrojou a svetové veľmoci sú v pozore? A keď je na predaj bomba, ktorá vlastne neexistuje? Našťastie sa do veci zaangažuje Nombeko Mayeki, mladá černošská slúžka, ktorú nečakané udalosti zavedú práve tam, kde sa to všetko zomelie. Životaschopné dievča zatiaľ nevie čítať, zato neuveriteľne dobre rozumie matematike. Práve jej zázračné schopnosti ju predurčili na život plný dobrodružstiev, podivuhodných stretnutí a nečakaných zvratov. Aj v knihe Analfabetka, ktorá vedela počítať si autor posvietil na úplne obyčajnú všadeprítomnú ľudskú hlúposť. Robí to s láskavým humorom, ktorý čitatelia ocenili už v jeho prvej celosvetovo úspešnej knihe Storočný starček, ktorý vyliezol z okna a zmizol.
