Kniha týždňa: Zaujímavá Rakúsova kniha, hoci iba ďalšia v rade

Už dobrých dvadsať rokov budí každá nová kniha Stanislava Rakúsa zaslúženú pozornosť tej náročnejšej časti komunity čitateľov slovenskej literatúry.

16.04.2014 16:00
debata

Či už to sú knihy prozaické (za jednu takú získal Rakús aj azda najprestížnejšiu súčasnú literárnu cenu – Anasoft litera), alebo v literárnovedných kruhoch rešpektované a využívané knihy odborné.

Stanislav Rakús: Fáza uvoľnenia Foto: KK Bagala, 2013
Stanislav Rakús: Fáza uvoľnenia, KK Bagala, 2013 Stanislav Rakús: Fáza uvoľnenia

Čitateľskú pozornosť si pritom Rakús nemusí kupovať častými prekvapivými zmenami žánrov, poetiky či témy. Ak sa raz k výraznej zmene predsa len odhodlal, bolo to práve pred tými dvadsiatimi rokmi, v raných 90. rokoch. Dôkazom adekvátnosti vtedajšej zmeny je aj to, ako dobre a dlho slúži Rakúsovi táto „nová poetika“ vo všetkých jeho porevolučných prózach. V podstate nič na nej nemení ani v najnovšej knihe Fáza uvoľnenia. Tá obsahuje tri rozsahom i významom rôzne prózy (tá podstatná, úvodná a titulná poviedka či novela Fáza uvoľnenia, k nej „zrkadlová“ a komplementárna poviedka Seminárna práca a napokon tak trochu utilitárne zaradená krátka poviedka Nôž, ktorá je tu zrejme len preto, aby rukopisný rozsah zbierky zodpovedal minimálnym požiadavkám na vydanie knihy).

Dlhodobo nemenná Rakúsova poetika, prezentovaná aj v tejto knihe, je okrem iného aj výsledkom autorovho spájania teoretického a praktického autorského prístupu k tvorbe literatúry. Plynú mu z toho samé výhody – ak v jeho odborných textoch cítiť znalosť praktika, tak v beletristickej tvorbe mu zasa teoretická erudícia poskytuje nadhľad nad vlastným textom, schopnosť rozumieť mu na vyššej úrovni a z tejto pozície ho aj korigovať.

Až kontrola seba samého

Túto schopnosť Stanislav Rakús naplno využíva aj, a práve, vo svojej najnovšej knihe. Jeho písanie sa tu vyznačuje ustavičnou reflexiou, ba až kontrolou seba samého. Je to už čosi ako metaliteratúra – aspoň v tom zmysle, že sa tu, v literárnom texte, tematizujú prakticky výhradne problémy písania literatúry. Je to Rakúsova intelektuálna nadstavba nad zážitkovosťou, emocionalitou, živelnosťou, ktorá síce stojí kdesi na počiatku aktu písania, neobstojí však zrejme sama osebe ako hotový literárny text. A ak sa predsa len na chvíľu vymkne spod kontroly intelektu, je to jav natoľko vzácny, že sa sám osebe môže stať – a aj stáva – literárnou témou. Rakúsov protagonista, začínajúci literát, hovorí po opätovnom čítaní svojej poviedky s istým prekvapením, že „…sú v nej i také pásma, ktorým z pozície autora nerozumiem. Akoby vznikali v sne, prelude, halucinačnom stave…“ (s. 11)

Prekvapenie mladého autora nad svojvôľou, neregulovanosťou jeho vlastného textu je natoľko veľké, že napokon vydá na celú novelu, ktorá je vlastne rozsiahlou, a pritom stále nie dostatočnou, vyčerpávajúcou odpoveďou na otázku, nakoľko autor môže a má ovládať svoje vlastné dielo a nakoľko a či vôbec vzniká toto dielo samo, bez vplyvu autorovej vôle. Miera autorskej kontroly ide pritom tak ďaleko, že ak sa aj v tomto texte objaví čosi také neregulované, ako je napríklad absurdita, tak je to absurdita reflektovaná, vnímaná a terminologicky presne pomenovaná. A to nie autorom, ale rovno jeho postavou, ktorá chladnokrvne skúma, či je kafkovská groteska, v ktorej žije, dostatočne absurdná, a teda vhodná pre spracovanie v literárnom texte.

Nemenný spôsob písania

Tou postavou je – u Rakúsa opäť a opäť – plachý intelektuál, manipulovaný, odstrkovaný či priamo ponižovaný ľuďmi okolo seba. Jednak predstaviteľmi inštitucionálnej moci (riaditeľ učilišťa, v ktorom učí; major počas vojenskej služby; režisér v divadle, kde externe pôsobí – toho príznačne vo svojej literárnej predstave nazýva „imperátorský režisér“), ale často aj kolegami a občas dokonca aj vlastnými žiakmi. V predchádzajúcich Rakúsových knihách vystupovali postavy rôznych mien a s rôznymi životopismi, vždy však mali čosi spoločné so svetom, ktorý zo svojej životnej skúsenosti dobre pozná sám autor – či už to bol učiteľ na večernej škole pre pracujúcich, vysokoškolský učiteľ, alebo dramaturg divadla…

V titulnej poviedke jeho novej knihy je však autorovo dotovanie postavy vlastnými životopisnými dátami natoľko príznačné, že ide až o akési zhrnutie životopisov ústredných postáv jeho predchádzajúcich kníh. Ak predtým venoval Rakús častiam svojej životnej skúsenosti samostatné knihy (napr. pôsobenie hlavnej postavy na večernej škole pre pracujúcich v novele Temporálne poznámky), tu sa tieto životné peripetie rekapitulačne spájajú všetky v jednom, pritom rozsahom neveľkom texte.

Typický pre túto i predchádzajúce Rakúsove prózy je aj región, v ktorom sa postava pohybuje (východné Slovensko). Často používané je tiež školské či umelecké prostredie, vždy paradoxne kombinované s prostredím vyslovene ľudovým – ako zaostalá dedina či lacná krčma. Stále prítomný je decentne humorný tón rozprávania s občasným tragickým podtónom. Nemenný je spôsob písania, ktorý využíva komicky pôsobiace napätie medzi vysokou štylizáciou a nízkym obsahom výpovede.

Stačí nasvietiť známu scénu trocha inak

To všetko dokopy nás môže priviesť až k myšlienke, že Stanislav Rakús píše v skutočnosti už dvadsať rokov jeden text – iba rozdelený do viacerých kníh. Samozrejme, ide o mierne zveličenie, ale podobným smerom akoby sa uberali aj úvahy samotného autora. Asi nie náhodou necháva svojho protagonistu zamýšľať sa na akejsi vedeckej konferencii práve nad tým, čo sa dá vztiahnuť na jeho vlastné dielo. Rakúsova literárnoteoreticky podkutá postava uvažuje najprv nad tým, že „znakom kvality je to, keď si autor vytvorí svoj vlastný, akceptovateľný prozaický rukopis, charakteristický pre všetky jeho diela.“ Vzápätí túto svoju tézu spochybní: „Inak je to vtedy, keď sa každá autorova kniha dá hodnotiť len sama osebe, ale v súbore všetkých jeho kníh túto kvalitu znehodnocuje práve opakovanie.“

A napokon si položí otázku, „…ktoré opakovacie mechanizmy prinášajú do súboru diel kvalitu a ktoré ho deštruujú?" Rakúsova postava si síce kladie otázku produktívnosti opakovania v literatúre, ale neodpovedá na ňu. Stanislav Rakús, spisovateľ, na ňu pozitívne odpovedá už samotným aktom vydania ďalšej knihy – v tomto prípade zbierky Fáza uvoľnenia. Má na to plné právo, nejde tu totiž len o prosté opakovanie, ale aj o zaujímavé subtílne variovanie. Rakús nepotrebuje dramaticky meniť kulisy, stačí mu nasvietiť známu scénu trocha inak a produkovať tak nenápadné, pritom však podstatné nové významy.

Tentoraz sa dotýkajú najmä samotnej literatúry. Konkrétne „fascinácie“ literatúrou, ktorej v rôznych podobách podliehajú ústredné postavy oboch kľúčových próz. V tejto zdanlivo dôkladne kontrolovanej knihe sa tak predsa nečakane objavuje ničím nekorigovaná vášeň. Je to vášeň pre literatúru. Takáto vášeň sa dá v dnešnom svete pokladať za vskutku dosť netradičnú, a zrejme preto sú tieto Rakúsove prózy orientované spomienkovo, do relatívne vzdialenej minulosti. Ani v nej však vášeň pre literatúru postavám nepomáha. Ak od literatúry prirodzene očakávame aj istý komunikačný a sociálny rozmer, tak fascinácia literatúrou postavy, naopak, skôr vylučuje zo spoločnosti a pôsobí deštruktívne na ich sociálne správanie. Zaujímavé. Tak ako napokon celá Rakúsova kniha.

AUTOR PÔSOBÍ NA FiF UK V BRATISLAVE

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #kniha týždňa #knižná recenzia #Stanislav Rakús