Zázračný návrat rodičov z koncentračného tábora do čias, keď zázraky boli komplikáciou, prvé detské spomienky na náhradnú rodinu, ktorá ju skrývala až do konca vojny. Zliepanie normality a opatrná rovnováha v rodine s nevlastným otcom, spevákom a skladateľom Karolom Elbertom. To sa už však s dupotom a piskotom valia roky šesťdesiate. Roky zdanlivého odmäku, uvoľnenia, eufórie. Roky vzniku intenzívnych vzťahov, profesionálnych, umeleckých aj priateľských, často neoddeliteľných jedných od druhých, vzťahov, ktoré pretrvajú v čase. Všetko sa točí okolo filmu, Eva ešte netuší, že jej osud bude inde. Nakrúcanie s Jurajom Jakubiskom ju akýmsi zvláštnym spôsobom ubezpečuje, že všetko je možné.
Začiatky v novej vlasti však práve nesúzvučia s talianskym hospodárskym zázrakom, ktorý naberá na sile presne v tom období. O pracovné miesta pre cudzincov je núdza, a tak ponuka na výnimočné miesto lektorky slovenského jazyka na Katedre českého a slovenského jazyka a literatúry na univerzite La Sapienza, ktorú v tom čase viedla profesorka Alena Wildová a neskôr česká spisovateľka Sylvie Richterová, nadobudla symbolické rozmery zásahu zhora. S trochou zveličenia môžeme označiť tento zásah aj za základný kameň serióznej práce na prekladaní slovenskej literatúry do taliančiny. Študenti slovenského jazyka a literatúry prichádzajú a odchádzajú za svojimi snaženiami, no len máloktorí unikajú prenikavému oku a intuícii slovenskej lektorky, ktorá spomedzi nich istou rukou vyberá literárne talenty, budúcich členov nezvyčajného bratstva milovníkov slovenskej literatúry. Čítajú, prekladajú, prichádzajú na Slovensko, debatujú. Bohužiaľ, mnohí z nich sa neskôr rozletia za inými obzormi, kde nachádzajú profesionálnu realizáciu, no členom klubu fanúšikov svojej profesorky zostávajú.
Ťažko možno nájsť na Slovensku spisovateľa, ktorý zavítal do Ríma a nevečeral na terase Evinho bytu na Via Emilio Praga, ktorého neuvádzala na univerzite študentom a akademikom, ktorého nezoznámila s básnikom Riccardom Durantim, prekladateľkou Kunderu, Vilikovského, Štrpku, svojou univerzitnou kolegyňou Alessandrou Mura či inými talianskymi literátmi. Často sa vracala na Slovensko k svojmu širokému okruhu priateľov a známych prevažne z umeleckého a literárneho prostredia a prinášala im podnety a myšlienky z rímskeho umeleckého, univerzitného a intelektuálneho prostredia. Slovenskú elitu dlhodobo uvádzala do talianskeho prostredia, talianske myšlienky do slovenského. Stala sa tak jedinečnou prekladateľkou kultúrnych paradigiem, zázračnou tlmočníčkou nevypovedateľného.
Milá Evička, ďakujeme Ti za všetko, čo si urobila, za Tvoju láskavosť, veľkorysosť, humor a priateľstvo. Myslíme na Teba.
