Smrť je tichá iba zdanlivo

Najnovšia zbierka Anny Ondrejkovej Úzkosť predstavuje v jej poslednej tvorbe výrazový posun. Zatiaľ čo predchádzajúca kniha Izolda: sny, listy Tristanovi sa jazykovo vyznačovala zdvojovaním, znejasňovaním významov pomocou zátvorky a lomky, zvyšovaním napätia cez "slabikovanie bolesti“ a prerývanie výpovede dvojbodkami, v novej zbierke nastáva tvarové stíšenie. Už v predchádzajúcom diele sme však pri pozornom čítaní mohli pod priehrštím zranených emócií pozorovať prekvapujúci pokoj. V zbierke Úzkosť je to naopak.

05.05.2014 09:00
debata
Anna Ondrejková: Úzkosť, Skalná ruža, Tajov, 2013.
Anna Ondrejková: Úzkosť, Skalná ruža, Tajov, 2013. Anna Ondrejková: Úzkosť, Skalná ruža, Tajov, 2013.

Ondrejkovej verše na nás verbálne natoľko neútočia a rozsah básní aj knihy je skromný. Texty sú motivicky konvenčnejšie, a to napriek občasnej krutosti a brutalite, ktoré priebežne zintenzívňujú hrozivo reálny ("úplná, živá, navyše“) a absurdne snový veršový odkaz: "bitúnok / plný pobitých anjelov, / otec s odťatou ľavou? / rukou“. Tvarovo sú koncízne, pozornosť púta najmä funkčné zapájanie dvojbodiek, ktoré však dnes takisto vnímame skôr nepríznakovo. Autorka nimi spomaľuje našu pozornosť, prípadne ju upriamuje na dôležité body knihy.

Napriek (s)priezračneniu a (s)tíšeniu sa nás však aj verše autorkinej novinky intenzívne dotýkajú – o to väčšmi, že na rozdiel od predchádzajúcej knihy nie je osud hrdinky napojený na nadindividuálny rámec legendy.

Ústrednou témou zbierky je blížiaca sa smrť lyrickej subjektky: onen stav "ešte tu, už tam“, ktorý v ostatných zbierkach reflektuje najmä Mila Haugová. S touto poetkou je Ondrejková (napriek odlišnostiam) spríbuznená dlhšie. Napriek nábožensky dotovanej symbolike, ktorá zo smrti sníma punc absolútnej konečnosti ("prebudenie: úžas / šiesteho dňa stvorenia“) a začleneniu individuálneho konca do (aj prírodného) kolobehu života a smrti, hrdinka pociťuje neistotu: "ľadové zárodočné more: more / je kam?“ Dolieha na ňu strach a úzkosť, ktorú sa autorke darí – vo svojom celku neostentatívne a i s pomocou vizuálne subtílnej, no obsahovo drsnej metaforiky – preniesť aj na nás: "zlatá rukavička zovrela vtáčí jazyk: / nespevavý: kričiaci“.

Ondrejkovej nová kniha sa teda síce líši od svojich predchodkýň, na druhej strane rozvíja ich odkaz. Predstavuje tak najmä ďalší – tvarovo zovretý, motivicko-tematicky zomknutý a premyslený (v tomto zmysle ide opäť skôr o skladbu než zbierku básní) a umelecky presvedčivý – krok jej typickou krajinou na pomedzí sna a reality, dňa a noci, života a smrti. Posledná menovaná konštanta síce tiež tvorí súčasť všetkých autorkiných zbierok, ale v tejto je dostredivá moc smrti smerom k hrdinke najsilnejšia.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #úzkosť #knižná recenzia #Anna Ondrejková #zbierka básní