Foto: Slovart
Publikácia prináša vyše dvestoosemdesiat zväčša farebných reprodukcií diel prvej dámy slovenského maliarstva, doplnených ukážkami z tvorby jej učiteľov a kolegov, ako aj fotodokumentáciou a výberom z korešpondencie. Nastolenými súvzťažnosťami medzi Slovenskom a svetom, ktoré v plnej miere obdivuhodná umelecká a ľudská osobnosť Ester M. Šimerovej stelesňuje, nabáda k všeobecnejšej reflexii na túto viac-menej boľavú tému. Naša deravá kultúrna pamäť tu nájde dostatok záchytných bodov i nových, Peterajovou odkrytých a aktualizovaných súvislostí. Z nich okrem iného vysvitá jedna z európskych kultúrnych tragédií – fakt, že prirodzenú duchovnú, profesionálnu aj ľudskú prepojenosť kontinentu popretŕhali dva totalitné režimy, predovšetkým režim komunistický, čoho dôsledky nesieme dodnes.
Umelkyne aj intelektuálky
Maliarkine osudy priaznivo naštartovalo rodinné zázemie napriek rozvodu rodičov. Po maturite a výtvarnej iniciácii u Gustáva Mallého v Bratislave odchádza osemnásťročná Ester Fridriková (po mame Dérerová) do Paríža, kde v priebehu päťročného štúdia u popredných predstaviteľov moderného umenia získava solídne základy pre budúcu tvorbu. Spočívajú v premyslenom hľadaní vlastného výtvarného názoru, v dôkladnosti pri realizácii námetov a v sústavnej kritickej sebareflexii. Vplyv francúzskeho kubizmu a ruského konštruktivizmu je určujúci, a hoci mladá Ester zachytáva aj podnety surrealizmu, je si vedomá, že tu nejde o výtvarný smer, ale o antiracionalistický životný postoj. Ponuku českého kolegu Josefa Šímu zoznámiť sa s Andrém Bretonom a jeho družinou nevyužije – ktovie, čo by z tohto stretnutia bolo vzišlo…
Parížska škola dvadsiatych-tridsiatych rokov minulého storočia je výsostne medzinárodný jav a pýši sa množstvom mien, vrátane maliara Sergeja Šaršúna (Serge Charchoune), po otcovi Slováka, po mame Rusa či Poliaka, a napokon naturalizovaného Francúza. Vo Francúzsku pôsobí aj uznávaný fotograf slovenského pôvodu František Kollár (François Kollar), ktorý pre módny časopis Vogue vytvára esteticky pôsobivé a novátorské kompozície a nadchýna sa krásou priemyselných a technických objektov ako Ester Šimerová a celá vtedajšia umelecká generácia.
Či sa Ester a Kollár, respektíve Ester a Šaršún poznali, nevedno, hoci Ester v tom istom čase v Paríži študovala na Académie Julian, potom na Académie de l’Art Moderne u Fernanda Légera, ktorého tvorba na ňu najhlbšie zapôsobila, a najdlhšie v súkromnej škole ukrajinsko-ruskej emigrantky Alexandry Exterovej. Tá sa stala jej doživotnou radkyňou a priateľkou a dokonca jej chcela pred smrťou darovať svoj dom s ateliérom vo Fontenay-aux-Roses, aby sa tu ovdovená maliarka, ktorá v roku 1946 prišla do Paríža s československou delegáciou na historicky prvú konferenciu UNESCO, usadila.
Vzťah učiteľky a žiačky v elektrizujúcom ovzduší svetového kultúrneho centra bol príkladným vzťahom dvoch emancipovaných žien a tvorkýň slovanského pôvodu, založeným na vzájomnej úcte a na úcte k umeniu, ku kultúre a k vzdelaniu vôbec. Je pozoruhodné, že Exterovú ako umelkyňu a pedagogičku francúzska a ruská história umenia po rokoch znovuobjavila aj vďaka osobnému svedectvu a tvorivej anabáze Ester M. Šimerovej. Polozabudnutá moskovská konštruktivistka sa tak spolu so svojimi odchovancami vrátane ruskej nevesty architekta Dušana Jurkoviča Eugénie Simonovičovej vrátila do dejín Parížskej školy, ktorá rozhodujúco ovplyvnila vývin svetového výtvarného umenia.
Štýl a charakter
„Pre umelca značí slovo štýl jeho charakter. Tento nemôže, prirodzene, dostať zvonka. Ak ho má, má ho pre celý život. Celá jeho tvorba musí byť týmto štýlom poznačená. Môže zmeniť výraz pre určité námety. No všetky výtvarné prejavy, ktoré si behom života zvolí, budú slohovo jednotné.“ Maliarkine slová zo štyridsiatych rokov minulého storočia vystihujú štruktúrnu celistvosť jej tvorby aj čosi ako jej mravný rozmer. Estetický problém je aj problémom etickým, odkrýva spätosť umelca a človeka, človeka a charakteru. V tomto zmysle sa osobnosť Ester M. Šimerovej dá vyjadriť jedným slovom ako noblesa, rozumej ušľachtilosť a šľachetnosť, elegancia a jemnosť (ba staromódne jemnocit), ktorá nie je iba výsadou urodzených, ale ktorá najmä v malých pomeroch, akými sú dosiaľ pomery slovenské, býva prekážkou.
Noblesa, a zároveň tvrdá práca na sebe, dennodenná askéza, odolnosť proti násilne vnucovaným normám a formám vedomia i bytia.
„Verím v absolútnu pravdu obsiahnutú v umeleckom diele. A preto ani nemôžem dosť podceňovať veci, za ktorými sa neskrýva napnuté úsilie a intenzívna, prísne kontrolovaná práca,“ povedala maliarka už v roku 1934 kolegovi Jankovi Alexymu v rozhovore pre Elán.
Noblesa, čiže krása a štýl. Charakter.
Vtáky nad horami
Rafinovaná farebnosť a uchvátenie líniou a tvarom, a zároveň rozjímanie nad ich podstatou – Šimerovej obrazy sú zaľudnené rastlinami a vtákmi, ružami a antickými mincami, k prírodným motívom stromov, hôr, potokov, mora, oblakov pribúdajú „antropologické“ mestské motívy, vyjadrujúce rozfázovanými zábermi hekticky uponáhľaných davov situáciu dnešného človeka. A sú tu aj inšpirácie starovekou mytológiou či „poéziou živlov“ Francúza Saint-Johna Persa v skvostnom cykle trojrozmerných Kameí, vystavených niekoľkokrát aj vo Francúzsku. I návrhy divadelných kostýmov a scény či bytovej architektúry a doplnkov, aj monumentálna tvorba, aj teoretické úvahy o maľbe, aj organizačné pôsobenie vo výtvarníckom živote v Bratislave i v Prahe…
Pracovný záber Ester M. Šimerovej je široký navzdory nežičlivým spoločensko-politickým okolnostiam po návrate zo štúdií a osobným tragédiám, od popravy prvého manžela MUDr. Františka Šimera za protektorátu po nútený exil v Liptove s druhým manželom Martinom Martinčekom po komunistickom prevrate. Polstoročné odlúčenie od hlučných veľkomiest sa však pre manželský pár stáva obdobím tvorivého sústredenia, keď vyhraňujúci sa fotograf a školená maliarka nažívajú v plodnej symbióze, pričom každý z nich sa realizuje v odlišnej poetike…
Slovenka a Európanka Ester M. Šimerová žila v búrlivom a v mnohom neblahom, a predsa, v akom vzrušujúcom, akými impulzmi nabitom storočí. Výsledky jej činnosti svedčia o mimoriadnom talente, húževnatosti a duševnej sile. Zo svojho vnútorne slobodného sveta nám sprostredkovala maximum. Takáto tvorba v znamení vernosti sebe je pre súčasníka studnicou živej vody – a piť z nej je dar.
