Kniha týždňa: Jednodenná krajina

Pamäti československého medzivojnového politika a diplomata z Podkarpatskej Rusi Vincenta Shandora (1907 – 2003) boli vlani, v čase vydania českého prekladu, pre širšiu verejnosť skôr kuriozitou, po ktorej by siahlo len pár špecializovaných historikov a nostalgickí milovníci čias, keď mala Podkarpatská Rus svoje hlavné mesto v Prahe a východné Karpaty boli obľúbeným exotickým cieľom českých turistov.

28.05.2014 14:10
anotka VINCENT Foto:
Vincent Shandor: Podkarpatská Rus od vzniku ČSR po sovětskou anexi, preklad Ladislav Nagy, Rybka Publishers, Praha 2013
debata

Po Majdane a nedávnych krymských a východoukrajinských udalostiach, ako aj následných mediálnych vyhláseniach rôznych extrémistických politikov o Ukrajine ako „zlepenci bývalých území iných štátov“, je zrazu táto kniha užitočná pre podstatne širší okruh čitateľov. Na príklade jednej stredoeurópskej historickej epizódy totiž ukazuje genézu, hĺbku a komplikovanosť „ukrajinskej otázky“ a, bohužiaľ, potvrdzuje aj jej aktuálnosť.

Ak by som parafrázoval názov známej knihy amerického historika Timothyho Snydera, Ukrajina bola celé stáročia „krvavým územím“, priestorom zrážok Východu a Západu. V 20. storočí nadobudla násilnosť týchto konfliktov desivé rozmery a vyvrcholila zrážkou dvoch veľkých totalitných systémov – hitlerovského a stalinského. V čase, keď na sovietskej Ukrajine zúril stalinský hladomor a krátko predtým, ako sa tam začali nacistické etnické čistky, v závetrí demokratického Československa pomaly rástol politický problém, ktorý bol v porovnaní s tými zmienenými idylicky mierny: pražská vláda dlho odkladala vyhlásenie medzinárodnými dohodami zaručenej autonómie Podkarpatskej Rusi. Hoci si podkarpatské kultúrne a politické elity dobre uvedomovali, že práve za Československa sa tento kraj všestranne modernizoval, ich frustrácia z nesplnených sľubov narastala.

Slovensko-rusínske paralely

Rusínska a slovenská politická emancipácia v medzivojnovom Československu má veľa spoločných čŕt. Semienko neskoršej nedôvery rusínskej politickej reprezentácie k Prahe, a najmä k jej popredným predstaviteľom T. G. Masarykovi a E. Benešovi, sa zasialo už v USA pred vznikom ČSR. Podobne ako Slováci sa aj americkí Rusíni na čele s Grigorijom Žatkovičom počas prvej svetovej vojny prihlásili k spoločnému štátu – s podmienkou plnej autonómie Podkarpatskej Rusi. Podkarpatská Rus riešila v novom Československu tie isté politické, hospodárske, sociálne a kultúrne problémy ako Slovensko, ale v ešte vyhrotenejšej podobe. Pálčivejšia ako na Slovensku tu bola napríklad nacionálna otázka, išlo o etnicky a nábožensky najpestrejšie územie ČSR a ostro súperiace reprezentácie tunajšieho dominantného slovanského etnika nemali ujasnenú ani vlastnú národnú sebaidentifikáciu, niektorí Rusíni sa cítili byť samostatným národom, iní Ukrajincami, ďalší Rusmi.

Značné paralely boli aj vo vývoji Slovenska a Podkarpatskej Rusi tesne pred zánikom Československa, v oboch krajinách narastala sila radikálov sympatizujúcich s nacistickým Nemeckom, ktorí sa na jeseň 1938 zorganizovali do polovojenských ozbrojených zborov Hlinkova garda a Karpatská Sič. Na čele autonómnych vlád stáli Jozef Tiso a Augustin Vološin, ktorých spájalo ich kňazské povolanie. Práve Tisov osud naznačuje, kam by sa asi uberala Vološinova politika, ak by krátku históriu samostatnej Karpatskej Ukrajiny rýchlo neukončilo horthyovské Maďarsko.

Vincent Shandor bol na prelome rokov 1938 – 1939 zmocnencom Vološinovej autonómnej vlády pri československej spolkovej vláde v Prahe, z perspektívy tejto funkcie aj autor knihy podáva dianie na československej politickej scéne.

Karpatská Ukrajina

Pojem Podkarpatská Rus neoznačuje len geografický priestor, ale vlastne aj konkrétny historický čas, roky 1919 – 1938, pretože táto krajina predtým neexistovala ako samostatný politicko-administratívny celok a po druhej svetovej vojne zas niesla názov Zakarpatská Ukrajina, resp. Zakarpatsko a patrila Sovietskemu zväzu. Názov Karpatská Ukrajina dostala Podkarpatská Rus v roku 1938, keď získala dlho odkladanú autonómiu v rámci ČSR, prisľúbenú už dávno v Saintgermainskej zmluve z roku 1919.

Kniha Vincenta Shandora sa pohybuje na pomedzí viacerých žánrov. V prvom rade ide o memoáre, ale viaceré pasáže ašpirujú na historiografickú prácu, inde sa autor pohybuje skôr v rovine zápalistej politickej agitky alebo pamfletu namiereného proti svojim hlavným protivníkom – niektorým českým politikom, reprezentantom iných krídel podkarpatskej politiky a horthyovskému Maďarsku, prípadne proti Poľsku, ktoré Podkarpatskú Rus považovalo za nebezpečné hniezdo ukrajinského národnooslobod­zovacieho hnutia. Shandor, podobne ako Vološin, bol jednoznačným zástancom proukrajinskej orientácie Podkarpatskej Rusi, Rusínov teda považoval len za časť ukrajinského národa a jeho dlhodobým politickým cieľom bolo spojenie všetkých rozdelených častí ukrajinského národa (Poľsko, Československo, sovietska Ukrajina) do jedného štátu, čo samozrejme nešlo celkom dokopy so zachovaním územnej celistvosti vtedajšieho Československa…

Jeden deň samostatnosti

Kniha je rozdelená na tri hlavné kapitoly: Medzivojnové roky 1918 – 1938, Obdobie federácie 1938 – 1939, Obdobie druhej svetovej vojny 1939 – 1945. Shandorov výklad je logicky členený a v časovej postupnosti sa venuje dôležitým spoločenským, politickým a vojenským udalostiam na Podkarpatskej Rusi, pričom prirodzeným obsahovým jadrom knihy je krátke obdobie autonómie v rámci ČSR. Rekonštrukcia dobovej situácie teda smeruje k jednému konkrétnemu dátumu – 15. marca 1939, keď bola Karpatská Ukrajina po vyhlásení samostatnosti Slovenska 14. marca tiež nútená vyhlásiť samostatnosť. Tá trvala prakticky len jeden deň, pretože krajinu vzápätí anektovalo horthyovské Maďarsko.

Shandor z mierneho tónu svojho rozprávania niekoľkokrát odbočí k emocionálnym vyhláseniam, na šovinizmus iných reaguje vlastným vyhroteným nacionalizmom, dobových politických oponentov hodnotí ako zradcov a renegátov, takže je zrejmé, že aj jeho v zásade demokratické vnímanie sveta má svoje konkrétne limity. V knihe sa stretneme s takmer úplným emocionálnym a myšlienkovým registrom stredoeurópskeho politického nacionalistu 20. storočia. Napríklad právo na sebaurčenie Rusínov preňho znamená len ich spojenie s Ukrajincami, možnosť, že samostatný rusínsky národ nie je umelým produktom maďarskej a ruskej mocenskej politiky, ani nepripúšťa.

Táto na fakty a rozličné podrobnosti bohatá kniha pôvodne vyšla v roku 1997 v USA, kam autor emigroval po druhej svetovej vojne. V jej závere Shandor celkom jasnozrivo predvída, že Ukrajina môže byť aj v súčasnosti podobným mocenským laboratóriom ako pred vypuknutím druhej svetovej vojny: „Horlivý odpor Moskvy vůči přirozeným právům ukrajinského národa na vlastní stát je nejlepším dokladem mohutnosti a závažnosti problému ukrajinské samostatnosti, který znepokojoval carské Rusko a Sovětský svaz v minulosti stejně jako dnešní Ruskou federaci.“

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #kniha týždňa #Vincent Shandor #Podkarpatská Rus od vzniku ČSR po sovětskou anexi