Foto: Marenčin PT
Úzkosť moderného človeka
Predovšetkým treba zdôrazniť, že sú to zvláštne skonštruované portréty básnikov, zvláštne analýzou ich diela z pera prekladateľa osudovo spriazneného s jedinečnosťou spomínanej cesty. Rovnako zvláštne aj metódou hlbokého obdivu pri plnom vedomí kritického ducha. Prekladateľ Marenčin kráčajúci kúsok pred Marenčinom autorom profilu, skice či siluety vlastne si vždy odpovedá, ako odpovedal na výzvu básne. Ako v ňom rezonovala a ako následne uvažoval predovšetkým o tom, ako on sám báseň ozvučil. Aj to sú však iba zdanlivé limity prekladu.
Veď Albert Marenčin mal veľa príležitostí preskúmať fungovanie vnútorných daností živého stroja jazyka až niekde na hranici jeho – jazyka – možností, ale práve uvedenými desiatimi básnikmi rebelmi si vyznačil cestu búrlivými sociálno-politickými premenami 20. storočia: "Z takéhoto pohľadu som posudzoval autorov a diela, ktoré sú mi svojím moderným duchom blízke a pritom sú tematicky aj formálne novátorské, prinášajú s novými témami aj nové názory, aj nové tvorivé postupy.”
Sem by sa hodila príhodná metafora, ktorá by nám ozrejmila cestu – v zmysle spoločného menovateľa – pre desať míľnikov, ktoré zásadným spôsobom obohatili literatúru 20. storočia. Presnejšie napísané: obohatili ju dielami imaginácie, za ktorou stála úzkosť moderného človeka. Pre Eugene Ionesca tá cesta znamenala objavenie "absurdných krajností, kde – ako sa neskôr vyznal – objavil pramene tragickosti a podstatu divadla”. Pri diele Benjamina Péreta sa Albert Marenčin už pred 50 rokmi vyslovil, že "tak, ako je tvorba základným kritériom umenia, protest je základným kritériom tvorby – i keď protest nie je vždy tvorbou a len časť tvorivého úsilia nachádza výraz v umeleckom diele”. Vlastne sa vyslovil dosť podobne ako o kŕčovitej kráse veršov Henriho Michauxa, ktoré prekladateľa ohromili "predovšetkým formou exorcizmu”, ako povedal Claude Roy, formou zaklínania, vyháňania zlých duchov.
Preto Michaux svoje básne nespieva ani nedeklamuje, ale reve ich, vrieska, "bezhlasne vykrikuje, škrípajúc pritom zubami a strieľajúc zo všetkých zbraní jazyka. Strieľa na čitateľa slovami, obrazmi, znakmi, hermetickými, v podstate nepreložiteľnými textami, utvorenými často zo slovných deformácií, skomolenín a novotvarov, pri ktorých čitateľ a najmä prekladateľ musí vziať na pomoc buď vlastnú intuíciu, alebo citlivé médium”.
Až po tučné terče hláv
Nie náhodou si Albert Marenčin veľmi cení aj básnické móresy desiatich rebelov, čiže spôsob, akým si vymýšľali svoju vlastnú metódu. U niektorých sa usídlila v rituálnych vetách, iní vyjadrili svoje básnické krédo skromnejšie. Zväčša patrili k protagonistom avantgardných umeleckých smerov a mali skúsenosti so spoločenskými škandálmi a búrlivými atakmi voči meštiackej kultúre a spôsobu života. Marenčinova metóda pri skicovaní a portrétovaní v niečom kopíruje literárne metódy básnikov. Má totiž citlivý radar na rozpoznanie mnohovýznamového detailu, na jeho vradenie a obohatenie analytickej a interpretačnej potencie textu.
Ako príklad za ostatné nám môže poslúžiť trebárs odsek-detail z portrétu Guillaume Apollinaira. "Náhoda dáva jeho životopisu bizarnú, apollinairovskú pointu. Keď 11. novembra 1918 oslavuje Paríž koniec vojny a národ, opojený víťazstvom, si žiada hlavu nemeckého cisára: A bas Guillaume! Preč s Wilhelmom! kričia zástupy demonštrantov na bulvári Saint-Germain a vyzerá to tak, akoby ich výkriky nepatrili cisárovi, ale jeho menovcovi básnikovi Guillaumovi Apollinairovi, ktorého neďaleko odtiaľ práve ukladajú do truhly.”
Predstavujem si, že zopár čitateľov Marenčinovej knižky Básnici a rebeli dá na moju radu a prečíta si ju od začiatku do konca. Čiže nie skackavo – Dominik Tatarka zvykol hovoriť: napreskáčku – ako zvyčajne čítame tento druh literatúry. Na čitateľa, ktorý sa vyhne neduhu skackania čaká odmena. Nazdávam sa, že naisto lepšie porozumie obrazu cesty a bude mať o poznanie väčšie potešenie z autorovho pozorovania desiatich – silnými osobnosťami poznačených – inventárov symbolov a metafor.
Povedzme, že tie sa rozbiehajú od Apollinairovho Pásma – napríklad od veršov Si v krčme pri Prahe a sedíš na terase / Máš ružu na stole a tešíš sa jej kráse / V achátoch svätovítskych si vlastný obraz zrel / Keď si sa videl v nich na smrť si zosmutnel – k filozoficko-básnickému dielu Nadja André Bretona, k onomu spevu lásky z piesne piesní 20. storočia i holdu subjektívnej revolty zoči-voči objektívnej realite. Rovnako tak od Benjamina Péreta, ktorý identifikoval úlohu básnika s údelom revolucionára bojujúceho za slobodu ako najväčšiu hodnotu "farby človeka”, k Alfredovi Jarrymu, geniálnemu mystifikátorovi neuveriteľne presne zacielenému na tučné terče hláv "bezduchej moci a násilia vo všetkých podobách, pod všetkými maskami.”
Nezvyčajne láskavo a vážne
Nič sa nemení na ceste posiatej míľnikmi ozaj rôznej veľkosti a tvaru, či už rozmaznávaného enfant terrible Jeana Cocteaua, ktorý "zomrel ovenčený vavrínmi ako člen Francúzskej i Belgickej kráľovskej akadémie, akadémie nemeckej i americkej, ako čestný doktor Oxfordskej univerzity, rytier Čestnej légie a knieža francúzskych básnikov”, alebo Jeana Ferryho, autora jedinej zbierky poviedok Strojvodca, ktorá však natoľko zaujala André Bretona, že milého Ferryho zaradil medzi štyridsaťpäť autorov nesmrteľnej Antológie čierneho humoru. "Jean Ferry sa zaradil medzi týchto autorov ako posledný, a to roku 1946, čiže sedem rokov po prvom vydaní Bretonovej antológie, keď si svojou poviedkou Tiger sveták nadchol aj Bretona a prebudil v ňom hlbší záujem o autora, ktorého poznal ešte z predvojnových rokov, no teraz objavil novú, dosiaľ nepovšimnutú fazetu jeho básnickej fantázie.”
Na Desať básnikov a rebelov Alberta Marenčina môžeme nazerať prizmou univerzálneho obrazu poézie 20. storočia, alebo aj ako na jej mikrokozmos nasvietený z magického uhla vesmírneho čiernohumoru. Predovšetkým však pohľadom autora, ktorý požehnané roky rokúce venoval premýšľaniu, prekladaniu a znovu premýšľaniu vedúcemu k nezvyčajne láskavému a nezvyčajne vážnemu objatiu jednej z ciest poézie 20. storočia.
