Fantasy literatúra býva považovaná za subkultúrnu záležitosť. Vám sa však podarilo preniknúť na mainstreamový trh. Ako?
Myslím si, že fantasy je už nejaký čas na mainstreamovom trhu ako doma. Prostredníctvom bestsellerov typu Pán prsteňov, Harry Potter či Twilight mu dokonca z času na čas dominuje. Slovenská fantasy, to je iný prípad. Tá stále živorí, pretože kvalitných autorov žánru u nás zrátate na prstoch jednej ruky. Mne sa podarilo vymaniť zo „žánrového geta“ vďaka tomu, že nepíšem čistokrvnú fantasy, ale historickú. Väčšinou teda ide o historicko-dobrodružný príbeh s fantasy prvkami, predovšetkým v sérii Dobrodružstvá kapitána Báthoryho. Nuž a cyklus Stein a Barbarič už s fantasy nemá nič spoločné, je to historická detektívka.
Prvú knihu ste vydali už v roku 1993, ale vaše knihy vychádzali dlho len v češtine. Prečo?
U našich západných susedov prepukol záujem o fantasy už začiatkom 90. rokov. Slovenskí vydavatelia akoby tento žáner objavili až po roku 2000. A dodnes je to pre nich okrajová zvláštnosť, o sci-fi či horore ani nehovoriac. Okrem toho, vydavatelia v ČR po prvej masívnej vlne prekladov prejavili záujem aj o českých a slovenských autorov. Ja som sa presadil vďaka tomu, že som tradičné prvky fantasy preniesol do slovanského prostredia, do našej histórie. To si rýchlo našlo čitateľov.
Viete porovnať slovenský a český knižný trh? Sú tam rozdiely?
Je známy fakt, že v ČR sa knihy predávajú vo vyšších nákladoch, a nie je to iba veľkosťou trhu. Myslím, že Česi majú čítanie viac v krvi, ale nepýtajte sa ma na dôvody. Ja hlavne vnímam fakt, že za Moravou má omnoho dlhšiu tradíciu kvalitná oddychová beletria – dobrodružné, historické, detektívne alebo aj fantasy romány. Keď u nás poviete „oddychovka“, väčšinou vás zaplavia vzťahové romány ženských autoriek. Nič proti nim. Len ma mrzí, že kvalitne napísaný triler, detektívka či historický román sú v slovenskej literatúre stále veľkou vzácnosťou.
Vydávate aj niekoľko kníh za rok. Nebojíte sa, že kvantita bude na úkor kvality?
V skutočnosti mi ročne vychádza jedna objemnejšia alebo dve útlejšie knihy. To pre autora, ktorý sa písaním živí, nie je veľa. Dokonca mám dojem, že keby som sa tvorbe venoval disciplinovanejšie, napíšem za rok aj dvojnásobok textu ako teraz. Takže v skutočnosti sa trochu "flákam“ a na napísanie knihy v dostatočnej kvalite mám času habadej. Termíny ma netlačia, nemusím chrliť texty, aby som splnil akúsi kvótu danú vydavateľmi. Píšem „pohodovým“ tempom a odovzdávam do redakcií knihy v maximálnej kvalite, akej som schopný. Nehovoriac o tom, že ma to baví, dokonca čoraz viac. Takže písanie sa pre mňa určite nestalo rutinou.
Kde čerpáte inšpiráciu?
Moje romány majú v základe fiktívne zápletky a fiktívnych hrdinov, ale väčšinou sa odohrávajú na pozadí skutočných historických udalostí, v reálnych "kulisách“ a vystupuje v nich veľa dobových osobností. Zo všetkých síl sa snažím históriu neprekrúcať, mám aj poradcov v radoch historikov, tí by mi nejaké výraznejšie prešľapy neodpustili. Samozrejme, nakoľko to žáner dovolí, mnoho postáv modelujem podľa skutočných ľudí zo svojho okolia, ale našli by ste tam aj narážky na politikov či tzv. celebrity.
Veľký úspech zožala vaša „historická detektívka“ Mŕtvy na Pekelnom vrchu, ku ktorej vyšlo pokračovanie Krv prvorodených. Čím vás oslovila detektívka a ešte v takom netradičnom prostredí?
O napísaní detektívky som uvažoval dlho, ale netrúfal som si na ňu. Myslím si, že je to z "komerčných“ žánrov ten najnáročnejší. Vybudovať zaujímavú, napínavú a neustále prekvapujúcu zápletku nie je jednoduché. Preto som sa na detektívku osmelil až po dlhých rokoch zbierania spisovateľských skúseností a remeselnej zručnosti. Chvíľu som pomýšľal aj na kriminálku zo súčasnosti, ale napokon som zostal v historickom prostredí, ktoré je mi bližšie. Každá časť cyklu sa odohráva v inom meste, po Banskej Štiavnici a Prahe prídu Prešporok a Viedeň, čo mi umožňuje skúmať tieto mestá v danej dobe, študovať ich históriu, kultúru, architektúru a podobne. Tento proces je tiež tak trochu detektívne pátranie, preto je písanie pre mňa stále vzrušujúce a zábavné.
Ako ste postupovali pri písaní historických súvislostí? Predchádzal tomu výskum?
Áno, pomerne rozsiahly. Pri písaní som neustále zavalený faktografickou literatúrou a veľmi pomáha aj internet, prirodzene. Okrem toho mám niekoľko priateľov a známych, ktorí mi ochotne radia v rozličných oblastiach – od historikov a archeológov cez šermiarov či zberateľov historických zbraní až po, napríklad, vyštudovanú patologičku.
Ako dlho plánujete pokračovať v sérii o Kapitánovi Steinovi a notárovi Barbaričovi?
Kým ma bude baviť písať a čitateľov čítať. Momentálne pracujem na zápletke tretieho, prešporského dielu. Je zaujímavé, ako sa v človeku mení vzťah k danému mestu, keď si podrobnejšie preštuduje jeho históriu. Slovensko dnes často vníma Bratislavu cez nákupné centrá, cez biznis či politiku. Ja som sa ponoril do dejín Starého Mesta a objavil som mnoho zaujímavých príbehov a súvislostí, ktoré chcem čitateľom sprostredkovať cez napínavý dobový triler.
Ktorú zo svojich sérií, diel máte najradšej?
Najradšej mám vždy tú, na ktorej práve pracujem. Nedávno to bola slovanská fantasy Černokňažník, potom Stein a Barbarič, práve teraz píšem štvrtý diel Dobrodružstiev kapitána Báthoryho, čo je séria o protitureckých vojnách v 17. storočí. Snažím sa neustále rozvíjať, písať čoraz lepšie. Takže mám logicky najradšej tie čerstvé knihy, ktoré najviac zodpovedajú mojej súčasnej predstave o dobrom žánrovom čítaní.
K novej knihe patria aj prezentácie, čítačky, rozhovory atď. Aký dôležitý je marketing pre vašu kariéru?
Veľmi dôležitý. Kedysi som nerád cestoval a hovoril pred publikom či novinárskym mikrofónom, ale prelomil som to a dnes to robím rád. Ide hlavne o kontakt s čitateľmi, z neho čerpám energiu na ďalšiu tvorbu. Nerád by som zabehol do večnej diskusie, či literatúra môže byť zredukovaná na tovar, ale každý spisovateľ chce, aby si jeho dielo prečítalo čo najviac ľudí. Niekto pre to niečo robí, iný očakáva, že to pôjde aj bez marketingu, pretože "kvalita sa presadí sama“. Myslieť si čosi také pri tom množstve kníh, ktoré dnes vychádzajú, je, mierne povedané, naivné. Propagácia kníh, či už na besedách a čítačkách, alebo na webe a sociálnych sieťach, je pre mňa úplne bežná. Nielen preto, že chcem priaznivcom niečo predať, ale preto, že ma zaujíma, čo si o mojich knihách myslia, čo sa im páči a čo nie. To ma ovplyvňuje a pomáha mi zlepšovať sa.
Literatúra vás živí. Koľko kníh musí autor na Slovensku ročne predať, aby sa písaním uživil?
To by bolo dosť zložité počítanie. Okrem nových kníh mi vychádzajú reedície starších románov, takisto hojne publikujem v češtine a poľštine, takže ma vlastne živia tri knižné trhy. Neviem presne vyčísliť, ktorý je pre mňa najdôležitejší, koľko kde predám kníh. Prezradím ale, že na Slovensku máme autorov, ktorí predávajú aj desaťnásobok mojich nákladov. A je ich niekoľko. Takže keď vám niekto bude tvrdiť, že sa u nás nedá uživiť písaním, neverte mu.
Keď sa spätne pozriete na začiatky svojej kariéry, čo by ste odkázali mladému Ďurovi Červenákovi? Ako by mal postupovať?
Prezradil by som mu, že svoj cieľ nedosiahne tak rýchlo a ľahko, ako si predstavuje. Ale určite by som mu neporadil inú cestu. Dostal som sa do bodu, keď sa živím tým, čo ma baví (a čo, ako dúfam, baví aj mojich čitateľov), nemenil by som.
Čo považujete za svoju najlepšiu vlastnosť týkajúcu sa tvorby?
Trpezlivosť. To je podľa mňa základná vlastnosť spisovateľa. Ak chcete napísať knihu, musíte ju jednoducho vysedieť. Pokiaľ si niekto predstavuje, že k tomu patrí aj bohémsky život v štýle Hemingwaya či Bukowského, je na omyle. Je to veľmi osamelá práca, pri ktorej je trpezlivosť, sústredenie a schopnosť mesiace pracovať na niečom, čo si potom čitateľ prečíta za tri dni, nevyhnutná.
