Kniha týždňa: Smrť, láska, taký obyčajný život

Turecký nositeľ Nobelovej ceny za literatúru v roku 2006 Orhan Pamuk je majstrom pomalosti. Jeho písanie je chvejivé ako horúci vzduch nad rozpáleným veľkomestom, nežne sa preplietajúce životom obyčajných ľudí, vedľa ktorých bežia brutálne a divoké dejiny. Pamukovi ľudia si tak akosi žijú svoje súkromné lásky, strachy, túžby, vášne, straty, víťazstvá i pády, zatiaľ čo sa veľké vojny, štátne prevraty, vojenské puče a katastrofy dejú, lebo tak to v živote chodí. Veľké dejiny vidíme v novinách, život však beží ďalej.

19.08.2014 16:21
debata

Jedna obyčajná rodina

Tichý dom nás zavedie do podobne spletitej, na prvý pohľad úplne obyčajnej tureckej rodiny, aby cez spomínania a rozprávania viacerých protagonistov porozprával príbeh. Smutný, romantický, depresívny až hrôzostrašný vo svojom závere.

Orhan Pamuk: Tichý dom (prel. Otto Havrila),... Foto: Slovart
orhan pamuk tichy dom 14 archiv Orhan Pamuk: Tichý dom (prel. Otto Havrila), Slovart, Bratislava 2014

Knihu otvára rozprávanie trpaslíka Redžepa, ktorý nás zoznamuje s ospalým letoviskom neďaleko Istanbulu, kedysi zastrčeným vidieckym kútom, dnes – teda sme v osemdesiatych rokoch 20. storočia – prebúdzajúcim sa miestom turistického prímorského priemyslu. Redžep, ako sa ukáže, sa stará o deväťdesiatročnú starú pani Fatmu, babku, ktorá je vlastne jeho „macocha“, keďže on je synom jej už mŕtveho manžela. K babke prichádza trojica jej vnúčat, dvaja bratia a sestra, aby u nej strávili pár dní na pobreží.

Postupne sa ako v panoptiku vynárajú ďalšie postavy, každá so svojimi súkromnými problémami, ale aj nitkami, ktoré ju viažu na niektorú zo strán rozhojdanej tureckej minulosti. Orhan Pamuk totiž postupne rozkrýva cez hlasy jednotlivých rozprávačov nielen bizarnú rodinnú históriu a skladá tak mozaiku príbehov o láske, nevere, alkohole či vášni. Panoptikum rodiny postupne rozkrýva aj obraz tureckej spoločnosti 20. storočia, teda spoločnosti, ktorá je stále a dodnes rozkročená medzi orientálny svet a európsku civilizáciu, medzi tradíciu a modernosť.

Problém histórie

Spomienky babky na svojho muža Selahattina, osvietenského ateistu, ktorý chcel priniesť Turkom poznanie, ale zároveň samotárskeho lekára, ktorý bol posadnutý vytvorením vlastnej encyklopédie, umožňujú Pamukovi skladať čriepky z dejín a ukazovať na bolestivé zlomy v živote jednej krajiny. Jeden z trojice vnukov, Faruk, je historik, ktorý skúma v archívoch dávnu minulosť, ale skôr len z nudy či zabíjania času pri popíjaní. Metin sa ukazuje ako mladík, ktorý chce odísť za šťastím do Ameriky. Vnučka Nilgun zasa číta ľavicové noviny a hľadá spolu s bratmi zmysel skôr v tom, ako „tichý dom“, v ktorom babka býva, premeniť na jeden z tých hotelíkov, ktoré v prímorskom letovisku vyrastajú a prinášajú zisk.

Isto, história Turecka a množstvo odkazov v Pamukovom texte môžu zostať niekedy pre nášho čitateľa až nespoznané. Kontext Turecka prosto nepochopíme vcelku a len s námahou dokážeme prijať „hriešnosť“ takých vecí, ako je popíjanie alkoholu v moslimskej krajine či vyslovovanie ateistických myšlienok, ktoré je v sekulárnej spoločnosti normálne. Skryté napätie medzi prekliatím históriou a osobným životom však cítime, uvedomujeme si, že román má ešte jeden plán, aj keď mnohé narážky a súvislosti nám uniknú. Na sile textu to však neuberá.

Aké je teda Turecko

Zaostalosť a túžba po modernite, tradičná nábožensky hierarchizovaná spoločnosť verzus snaha o svetácku modernú spoločnosť. Nesledujeme to na úrovni nejakej historickej eseje, ale práve na snahách jednotlivých hrdinov hovoriť o svojich životoch, minulosti, snoch. Ľudské osudy sú však univerzálnejšie než dejiny štátov, a tak môžeme sledovať trenice medzi minulosťou, tradíciou a novosťou, modernitou. Môžeme sledovať aj to, ako sa ideály jednej generácie vulgarizujú v ďalších gene­ráciách.

Kým babka Fatma predstavuje v príbehu tradičné vnímanie rodiny, úcty a hodnôt tradicionalistickej tureckej spoločnosti, jej muž Selahattin je obrazom idealistického osvietenca revolučného strihu modernej Európy. O dve generácie neskôr sú ich vnuci moderne žijúcimi Turkami, ktorí však neváhajú, ako Metin, žiť svetácky život zlatej mládeže, ktorá sa nudí a priam nihilisticky márni čas plážovými večierkami, vozením sa autom a terorizovaním okolia. Ďalšia z postavičiek románu, mladý Hasan, je zasa ukážkou toho, kam sa môže tradícia zvrtnúť, keď sa premení na zlosť pravicového nacionalistického extrémizmu. Jeho pôvodná vášeň pre Nilgun sa premení na nenávisť, keď zistí, že dievčina si kupuje ľavicové noviny a rozhodne sa svoju neopätovanú lásku premeniť na osudný brutálny útok.

Pamukovo tiché vidiecke letovisko sa premieňa na moderné miesto, kde sa okrem šumenia mora objavujú drogy, alkohol, naháňačky na autách, násilie, spor, napätie. Je to vývoj, pochybovanie o jeho smerovaní, ale aj presvedčenie, že odchádzajúci svet, i ten prichádzajúci, nemôžeme pomerovať ničím iným než ľudskosťou. Možno práve preto Pamuk zakomponoval do románu aj postavu historika Faruka, ktorý v miestnom archíve vyhľadáva rôzne bizarné príbehy z minulosti vidieckeho mestečka. Aj keď je táto moderná doba akoby divšia a násilnejšia, ani minulosť nebola svätá. Takže proti nostalgii po minulosti najlepšie pomáha spoznávať dejiny.

Tichý mnohohlas

Pamukov román dlho pôsobí ako nostalgický obrázok o jednom rozpadajúcom sa tradičnom svete a vytváraní novej, rýchlej spoločnosti. V rozprávaní sa strieda postupne päť rozprávačov, ktorí sú navzájom prepojení. Ich príbehy sa prelínajú, dopĺňajú a robia z čítania lahodné potešenie z objavovania súvislostí. Napätie je hlboko pod povrchom a náhly a nečakaný výbuch násilia šokuje. Ale taký je život, v ktorom sa tenká hranica medzi krehkosťou, láskou a nenávisťou môže prelomiť nečakane. Tichý dom zostáva nakoniec naozaj až veľmi tichý, keď namiesto pokoja prehovorí nečakaná smrť.

Pamukov román nie je jednoduché čítanie už len preto, lebo dlhý čas ubieha až monotónne, precízne, pomaly a krásne. Ale mrazivosť, s akou plynú posledné stránky tohto majstrovského diela, nakoniec nezanechá v duši pokoj.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Slovart #knižná recenzia #Orhan Pamuk #Tichý dom