Mala veľkú zásluhu na tom, že po manželovej smrti pripravila na vydanie tri publikácie z jeho pozostalosti (všetky vyšli v Marenčin PT): Sedem dní do pohrebu (2009), Noc po fronte (2010) a Výlet na Devín (2011). Všetky mali v slovenskej kultúrnej verejnosti pozitívny ohlas. Vyznačujú sa vyspelou slovesnou úrovňou a hlbokým prienikom do dobových pomerov, ktoré mali pre autora viacnásobný tragický dosah.
Sama Slávka Roznerová vstúpila pred časom do slovenskej literatúry básnickou zbierkou Ranená očami (1943), ešte pod dievčenským menom Sláva Manicová, vtedy končiaca poslucháčka medicíny. Zbierka vzbudila pozornosť kritiky. Michal Chorvát síce poukázal na niektoré slabšie miesta prvotiny, ale pokladal ju za prínos. Videl ho najmä v tom, že autorka sa neobmedzila len na citové poryvy, ale „prihovára sa aj intelektu“. V zbierke sa striedajú prírodné motívy s vojnovými reflexiami, stvárňovanými cez originálne symboly. Dnes sa nám prihovára celkovou atmosférou 40. rokov, zhodnou s dobovou básnickou tvorbou, najmä s jej moderným variantom.
Ako hodnotu, na ktorú sa zabudlo, predstavil Jozef Felix Manicovej zbierku v druhom vydaní roku 1971. V kontexte básnickej tvorby slovenských poetiek 20. storočia ju zhodnotila Andrea Bokníková (2001). Po zbierke Ranená očami sa Sláva Manicová v poézii natrvalo odmlčala. Ako lekárka začala pracovať v nemocnici a k tvorbe sa už nevrátila. Napriek tomu možno konštatovať, že sa do slovenskej literatúry a kultúrneho diania zapísala vkladom, na ktorý by sa nemalo zabudnúť.
