Simulovaný ischias jej zachránil život
Rodáčka z Košíc vyrastala v Prešove. Počas druhej svetovej vojny ju najskôr ako Židovku vylúčili z gymnázia a neskôr bola zaradená do jedného z prvých židovských transportov, nakoniec sa jej však podarilo doň nenastúpiť. Strýko jej poradil, ako simulovať ischias, a to jej zachránilo život.
Ešte počas vojny sa stretla so svojím budúcim manželom Jánom L. Kalinom, ktorý založil a viedol Katedru dramaturgie VŠMU a po vojne bol istý čas umeleckým šéfom výroby slovenského filmu. „Za slovenského štátu, keď som dospievala, som mala kvôli svojmu židovskému pôvodu zákaz chodiť do kina. No v tom období som už spoznala môjho budúceho manžela, ktorý mal na slovenské pomery veľké filmové skúsenosti. Nosil mi domov rôznu filmovú literatúru, a tak som sa ako 16-, 17-ročná začala oboznamovať s filmovou teóriou. A neskôr som sa tak dostala aj k filmovej kritike,“ povedala Kalinová pre projekt Filmovej a televíznej fakulty VŠMU Oral History. Aj vďaka filmu a znalosti jazykov sa dostala na francúzsky konzulát, kde pôsobila ako prekladateľka. Neskôr začala publikovať prvé recenzie. Svoju prvú kritiku napísala koncom 40. rokov na sovietsky film Pätnásťročný kapitán.
„Veľmi ma upútal, zdalo sa mi, že bol z pedagogického hľadiska veľmi inteligentne urobený, ale malo to veľmi zlú návštevnosť. Mojím hlavným zámerom písania filmových kritík bolo upozorňovať obecenstvo na dobré filmy, aby ľudia chodili do kina na to, čo sa mi zdalo dobré, a nie na niečo gýčové alebo nezaujímavé. Svoju prvú kritiku som zaniesla do Pravdy a uverejnili mi to. Bolo to niekedy na prelome rokov 1946/1947, keď veľmi málo ľudí písalo o filme, a oni mi hneď ponúkli stálu spoluprácu. Nie spoluprácu iba filmovej kritičky, ale takú, že raz za týždeň som mala urobiť celú filmovú rubriku, teda dvojstĺpec na celú stranu Pravdy, a dokonca som v nej aj hviezdičkovala filmy. Do roku 1948 som to takto sama na kolene vyrábala a manžel si to vždy vopred prečítal, aby tam neboli nejaké veľké sprostosti,“ povedala pre Oral History.
Jej preklad Dejín filmu slúži dodnes
Neskôr prispievala aj do ďalších periodík a od roku 1952 až do roku 1968 pôsobila v týždenníku Kultúrny život. Ešte v roku 1969 pracovala ako slovenská redaktorka pražského dvojtýždenníka Filmové a televízne noviny, v roku 1970 však už mala zakázané publikovať, neskôr jej zakázali aj preklady a prácu, ktorá by súvisela s kultúrou. A tak zatiaľ čo v roku 1968 Kalinová do slovenčiny preložila Dejiny filmu Ulricha Gregora a Enna Patalasa, z ktorých dodnes čerpajú študenti filmu, v 70. rokoch bola nútená prekladať manuály pre počítače v národnom podniku Datasystém.
V roku 1972 strávila tri mesiace vo väzení pre poburovanie – stretávala sa totiž s disidentmi aj priateľmi zo zahraničia. „Pre ideológov som bola ,kozmopolitná', príliš veľa som chodila do sveta a ešte som o tom aj písala – Taliansko, Francúzsko, sem-tam ešte aj Amerika… A provokovali sme ich aj tým, že sme sa ani za normalizácie nechceli vzdať normálneho života, že sme si povedali, že my teda budeme naďalej žiť ako dovtedy, stýkať sa s priateľmi, a to ešte aj zo zahraničia, hoci sme už mali obaja zákaz publikovať…,“ povedala Kalinová pred dvomi rokmi pre Pravdu.
V roku 1978 jej povolili aj s rodinou vysťahovať sa do Mníchova, tu pôsobila ako rozhlasová komentátorka Slobodnej Európy až do roku 1995. V Slobodnej Európe sa venovala najmä dianiu v Československu. „Vravievam si, že mám ešte viac šťastia ako rozumu! Akosi náhodou mi nakoniec vychádzajú všetky veci v živote a vyústia do nejakého šťastného či aspoň znesiteľného rozuzlenia. Vždy som sa trochu nechala niesť osudom – keď sa mi ponúkla nejaká cesta, tak som bez dlhého premýšľania na ňu nabehla. A usilovala som sa z nej urobiť to najlepšie, čo sa dalo. Keď som teraz v knihe všetko rekapitulovala, prekvapilo ma napríklad, že všetky zamestnania v novinách mi boli ponúknuté. Vždy niekto prišiel – veď tam by si mohla ísť a toto by si mohla robiť… Iba svoju prvú filmovú recenziu som spontánne napísala do Pravdy, potom sa to odvíjalo ďalej samo, až po tú Slobodnú Európu.“
