Kniha týždňa: Večnosť v prchavom okamihu

Na Katherine Mansfieldovú sa v súvislosti s najväčšou slávou modernizmu často neprávom zabúda. Práve preto je vydanie výberu jej poviedok Nerozvážna cesta v preklade Janky Kaščákovej malou literárnou udalosťou. Slovenský čitateľ sa má možnosť stretnúť s krátkymi prózami, ktoré spoločne s poviedkami Jamesa Joycea prispeli k revolúcii v samotnom žánri.

19.09.2014 05:00
debata
Katherine Mansfieldová: Nerozvážna cesta a iné... Foto: Verbum, 2013
Katherine Mansfieldová: Nerozvážna cesta a iné poviedky, preklad Janka Kaščáková Katherine Mansfieldová: Nerozvážna cesta a iné poviedky, preklad Janka Kaščáková

Tridsaťročná Katherine Mansfieldová s prekvapujúcou jasnosťou a presnosťou opísala motívy, ktoré ju viedli k tomu, čo nazývala „pisateľskou hrou“. V liste svojmu manželovi, literárnemu kritikovi Johnovi Murrymu píše: „Jedným z nich je radosť, stav blaženého pokoja, keď mi pred očami rozkvitá kvetina.“ Ďalším bola potreba vykričať svetu jeho nespravodlivosť, súvisiaca so zúfalým pocitom, že všetko je „odsúdené na zánik“. Zúfalstvo a radosť neboli jedinými protikladmi, ktoré sa spájali v prózach a v živote Katherine Mansfieldovej.

Bohémska dcéra bankára

Pochádzala z konzervatívnej viktoriánskej rodiny, ale celý život prežila ako bohémka – ako takzvaná „nová žena“ začiatku 20. storočia. Napriek svojim vyhláseniam o potrebe stability a jediného domova (ktorý Virginia Woolfová označovala za jej vlastnú izbu) sa ustavične sťahovala z Anglicka do Francúzska či Talianska, presúvajúc sa z miesta na miesto so zdanlivou ľahkosťou a eleganciou.

Katherine Mansfieldová mala pre londýnske bohémske kruhy vždy nádych exotiky. Narodila sa vo Wellingtone na Novom Zélande a hoci už ako pätnásťročná navštevovala školy v Anglicku, živý a literárne rušný Londýn musela nedobrovoľne opustiť a vrátiť sa domov. O dva roky neskôr pre ňu toto slovo navždy stratilo význam a jej život aj poviedky sa zabývali v krajine nikoho, ktorá na jednej strane predstavovala nekonečné množstvo príležitostí, slobodu a nezávislosť, ale na druhej strane mladú spisovateľku často vyčerpávala náhlymi protichodnými túžbami a impulzmi.

Mansfieldovej texty sa často porovnávajú s románmi D. H. Lawrencea a hoci ju kritici označujú za rivalku Virginie Woolfovej, jej poviedky akoby pochádzali z úplne iného obdobia, pretože sú písané radikálne odlišným jazykom. Katherine Mansfieldová píše priezračne čistou angličtinou, takmer poetickým jazykom opisuje vášnivých, citlivých mužov a ženy zviazané anglickou rezervovanosťou, konvenciami a chladom, z ktorých sa im, hoci len nakrátko, podarí uniknúť. Jej talent spočíva práve v tom, že sa zameriava na tie nebadateľné, takmer neviditeľné momenty, v ktorých sa ich vzájomné vzťahy alebo postoj k sebe samému navždy zmenia.

Zbierka poviedok Nerozvážna cesta je dobrým úvodom do tvorby Katherine Mansfieldovej. Sú v nej najznámejšie a najvýraznejšie z jej próz. K autobiografickým možno zaradiť poviedku Dcéry nebohého plukovníka, ktorej predlohou bol tyranský otec spisovateľkinej spolužiačky, vyrastajúcej bez matky, či Záhradná párty, vychádzajúca zo skutočnej udalosti – večierka, ktorý usporiadala jej matka vo Wellingtone, a ktorého atmosféru narušila smrteľná nehoda jedného z chudobných susedov.

Plávať proti prúdu

Krása poviedok Katherine Mansfieldovej spočíva v poetickom zmysle pre detail, v spôsobe, akým opisuje situácie bez toho, aby o nich otvorene rozprávala a pomenúvala ich priamo, a nepochybne v jej odvahe. Rovnako ako vo svojom osobnom živote, aj v písaní bola rozhodnutá plávať proti prúdu, proti konvenciám danej doby.

Jej život by v tom čase bezpochyby mnohí označili za nerozvážnu cestu. Problémy jej nerobilo len zdravie – umrela vo veku tridsaťštyri rokov na tuberkulózu; za jednoduchý by sa nedal označiť ani jej ľúbostný život či písanie, ktoré jej spôsobovalo neopísateľné ťažkosti a bolesť. Napriek tomu, či skôr práve preto, sa svoj život rozhodla žiť sama za seba a kráčať svojou nerozvážnou cestou aj v literatúre. Virginia Woolfová jej štýl a jazyk kritizovala, pričom nebola jediná. Ale Katherine Mansfieldová sa neprispôsobila väčšine a podarilo sa jej tak zmeniť vnímanie a postoj k poviedkovému žánru v anglofónnej literatúre.

Paradoxná jednota

V poviedke V zálive sa Mansfieldová napríklad, na rozdiel od modernistov, nesústredí na opis pohnútok a zmien v náladách jediného vedomia, ale do detailov opisuje skúsenosti a pocity každého člena veľkej rodiny na Novom Zélande. Práve tu sa prejavuje jej schopnosť „vyskladať“ zo zdanlivo nepodstatných detailov – gest, pohľadov, náhodných myšlienok – fascinujúci portrét ľudskej psychiky. Napriek tomu, že protagonistkami jej príbehov sú mladé ženy vo všedných, aj keď nie nevyhnutne každodenných situáciách, Mansfieldovej poviedky nie sú melodramatické. Pripomínajú skôr jemné skice postáv načrtnuté rýchlymi a nerovnomernými ťahmi, v ktorých sa v paradoxnej jednoliatosti skrýva dualita moderného človeka.

V čase, keď sa Mansfieldová nesťahovala z jednej európskej krajiny do druhej, trávila čas v Londýne, kde sa spriatelila s Virginiou Woolfovou. Tá vydala jej poviedky, ale mladšiu spisovateľku kritikou nešetrila. Okrem bohémskej promiskuity a nestálosti jej vyčítala nedôslednosť v písaní. Napriek tomu si však po smrti tejto extrovertnej a zároveň tajomnej spisovateľky do denníka napísala, že bola jedinou, ktorej závidela štýl.

T. S. Eliot napísal, že úlohou básnika nie je hľadať nové emócie, ale používať bežné a v poézii ich pretaviť na city, ktoré vôbec nie sú emóciami. Všednosť bola pre modernistov zdrojom krásy. Ak ju aj realizmus a naturalizmus využívali ako zrkadlo, v ktorom sa nevyhnutne odrážala bieda a škaredosť sveta, modernisti ju povýšili na umenie tým, že odmietli pravidlo pravdivosti a jednoznačnosti. Katherine Mansfieldová experimentovala s rôznymi technikami a v písaní sa snažila dospieť k poviedke, ktorá by jasnosťou štýlu dokázala osvetliť istý poznaný nepoznaný druh prežívania.

Vylúčený čas

Po smrti svojho brata v roku 1915 začala písať texty, v ktorých sa vracala do detstva, a v jemnosti a citlivosti našla svoj literárny štýl. V tom čase napísala najlepšie poviedky – Prelúdium, Dcéry nebohého plukovníka, V zálive či Záhradná párty. Keď v roku 1922 vyšli knižne, bola Katherine Mansfieldová ako autorka nespochybniteľná. Jej zdravotný stav sa však neprestajne zhoršoval a o rok neskôr zomrela vo francúzskom Fontainebleau na tuberkulózu.

Katherine Mansfieldová začala ako rebelka a umrela v stave takmer mystického zmierenia, počas krátkeho života vyskúšala nielen množstvo literárnych prístupov, ale aj spôsobov života a nahliadania na svet. V neskorších prózach sa jej podarilo spojiť symbolické s konkrétnym do štruktúry porovnateľnej s Joyceovými Dublinčanmi, ktorá je však zároveň radikálne odlišná. Svoje príbehy vytvára náznakmi, v čitateľovi vyvoláva predtuchu blížiacej sa tragédie, smútku z premárneného života, pričom na povrchu zostáva nonšalantne komická.

James Joyce sa dokázal ponoriť do chvíle, do momentu zmeny vedomia, Katherine Mansfieldová čas akoby z písania vylúčila. V jej poviedkach zostala už len atmosféra a pocit, vďaka ktorým našla vo všednosti krásu a v prchavosti večnosť.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #poviedky #kniha týždňa #Katherine Mansfieldová