Foto: Trio publishing
Pojem vnútrozeme vymedzuje básnikov osobný vesmír, ktorý však zahŕňa aj reflexiu širšieho spoločenstva a človeka vo všeobecnosti. Hevier odkrýva chránené územia svojich pochybností, sklamaní aj bolestí, vyrovnáva sa s dosiaľ prežitým, s (neznesiteľnou) ťarchou bytia a jeho dočasnosťou či pominuteľnosťou. S obavami vníma vykoľajenie pravidelného poriadku vecí, postupujúcu arytmiu doby.
Hevier ako umelec aj ako človek zdieľa s čitateľom všeobecnú frustráciu z každodennej reality a tiež z vlastného života. Symbolicky pomenúva tri strachy – „o vlastný život o život našich detí o život napísaných básní“. Neváha dať najavo pochybnosti až skepsu nad hodnotou slova i vlastnou tvorbou, pričom hľadá primeraný (seba)ironizujúci odstup.
Hevierova vnútrozem, to je aj v istom zmysle básnikova zem zasľúbená – nenájde ju ten, kto cestou neblúdil, nevstúpi do nej ten, kto neuverí vo vzájomné predurčenie.
