Kniha týždňa: Výlomky z Johanidesa alebo Poetika stonu

Po dlhom čase čakania k nám zavítal pod egidou Petra Zajaca jeden z najosobitejších slovenských prozaikov druhej polovice 20. storočia, duch slobodný a neprispôsobivý, ktorý vytrvalo kráčal po ceste umeleckého hľadačstva a mravnej zodpovednosti.

23.09.2014 05:00
debata
Ján Johanides: Prózy Foto: Kalligram
Ján Johanides: Prózy, Kalligram Ján Johanides: Prózy

Pod názvom Ján Johanides Prózy (Knižnica slovenskej literatúry, Kalligram a Ústav slovenskej literatúry SAV) sa skrýva výber z jeho tvorby, a to nielen z časopisecky a knižne vydaných próz, ale aj z esejí a rozhovorov.

Tykadlá vizionára

Súkromie, Nepriznané vrany, Previesť cez most, Holomráz a Inzeráty pre večnosť sú nesporne spisovateľove ťažiskové texty. Mapuje v nich utajované zóny ľudskej existencie za červenej i čiernej totality, ako aj neželané podoby vytúženej demokracie po roku 1989, keď jeho vizionárske tykadlá začali zachytávať nové i staronové vlny a protivlny, najmä zmenu starej karteziánskej paradigmy z Myslím, teda som na Mám, teda som.

Vo výbere však jednoznačne chýba Najsmutnejšia oravská balada, zakotvená v Johanidesovom rodnom, svojráznom, ba magickom kraji, a zároveň v zložitom časopriestore Slovenska 20. storočia. Tento časopriestor je spisovateľovou skúsenostnou základňou a tematicko-motivickým žriedlom väčšiny jeho príbehov, v ktorých sa nenapodobiteľne stýka lokálne a kontinentálne, jedinečné a univerzálne, časové a nadčasové.

Už z autorovho debutu Súkromie (1963) bolo zjavné, že sugestívnosť jeho umeleckej výpovede spočíva v anticipačnej schopnosti, v priliehavosti vyjadrenia a v priam seizmografickej citlivosti. Srdce má u Johanidesa ako u Blaisa Pascala svoje „rozumové“ nerozumné dôvody. Viera v očisťujúcu pravdu a v možnú silu krásy však susedí so skepsou, ba s pesimizmom, pokiaľ ide o mravný rozmer života jednotlivca i celej spoločnosti.

Dokladajú to i eseje, najmä kľúčová, no argumentačne v niektorých ohľadoch sporná Identita v kríze (1995), kde spisovateľ odsudzuje stupňujúcu sa utilitárnosť medziľudských vzťahov a povyšovanie estetiky stotožňovanej s erotikou (sic) nad etiku. Forma rozhovoru ho podnietila k pozoruhodným úvahám o človeku a Bohu, o dejinách a relatívnosti zla, ale aj o zmysle literatúry a umenia.

Kultúrne konotácie

Estetická funkcia Johanidesovej prózy sa javí ako určujúca a zastrešujúca ostatné. Dozaista to súvisí s jeho poznaním západoeurópskej literatúry, najmä francúzskej, v tomto smere však nie existencializmu ani výlučne Nového románu, ktorý sa nedá obmedziť na jeho „hlásnu trúbu“ Alaina Robba-Grilleta. Nitky vedú skôr k románopiscom básnikom blízkym surrealizmu a k iným.

Literatúra nie je pre Johanidesa ani filozofiou, ani sociológiou, ani dejepisom, ani psychoanalýzou, ani žurnalistikou, hoci ich prvky a postupy funkčne využíva. Je len a len literatúrou, teda umením. S tým okrem iného súvisí v jeho próze aj častý výskyt kultúrnych odkazov, narážok i citácií, aj prebujnenosť a „nemiernosť“, hýrivosť obrazov a predstáv, aj reč obťažkaná podrobnosťami, samá krivka a drapéria, i keď v posledných knihách už badať istý návrat k striedmosti. Je to reč baroková, plná vsuviek a odbočiek, zložených adjektív a košatých súvetí, veď tento dedič starozákonnej židovskej tradície a novozákonnej tradície evanjelií je takisto dedičom baroka ako výsostného duchovného a kultúrneho priestoru bývalej podunajskej monarchie, kam sme po stáročia patrili.

Vedomie príslušnosti k jednému z uzlových bodov Európy a zároveň vedomie celoeurópskych i mimoeurópskych súvislostí je u Johanidesa niečím nanajvýš prirodzeným. Patrí doň aj ponímanie Slovenska ako krajiny, v ktorej funguje ľudová kultúra aj kultúra vysoká, umelá, pričom spisovateľ má právo vybrať si, čo najlepšie vyhovuje jeho zámeru.

Čitateľ by predpokladal, že nezaujatí literárni kritici toto všetko postrehnú. Ibaže v prípade Johanidesa to postrehli kritici zaujatí – jeho textami, a nie apriórne odmietaví.

Problémy recepcie

Svedčia o tom sprievodné materiály k výberu od Ohlasov v literárnej kritike cez Kalendárium života a diela po doslov Petra Zajaca. Už jeho názov Siete vzájomne sa presvecujúcich metafor navodzuje predstavu básnickej, asociatívne štruktúrovanej prózy, akou aj próza Jána Johanidesa je, čo nevylučuje jej filozofickú dimenziu, spoločenskú naliehavosť a etické posolstvo.

V Ohlasoch sa zo všetkých statí uvádzajú iba fragmenty. Otázkou je, či by menej a úplne nebolo viac ako z každého rožka troška. Na základe čoho sa robil výber, nevedno, keď napríklad názor Ivana Sulíka, neúnavného posudzovateľa slovenskej literárnej produkcie počas celej tzv. normalizácie, je zaradený do Kalendária. Žeby odstupňovanie podľa vedeckej či odbornej úrovne textov? Žiaľ, v Ohlasoch nevidím rozdiel medzi cynickými bonmotmi o Johanidesovej „módnosti“ a „snobizme“, respektíve o krvopotnej snahe „larválne ísť do hĺbky“ (Valér Mikula) a lapidárnymi ukážkami prostoduchosti (Alexander Halvoník a i.).

S prostoduchosťou, tentoraz čitateľovou, sa zrejme rátalo v nedôsledne koncipovaných a zredigovaných Komentároch a vysvetlivkách k Johanidesovým textom, keďže sa tu okrem iného sústavne objasňuje význam bežne používaných pojmov. Istota je istota, najmä ak náš čitateľ nemá ani po pol storočí k dispozícii kompletný veľký výkladový slovník slovenského jazyka (nielen súčasného)!

V polokritickom a polokomentovanom vydaní Johanidesa sa nezávisle od vôle editora zrkadlí pretrvávajúci problém kritickej recepcie modernej a postmodernej slovenskej literatúry mnohými našimi odborníkmi: nechuť či nespôsobilosť vziať na vedomie, že slovenský autor je súčasťou nielen domáceho literárneho a kultúrneho kontextu a že jeho cieľavedomé či intuitívne filiácie s inonárodnými autormi nie sú vždy a za každú cenu neodôvodnené odvodeniny! Akoby Slovensko bolo zo všetkého výnimkou a viselo vo vzduchoprázdne – akoby sa slovenského autora nemal dotýkať vývin a premeny prinajmenšom európskeho románu či prózy v 20. storočí a dnes.

A tak najlepšími vykladačmi Johanidesa – okrem niekoľkých domácich, najmä Zory Pruškovej, Martina Kasardu či editora – sú slovenskou malosťou a izolacionistickým velikášstvom nezaťažení kritici zo zahraničia. Vrátane tých, čo sú ako Dagmar Roberts a Ivan Čičmanec slovenského pôvodu, a na čele s Čechmi ako filozof Miroslav Petříček, a ešte pred ním Jaroslav Janů, s nórskymi recenzentmi, s nemeckou prekladateľkou Holomráza, s britskými slovakistami ako Donald Rayfield, James Naughton a predovšetkým Robert B. Pynsent. Ten analýzou Johanidesovho základného poetického a noetického gesta, ktorým je „prvotný ston“, odkryl to podstatné – to, že u nášho autora sa reťazec bolesti-úzkosti-strachu-viny odvíja od tajomnej náhodnosti ľudského splodenia, ktorým rodičia darujú dieťaťu život, a tým ho vystavia smrti. Nitky tu vedú aj k feministickej demystifikácii úlohy matky rodičky, aj ku camusovskému napĺňaniu existencie ako danosti esenciou, podstatou, ba v otázkach dedičnosti (johanidesovské rodové hriechy a kliatby) k starému dobrému zolovskému naturalizmu atď.

Za socializmu neveľmi pretriasaná problematika sa odrazu otvára ako nekonečný rad salónov, zmnožovaných odrazom v zrkadlách.

Johanides, autor inšpirujúci a inšpirovaný, ku ktorému sa treba vracať. Čítať Johanidesa.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #kniha týždňa #Ján Johanides: Prózy #osobitý spisovateľ