Nebolo to také vypuklé v autorkiných textoch publikovaných časopisecky či v zborníku Básne 2012. V samostatných básňach totiž vynikne najmä ich (u nás ešte stále) odvážny rodový odkaz, viac-menej funkčné pohrávanie sa s paradoxom, chvíľkový vtip, vyhýbajúci sa skĺznutiu do aforizmu, či programový poetický odstup. To všetko môže zatieniť minimum poetickej vzrušivosti, lebo sa dá, pochopiteľne, a často účinnejšie, docieliť bez tradičných poetických inštrumentov. Pokojne i prostredníctvom takzvaných sterilov (povedzme v textoch Petra Macsovszkého). V Sie forme však s pribúdajúcimi stranami nielenže nenachádzam poéziu, ktorá by sa ma zásadnejšie dotkla, ale absentujú aj komplikovanejšie semiotické rozpory či konotačno-asociatívne podnety. V konečnom dôsledku je zbierka i myšlienkovo monotónna, do značnej miery predvídateľná. V mnohých prípadoch len ilustruje známe feministické tézy.
Aby mohla robiť, musí byť lepšia ako on
Čítame v nej o rodovo stereotypnej socializácii a o súvisiacich očakávaniach (pozri vydarený text na s. 38) a predsudkoch („musí si dávať pozor / aby nevedela všetko o ľuďoch / ktorých vôbec nepozná“, s. 19). O rodovo podmienenej (nielen) profesijnej neférovosti: „aby mohla robiť / to čo robí on / musí byť lepšia / ako on“ (s. 86). O materstve „na spoločenskú zákazku“: „materstvom urobí mame radosť (…) čo by mala byť / normatívne / podľa pravítka / by mala byť matkou“ (s. 28). Ďalej autorka spochybňuje automatické rodové rozvrstvenie: „obvinil ju / nevie si postaviť racionálny múr / ako on // povedala mu / jej emócie patria k nej // pocity ako racionálny dôvod / oddeliť sa“ (s. 18).
Relativizuje rozdelenie na súkromnú sféru, prináležiacu ženám, a verejnú oblasť, prislúchajúcu mužom: „verejný život / posvätný domov / verejný dom“ (s. 29). Reflektuje direktívnu moc jazyka („pani alebo stále slečna“, s. 26) a disciplinačných mechanizmov (i kontroly: „slečna v čakárni je ona / čakáreň ako predsieň“, s. 26), mýtus krásy („ženy zabalzamované / denným a nočným krémom“, s. 23), ktorý zasahuje čoraz mladšie ročníky (s. 54). Zamýšľa sa nad komplexnosťou identít („ona sa nechce zredukovať na jednu tému“, s. 47), tematizuje problém transrodovosti: „obrys nekopíroval jej potreby (…) povedala o sebe / že je chlapec / obrys absurdne zmizol (…) obrys daný zvonka“, s. 15). V intímnejšej rovine sa stretávame s partnerskými nezhodami spôsobenými opäť rodovo podmienenými očakávaniami: „snažila sa zmeniť / keď čokoľvek naznačil / keď niečo povedala ona / o obchádzaní po trase ležatej osmičky / on sa nezmenil“ (s. 27; tu som si mimovoľne spomenul na objavné a dodnes svieže verše Taťjany Lehenovej) atď.
Ako dokazuje prax, adekvátne reprezentovať „ženské“ je síce nemožné, no je prospešné sa o to pokúšať, rozrušovať dominantný diskurz, hľadať (sa) v trhlinách, negatívoch a absenciách, jednoducho, nerezignovať a neuspokojiť sa s popisom tejto nemožnosti. Názov knihy navyše sľubuje „jej formu“, zostáva však iba avízom rodovo citlivého prístupu autorky k okoliu, ktorej lyrická subjektka síce píše z pozície ženy problematizujúcej rodovo stereotypné usporiadanie sveta, robí tak však „mužskými“ jazykovými postupmi. Pokiaľ nejde o žáner eseje či odborného textu, ešte stále od umeleckého výstupu očakávam keď už nie (spolu)vytváranie, performovanie, tak aspoň evokovanie toho, o čom autorka píše. Namiesto iba „o tom“ by som rád čítal aj „to“.
Len zdanlivo inak
Aby nedošlo k omylu, byť priamočiaro feministickou vo výpovedi sa s kvalitnou literatúrou nevylučuje – napríklad zbierka Nahá v tŕní Stanislavy Repar. V tej síce čítame (chvíľami doslova) vykričanie neprávostí, ktoré subjektka pociťuje z dôvodu, že je žena. Súčasne nám však básne sprostredkúvajú umelecky presvedčivý a neprvoplánový veršový kontext, ktorý sa nielen inšpiroval rodovými otázkami, ale ktorý ich teoretické postuláty pretavil do verbálne invenčnej, filozoficky dotovanej a básnicky presvedčivej podoby.
V Sie forme nie je problémom len prebásnenie známych rodových tém. Pričasto tiež čítame o dualitách, ktoré autorka sama len zdanlivo využíva inak („modrá vlastnosť / ružová antivlastnosť“, s. 45; vie to i lepšie: „ružová modrina“, s. 81), o rodových klišé s pomocou dualít jazykových a myšlienkových: „jediná osoba / ktorá ju nikdy neopustí / je ona sama“ (s. 63). Problémom je aj polopatizmus („muži pre ňu nie sú / automatická autorita“ (s. 57) a dopovedúvanie toho, čo stačilo naznačiť: „kozmetický priemysel / si zatiaľ žije / z ich pribúdajúcich vrások“ (s. 37; tu odporúčam – hoci tiež nie bezproblémovú – zbierku práce & intimita Nóry Ružičkovej). Občas zarazia aj debutantské klišé typu: „jej hlava je cintorín nápadov“ (s. 48); „je život strata času v kruhu“ (s. 55).
Tomkuliaková však účinne dokáže využiť obojsmerné komunikovanie verša: „pretvarovanie je pre ňu / fyzicky náročné / je pre ňu zjednodušiť sa“ (s. 17). Tento postup je spolu so zapájaním paradoxov jedným z mála nástrojov, ktoré do autorkiných textov vnášajú relatívne zneistenie a ambivalencie nielen smerom k mimotextovej realite, ale aj dovnútra jej (inak skôr schematického) spochybňovania.
Vyhnúť sa stereotypom nestačí
V spojení s touto knihou sa mi žiada poznamenať, čo som roky považoval za samozrejmosť. Iba (akokoľvek z môjho pohľadu dôležité) vyhnutie sa rodovým stereotypom (v rovine témy aj jazyka) na kvalitnú poéziu nepostačuje – tobôž po silných generáciách poetiek (okrem už spomenutej Lehenovej, Repar a Ružičkovej ide o Katarínu Kucbelovú, Máriu Ferenčuhovú a iné), ktoré výrazne narúšali tradičné predstavy o poézii písanej ženami, no nie v rovine opisu, ale dekonštrukciou tak myšlienkovej roviny, ako aj (nielen rodovo) stereotypných poetických inštrumentov. Vytvorili tak myšlienkovo a semioticky komplexnú, umelecky hodnotnú a často ANesteticky podmanivú alternatívu k dominantnému poetickému prúdu, pričom sa v ostatnej tvorbe posunuli zasa o kus inam.
Napriek všetkému pripúšťam, že menej rodovo poučení čitatelia a čitateľky budú knihou zasiahnutí aspoň v rovine jej myšlienkového odkazu, že nimi pohne a prinúti ich zamyslieť sa nad realitou, ktorej komplexnosť sa knihe síce – okrem pár miest – nepodarilo zrkadliť, no už odkázanie na ňu je prospešné.
