Popri prostredí a atmosfére, ktorou kniha dýcha, totiž záleží najmä na postave detektíva, ktorý v správnej chvíli dokáže rozmotať klbko indícií a odhrnúť závoj klamstiev zastierajúci pravdu. Okrem analytického myslenia, ktorého výsledkom je usvedčenie vraha, preto detektív potrebuje aj čosi iné. Akýsi iracionálny inštinkt, intuíciu, ktorá ho posúva ďalej, aj keď si to nie vždy uvedomuje.
Foto: Premedia
Hrdina detektívneho románu Zrnko pravdy z pera poľského autora Zygmunta Miłoszewského, prokurátor Teodor Szacki nepatrí ku geniálnym detektívom s neomylnou intuíciou. Nie je to Sherlock, Poirot ani Wolfe, práve naopak, v istom zmysle ide o typického predstaviteľa dnešnej severskej detektívnej generácie. Má asi štyridsať rokov, je čerstvo rozvedený a kariéru zanechal spolu s bývalou manželkou a dcérou v hlavnom meste. Do Sandomierza sa z Varšavy presťahoval skôr z náhleho popudu, než na základe rozumnej úvahy a táto spontánnosť ho sprevádza aj v jeho súkromnom a milostnom živote.
Ľahostajnosť skombinovaná s vnútornou osamelosťou však nie sú a nikdy neboli prekážkou detektívnej práce. Akoby chaos v osobnom živote umožňoval lepšie uplatniť racionálne princípy na nejasný materiál prípadu. A o tom, že ide naozaj o nejasný prípad s temným pozadím, sa čitateľ presvedčí už na prvých stránkach knihy.
Poľská detektívka sa stala pojmom
Obeťou zločinu je mladá žena a spôsob, akým bola zavraždená, spolu so zvláštnym vražedným nástrojom, „britvo-mačetou“ nájdenou neďaleko miesta činu, odkazujú na obzvlášť brutálne pozadie vraždy. Ukáže sa totiž, že „britvo-mačeta“ má meno chalef a je to nástroj pôvodne určený na rituálne zabíjanie zvierat, aký používali židovskí mäsiari, šojcheti. Práve tento fakt do prípadu privádza temnú minulosť poľsko-židovských vzťahov, predsudky a nenávisť stelesnenú v legende o krvi. Dodnes ju pripomína obraz visiaci v sandomierzskej katedrále, na ktorom Židia vraždia novorodencov. Vrah nechal svoju obeť vykrvácať, a tak indície navodzujú dojem, že vražda má byť odplatou za pogromy spáchané na židovských obyvateľoch mesta Sandomierz v dávnej, ale aj menej dávnej minulosti.
Prokurátor Szacki a spolu s ním aj čitateľ tak musia v prvom rade odhaliť motív prvej aj ďalších po nej nasledujúcich vrážd. Je zrejmé, že vyšetrovanie zločinu s takýmto pozadím je súčasne sondou do kolektívneho vedomia, v ktorom viac ako argumenty nachádzajú svoje miesto predsudky, povery a legendy. Naozaj ide o odplatu za pogromy spáchané na Židoch v Sandomierzi, alebo je to len bezohľadná zásterka či rafinovaný závoj lží, ktorý má maskovať skutočné motívy vraždy? O tom, že ide o výnimočný text, ktorý spĺňa nároky aj tých najnadšenejších znalcov detektívneho žánru, svedčí Cena veľkého kalibru udeľovaná v Poľsku za najlepšiu detektívku roka. Spojenie „poľská detektívka“ možno u niekoho vyvoláva pochybnosti, pravda však je, že náš severný sused v popularite tohto žánru pomaly a isto dobieha severské krajiny a z „poľskej detektívky” sa stáva zabehnutý pojem.
Psychoanalytický gauč pre Európu
Detektívka Zrnko pravdy v súvislosti s úvahami o vzťahu Poliakov a Židov sa dá čítať na viacerých úrovniach. Okrem roviny príbehu, kde sa prokurátor Teodor Szacki snaží odhaliť páchateľa „rituálnych vrážd“, aj v rovine širšej spoločenskej reality, ktorá nás upozorňuje na nezriedka ešte stále prítomný antisemitizmus v spoločnosti. Antisemitizmus, za ktorým sa ukrýva nevysporiadanosť s vlastnou minulosťou a neisté či veľmi skreslené uvedomovanie si seba samých. Tento problém však zďaleka nie je len problémom Poľska, ale aj širšieho priestoru tej časti Európy, ktorá stále pochybuje o svojej identite.
Keď pred pár rokmi francúzska filozofka, psychoanalytička a spisovateľka Julia Kristeva v Prahe prijala cenu Nadácie Václava a Dagmar Havlovcov – Vize 97, v rozhovore pre istý český týždenník povedala, že Európa v mene idey hospodárskeho rastu zabudla na svoju minulosť. Tieto slová nie sú oslavou nového európanstva, ale vyslovením obavy z dôsledkov tohto zabudnutia. Ak dnes v celej Európe silnejú radikálne zoskupenia inklinujúce k rôznym podobám extrémizmu a ak táto skaza vedie jednotlivé spoločnosti od humanizmu a tolerancie k egoizmu a xenofóbii, ide o dôsledok skutočnosti, že v dejinách nového európanstva ešte stále tlejú ohniská zla, s ktorými sme sa nedokázali vyrovnať. Európska identita preto nemôže byť postavená na potlačení minulosti, ale naopak, na vyrovnaní sa s jej vlastnými temnými stránkami. Jednoducho povedané, ak má Európa prežiť, potrebuje psychoanalytický gauč.
Naučiť sa prestať zabúdať
Detektívka je žáner, ktorý vo svojich dejinách už neraz vystupoval vo funkcii spoločenskej kritiky. Presvedčil nás o tom nejeden prípad francúzskeho inšpektora Maigreta a v súčasnosti viacero škandinávskych detektívnych autorov a autoriek. Je zrejmé, že Miłoszewski na obe tieto tradície nadväzuje. Dva zatiaľ jediné detektívne romány Zygmunta Miłoszewského, Zapletení a Zrnko pravdy, so spomínaným uhlom pohľadu čiastočne súvisia. Zapletení, prvý prípad prokurátora Szackého sa totiž odohráva v prostredí uzavretej terapeutickej skupiny (v slovenčine román vyjde koncom tohto roka), zatiaľ čo v Zrnku pravdy autor podrobuje terapii celú poľskú spoločnosť s jej predsudkami.
Svoju rolu azda zohráva i fakt, že autor pôsobí ako novinár a štýl jeho písania nesie silný akcent na realitu. Úryvky správ, ktorými sa začína každá kapitola, zachytávajú geopolitické dianie, športové a spoločenské udalosti konkrétneho dňa zámerne z pohľadu novinárskej rutiny. Autor nám takto pripomína kolobeh vonkajšieho sveta. Akoby svojmu čitateľovi hovoril, že všetko, čo sa v knihe deje, sa môže diať na pozadí každodennosti, pod ktorej povrchom ešte stále prežívajú dávne krivdy a predsudky, s ktorými sa nám doteraz nepodarilo vyrovnať. Práve naopak, rastú spolu s časom a nadobúdajú obludné rozmery.
Napriek každodennej snahe o lepší život, ktorá nám uľahčuje zabudnutie, tak ešte stále zostáva v hre hľadanie pravdy. Ten najprirodzenejší spôsob, akým sa učíme prestať zabúdať.
