Kniha Obvinenie odkrýva tabu, o ktorom sa bojíme hovoriť nahlas

Vo vydavateľstve Tatran vyšiel román Obvinenie z pera autorskej dvojice - Maroš Hečko a Maja Hriešik. Autori knihu pokrstili v bratislavskom kníhkupectve 17. novembra, na 25. výročie od Nežnej revolúcie. Na uvedenie knihy o čakaní na slobodu, priam symbolický dátum.

22.11.2014 09:30
debata
Foto: Vydavateľstvo Tatran
kniha, obvinenie, tatran, hecko, hriesik,

Scenárista, hudobník a šéfdramaturg rádia Maroš Hečko sa už do povedomia verejnosti dostal s úspešným titulom Kandidát, ktorý vyšiel v knižnej aj vo filmovej podobe. Rovnako, ako v tomto prípade, bol jedným z autorskej dvojice. Na knihe Kandidát sa podielal s Michalom Havranom. Režisérka a publicistka Maja Hriešik sa venuje najmä divadlu. Kniha Obvinenie je jej románový debut.

Dielo je inšpirované skutočnými udalosťami z rokov 2006 – 2007 a vo forme denníka rozpráva príbeh človeka, ktorý sa neprávom dostal za mreže, no napriek tomu sa snaží nestratiť ľudskosť a nezanevrieť na spoločnosť. Vladimír Otčenáš, ktorý je obvinený z týrania manželky a zneužívania svojich maloletých dcér, prichádza počas 13 mesiacov o slobodu. Do väzenia sa dostáva nečakane, a zo dňa na deň stratí všetko, čo mal – rodinu, deti, dom, auto, prácu. Postupne sa oboznamuje s absurdnými postupmi v súdnom konaní, v ktorých sa musí zorientovať. V chladnom a špinavom prostredí väzníc sa stretáva sa s arogantným prístupom bacharov, ponižovaním či neznesiteľným správaním spoluväzňov.

Autori Maroš Hečko a Maja Hriešik knihu... Foto: Michaela Brunovská, Pravda.sk
krst, hecko, hriesik, nagy, obvinenie, kniha Autori Maroš Hečko a Maja Hriešik knihu Obvinenie pokrstili v bratislavskom kníhkupectve Panta Rhei 17. novembra, na 25. výročie od Nežnej revolúcie. Krst moderoval Dado Nagy.

Sila ženských zbraní

Kniha je pretkaná spomienkami Vladimíra Otčenáša, ktorý si neustále premieta scény z rodinného života a prehodnocuje ich. Zamýšľa sa nad tým, čo by bolo keby urobil niečo inak, keby si viac všímal správanie svojej ženy. Mohol by niečo zmeniť, aby sa nedostal tam, kde je teraz – do špinavej väznice, bez ľudí a vecí, ktoré boli doteraz súčasťou jeho života?

Hovorí sa, že za všetkým hľadaj ženu. Práve ženy môžu rozhodnúť o jeho osude. Na čiu stranu sa postaví sudkyňa? Prikloní sa ku Karin, hrajúcej krehkú a týranú manželku, s podporou výpovedí svokry, psychologičiek, sociálnych pracovníčok a vyšetrovateľky? Alebo dá za pravdu argumentom advokátky, ktorá obhajuje muža podozrivého zo závažného zločinu? Ženy držia pokope, obzvlášť, ak sa im ubližuje. Čo ak je však skutočnosť iná, ako sa navonok javí? Podvod, ktorý má muža odstaviť od detí, nového domu a auta, si vyžaduje dobré ovládanie manipulačných techník a presvedčivý herecký výkon. Zdá sa, že obe má Otčenášova manželka v malíčku.

Rast cez bolesť

Obvineného trápi, že nevie nič o svojich deťoch, o rodičoch, čo sa deje vonku. Túto nevedomosť nazýva stavom informačnej hluchoty. Veci, ktoré sa nám zdajú byť samozrejmé, majú v cele nesmiernu hodnotu. V novom prostredí väzenských múrov však obvinený nezaháľa a učí sa od skúsených. Správa sa ako pragmatik, spoznáva, ako funguje systém. Okrem špiny, chladu, odporného jedla či hučiaceho rádia, ho trápia úzkosti a podlomené zdravie. Postupne sa mení jeho pohľad na svet. Smrti sa už nebojí, berie ju ako súčasť života, ktorú by v ťažkých chvíľach pokojne prijal. Nie je však presiaknutý pesimizmom, ostáva človekom s dobrým srdcom a zmyslom pre humor. Zo spovede Otčenáša sa dozvedáme o prípadoch druhých väzňov, ktorí sa na základe krivých obvinení a nedokonalostiach justície, dostali do podobných peripetií ako on. Pravdivosť ich tvrdení si však nemôže overiť. Ako sa hovorí, vo väzení každý tvrdí, že je nevinný. Ak chce väzňom veriť, spoliehať sa môže iba na vlastnú intuíciu.

Hra so štátom, ktorá má vlastné pravidlá

Čitateľ je svedkom hry so štátnymi inštitúciami, v ktorých má morálka vlastné meradlo a zákony vlastnú logiku. Oboznamuje sa s rituálmi vo väzniciach v Leopoldove, Bratislave či v Trenčianskej väzenskej nemocnici, v ktorých často ľudské práva absentujú. Hlavného hrdinu nikto z kompetentných nepočúva. Napriek zúfalej situácii dúfa, že sa dovolá pravdy a dostane sa na slobodu. Nádej, a viera, že spravodlivosť ešte neoslepla, ho držia pri živote.

Pri čítaní diela si človek uvedomí, ako jednoducho sa môže dostať do konfliktu so zákonom, a na druhej strane, aké je ťažké sa zo spleti obvinení vyhrabať. Je to boj s veternými mlynmi, ktoré melú pomaly, neuveriteľne pomaly. Isté je iba to, že deň sa strieda s nocou. Každá zmena môže vo vlečúcom sa čase väznice, znamenať prehru alebo naopak, vykúpenie. V tejto šachovej partii Vladimír Otčenáš zvažuje každý krok, pretože dôsledky nepremysleného konania môžu znamenať jeho koniec. Román vyvracia mýtus z amerických drám, v ktorých sa ako najväčší problém vo väzení javí spolunažívanie s ostatnými odsúdenými. Z denníka Otčenáša vyplýva, že si väzni prekvapivo pomáhajú, aj keď si často lezú na nervy. Každý z nich totiž bojuje na dvoch frontoch – v boji s nepredvídateľným konaním súdov a polície, a sám so sebou.

Autori odkrývajú tabu a predsudky justície

Príbeh živo opisuje nielen väzenské prostredie, ale aj vnútorné prežívanie obvineného, do ktorého sa vieme ľahko vcítiť. Svoju zásluhu na tom majú práve autori, ktorí spracovali monológ hlavného hrdinu veľmi autenticky. Umelecký jazyk, ktorým sú zápisky písané, podčiarkuje pohľad obvineného, vysokoškolsky vzdelaného a dobre zarábajúceho muža. Metaforami a prirovnaniami autori románu bravúrne vyrovnávajú nehostinné prostredie väznice a nepríjemný stav, v ktorom sa hlavný hrdina ocitol.

Maroš Hečko a Maja Hriešik otvorili pálčivú otázku: Kto sa postaví na stranu muža odsúdeného za týranie manželky a sexuálne zneužívanie detí? Súdnictvo, ktoré nemá v očiach verejnosti práve najlepší obraz, si predsa nemôže dovoliť, aby zlyhalo v takejto vážnej veci. A to aj za cenu, že za tento fatálny omyl príde človek o svoju slobodu a dôstojnosť. Je treba oceniť, že autori do diela zaradili aj úryvky z médií týkajúce sa slovenskej justície. Čitateľ prechádza udalosťami a stavom väzníc v priereze času. V knihe sa spomína história Justičného paláca v Bratislave aj vzbura väzňov v deväťdesiatych rokoch vo väznici na Leopoldovskom hrade. Táto dokumentácia pripomína, že Obvinenie je síce fikcia, ale vychádza z reálnych spisov a pomerov v našej krajine.

Kniha, ktorá vám nedovolí zabudnúť

Kniha na prvý pohľad zaujme oranžovou obálkou, na ktorej je zobrazený prst ukazovák ako sudcovské kladivo. Fakt, že ide o tému z prostredia súdov a väzníc, dokazujú aj číslice 1 a 3, ktoré v titulku knihy nahradzujú písmená. Číslo trinásť označuje počet mesiacov, ktoré obvinený strávil vo väzení. Túto grafickú úpravu však môžeme aj chápať ako paralelu k číslam zákonov, čo rozhodujú o našom osude či ako čísla, pod ktorými sa v mori súdnych prípadov skrývajú ľudia.

Román Obvinenie môže vo vás vyvolávať protichodné pocity. Napriek tomu, že nejde o oddychovú literatúru, kniha je napísaná veľmi pútavo. Pri čítaní sa rozhodne nudiť nebudete, a občas sa aj zabavíte. Prázdne stránky na záver knihy vám pripomenú, že je koniec, avšak príbeh hrdinu vám bude ešte dlho vŕtať hlavou. Pretože skutočnosť, ktorej sa dotýka, je až príliš mrazivá. Autorom sa podarilo preniknúť do tabuizovanej témy krivých obvinení, ktorú však spracovali do ľahko čitateľného textu, čím môžu osloviť širšie publikum. Vážna spoločenská téma, ktorú otvorili, má tak šancu prelomiť bariéru mlčania a vyvolať verejnú diskusiu.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #väzenie #kniha #recenzia #obvinenie #román #justícia