Pôvodne zmeškala priaznivú spoločenskú a kultúrnu situáciu a vpadla priamo do začiatkov tzv. normalizácie. Vtedy sa prerušil prirodzený literárny vývin, kulminujúci práve koncom 60. rokov, a slovenská literatúra sa začala vracať k dogmatickým socialistickým začiatkom.
Človek kontra mašinéria
Foto: Modrý Peter
Text Medzivojnového muža nevyhovoval normalizačnej edičnej politike z viacerých dôvodov. Autor experimentoval s jazykom a štýlom prózy (rukopis naozaj nemal nič spoločné so znovu vyžadovaným realizmom) a prekážal zrejme aj problém, ktorý sa tu riešil: človek kontra mašinéria – prvoplánovo vojenská, ale dala sa chápať aj širšie – ktorá ničí v človeku všetky ľudské vlastnosti. Rukopis uviazol v nejakom redakčnom šuplíku, potom kdesi zmizol a objavil sa – nie celý – po rokoch. Horák mal ťažkosti aj s ďalšími rukopismi. Dva z nich vyšli v roku 1974 pod názvom Dve prózy, ale knižka sa zošrotovala. Napokon v roku 1979 vyšli ďalšie dve novely pod názvom Súpis dravcov, ktoré sa už dostali do distribúcie. K nim môžeme pripojiť aj neskôr koncipovanú dlhšiu novelu (či skôr román) Cukor (1977). To je v podstate celá Horákova prozaická bilancia.
Ťažkosti s uverejňovaním prozaických textov doviedli ho totiž k inému literárnemu druhu, k dráme. Začal sa jej venovať systematicky. V rámci vysokej školy (prešovská filozofická fakulta) založil a viedol študentský divadelný súbor. Písal preň texty, režíroval, hral. V čase socializmu patrilo prešovské školské divadlo k avantgardným scénam, významným spôsobom rozširovalo register tvorivých postupov a posúvalo tak v totalite hranicu ideologicky či politicky možného. Ťažisko Horákových dramatických záujmov sa neskôr presunulo k štúrovcom, teda do obdobia národného obrodenia. Napísal rad hier o Ľudovítovi Štúrovi, Jankovi Kráľovi, Jonášovi Záborskom, Samovi Bohdanovi Hroboňovi, ktoré sa hrali na profesionálnych divadelných scénach (Martin, Prešov, Bratislava a i.). Ešte ďalej do histórie zašiel v hre o troch košických mučeníkoch. Záujem dramatika Horáka o minulosť, vnímanú cez osobnostné faktory, trvá.
Neďaleko od básne
Teraz vydaná knižná publikácia Medzivojnový muž (autor do nej zaradil aj ďalšie prozaické texty: Účet z préterita, Kurz cudzieho jazyka, Zánik dialektu – posledné dve vyšli pod názvom Súpis dravcov) je vlastne rekonštrukciou pôvodného debutu, z textov, ktoré sa dodatočne našli alebo vyšli iba prepracované. Z ich spoločného vydania je jasné, že vznikali v tom istom čase, lebo majú spoločnú poetiku.
Aká je? Cítiť v nej liberálne 60. roky, keď autori hľadali adekvátny výraz, aby mohli autenticky vyjadriť svoj vzťah k skutočnosti. Karol Horák sa sústredil na jazyk. Postrehol, že jazyk nie je len mediátorom príbehu, ale priamo jeho tvorcom. Štýl Medzivojnového muža charakterizuje hromadenie výrazov, synoným či antoným, smerujúce k presnosti, posúvajúce dianie dopredu, ale vyjadrujúce aj hravosť a zdržanlivý humor. Ich význam autor podčiarkuje i tak, že ich vyberá z riadkov a stavia do zvláštnych stĺpcov, čím jeho text nadobúda aj graficky pestrú podobu. V každom prípade je to experiment pôsobivý a originálny, pritom plne zapojený do procesu zvýznamňovania obsahových zložiek. Súvisí, ako sa vyjadril autor, s „pokusmi s orálnou interpretáciou básnických i prozaických textov“ a s „aktívnou činnosťou v oblasti alternatívneho divadla“. Na prvý pohľad je to len násobenie holých výrazov (slovies v infinitíve), ale celý proces pôsobí aj emocionálne. Nesie v sebe poetický náboj, ktorý nemá miestami ďaleko od básne. Ustavičné hromadenie výrazov pripomína litanické veršovanie.
Pred svetom nemožno ujsť
Ak by sme chceli určiť, akým typom tvorcu je Karol Horák, tak by sme povedali, že je racionalista a konštruktér; ale zároveň tvorca plný emócií, občas s nábehom k sentimentu. Emotívnosť tu podporujú aj početné deminutíva, viažuce sa na subjekt ako jeho charakteristika. Výsledný dojem je empatia, a to aj vtedy, keď sa zjavia stopy irónie. Horákove konštrukcie preto nepôsobia sterilne, ale naopak, je v nich bohatstvo vnemov, pocitov, vášní, pachov, teda človečiny.
Čo nám Horákova poetika sprostredkúva? O čo v Medzivojnovom mužovi ide? Je to príbeh muža odvedeného k vojsku a deliaceho sa o svoju skúsenosť s čitateľom. Odohráva sa v druhej polovici 30. rokov, keď sa situácia v Európe vyhranila, čo zaktivizovalo jednotlivé armády. V našom prípade stoja proti sebe človek a armádny mechanizmus, ktorý ho degraduje ako človeka, ale zároveň ho pohltí. Muž (volá sa Hlada, nomen-omen) sa postupne prispôsobí okolnostiam, stane sa vzorným vojakom, napokon veliteľom a vedie vojsko v rozsiahlom vojenskom cvičení. Tu sa však mechanizmus zadrhne.
Pri náhodnej havárii zahynú traja vojaci a to mužom otrasie. Napriek tomu cvičenie sa vyhodnotí na výbornú a jeho veliace aktivity tiež. To však v ňom nijako nezmaže pocit viny. Je sám, všetci kamaráti ho už dávnejšie opustili (ešte vtedy, keď išiel hore), s matkou sa nemohol stretnúť, akoby sa pred ním skryla, a tak sa odvráti od skutočnosti. Zapchá si uši, aby nič nepočul. Nepočutie nie je však riešenie. Do ticha, ktoré nastalo, sa zrazu ozve „nekonečná, stále trvajúca výstražná piskľavá fistula“. Táto veta tvorí finále celého príbehu. Je to hlas svedomia? Nevedno. V každom prípade, pred svetom nemožno ujsť.
Zadieranie pod kožu
O divadelnej hre, ktorú autor osnoval na textoch Medzivojnového muža, sa Vladimír Štefko vyjadril, že tu „nejde o individuálnu tragédiu silného jedinca (paralelu videl v Oidipovi – pozn. V. P.), ale o tragédiu ľudstva, ktoré nebolo dosť silné“. A tak je aj Horákov hrdina „symbolom ľudstva, zrádzajúceho svoje vlastné podstaty“. Až do takýchto zovšeobecnení siaha, podľa Vladimíra Štefka, príbeh Medzivojnového muža.
Ale poslanie tohto diela môžeme čítať aj adresnejšie. Je to varovanie pred mocou, ohrozujúcou jednotlivca i spoločnosť. Zodpovedalo by to dobe vzniku tejto Horákovej prózy. Človek ako držiteľ moci napokon vždy prehráva. Postupy, ktoré tu Horák použil, môžeme nájsť aj v ostatných textoch publikácie. Je v nich dramatizmus, znepokojenie, zadieranie pod kožu. A to všetko v rámci pokojného, vecného, akoby autorsky nezainteresovaného koncipovania. V tomto napätí je sila Horákových próz.
Na záver možno povedať, že dodatočné editovanie Medzivojnového muža nemá len dokumentárnu hodnotu. A nie je iba aktom dejinnej spravodlivosti. Dielko si zachovalo svoju tvorivú energiu v plnom rozsahu až dodnes. Nie je len spomienkou, ale živou, dokonca možno inšpirujúcou súčasťou prozaického dneška.
