Kniha roka: Veľké slová. Láska. Duša. Čimborazka

Kvalitní spisovatelia si zvyčajne dávajú poriadne záležať na prvej vete svojej knihy. Niekedy nad ňou špekulujú zdanlivo až príliš dlho, keďže ňou napokon býva aj čosi ako: „Pršalo.“

22.12.2014 16:00
debata

Lenže v tom „pršalo“ môže byť obsiahnutý celý nasledujúci román, jeho atmosféra, emócie i deje. Alebo sa, naopak, môže ukázať ako rafinovaná falošná stopa, ktorá nás úmyselne odvedie nesprávnym smerom, aby nás potom pravý význam románu o to viac prekvapil.

Pavel Vilikovský: Letmý sneh. Kniha získala... Foto: Slovart
Vilikovsky_Letmy_sneh_prebal.indd Pavel Vilikovský: Letmý sneh. Kniha získala druhú priečku v ankete denníka Pravda Kniha roka 2014.

Nepochybujme, že Pavel Vilikovský je kvalitný spisovateľ. (Ak už nič iné, tak pripomeňme aspoň to množstvo literárnych cien, ktoré dostáva.) Na jeho prvé vety si teda ozaj treba dať pozor. Ako v prípade novej prózy Letmý sneh. Tu ide vlastne hneď o vety dve, tvoriace jednu myšlienku. Vyzerajú takto: „To je tak: Moje meno mi už nič nehovorí. Okukalo sa mi.“ (s. 7) Sú to vety nepochybne dosť zvláštne, zaujímavé, ale veľmi múdri z nich, samých osebe, nebudeme. Napokon, ani z tých viacerých nasledujúcich. Aj tie sú trochu čudné a tiež zaujímavé, ale aj tieto ďalšie vety, odseky a kapitolky sa chvíľu tvária, akoby boli v knihe iba samy za seba, osve. Tú chvíľu nám potrvá, kým pochopíme, čo nám to vlastne všetky tie náznaky dokopy hovoria. A keď to zistíme, vrátime sa k tej čudnej prvej „dvojvete“ a zistíme, že sa v nej síce trochu zboku, ale predsa len avizuje nielen téma celej knihy – teda staroba, opotrebovanosť, plynutie času, ale aj jej ústredný problém – problém zložitosti či priam nemožnosti pomenovania toho dôležitého, teda vnútorného v človeku. Toho, na čo meno v občianskom nijako stačiť nemôže.

To však na začiatku čítania ešte nevieme. Tušíme len, že na nás čaká konfrontácia s niečím zatiaľ neznámym, ale iste nepríjemným a nebezpečným: „Lavína sa už dala do pohybu (…) Len ju ešte nevidieť." (s. 15) Až postupne zistíme, že tou lavínou je nevyliečiteľná, postupujúca choroba manželky starého muža, rozprávača Vilikovského príbehu. Choroba, ktorá sa prejavuje ako manželkino stále sa stupňujúce zabúdanie. Najprv na veci, neskôr na ľudí, na partnera, na svoje meno, na seba.

Čo je to tá láska

Téma staroby, spojená so zabúdaním ako prejavom duševného umierania blízkeho človeka, nie je vo Vilikovského tvorbe nová. Objavila sa už pred niekoľkými desaťročiami v jeho vrcholnej novele Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch. Ak išlo vtedy o vzťah syna v strednom veku a staršej matky, trpiacej duševnou poruchou, tak teraz ide o vzťah starého muža a podobne chorou manželkou. V oboch prípadoch sa protagonisti bezmocne dívajú na odchod milovanej ženy – paradoxne telesne zdravej. Protagonista syn v Koňovi na poschodí… však túto neznesiteľnú situáciu ešte rieši netrpezlivo, dramaticky: eutanáziou tela duševne mŕtvej matky. O pár desiatok rokov starší protagonista manžel v Letmom snehu sa už s podobnou situáciu akosi dokáže vyrovnať. Rozpačito, jachtavo, občas smiešne, ale dokáže. Možno je toto jedna z nových schopností, ktoré človeku prináša staroba.

Pavel Vilikovský je autor so silnou nedôverou k veľkým, pateticky znejúcim slovám. Hádam iba jedno má uňho dlhodobú výnimku. Je ním duša. A ak sa aj v tejto knihe – rovnako ako v celej autorovej tvorbe – produktívne pochybuje prakticky o všetkom, tak práve o duši zvyčajne nie. Duša proste je, i keď ju „nikto nikdy nevidel“. (s. 17) Je veľká, pretože hoci ukrytá v tele, to telo „na všetkých stranách presahuje“. (s. 17) A je podstatná, pretože je spojená s tým, čo je u Vilikovského vždy najdôležitejšie – s ľudskou autentickosťou, skutočnosťou. Až tak, že sa tu hľadá „skutočná duša“. (s. 71) Strata tejto duše je koniec života. Strata kontaktu s inou dušou je koniec lásky.

Veľkých slov je tu však predsa len viac. Jedno z nich sa tu dokonca definuje, a to hneď dvakrát. „Láska je, keď sa nám niekto zdá jedinečný“ (s. 38), znie prvá definícia, ale kto pozná Vilikovského dielo, ten vie, že nebude finálna. Veď tejto sa vysmial už dávno-pradávno v trojnovele Slovenský Casanova. To následná definícia lásky je oveľa zaujímavejšia: „Dnes mám na lásku skromnejšiu, menej univerzálnu definíciu: (…) Láska je, keď niekto odchádza a ty cítiš, že by si mu chcel niečo povedať.“ (s. 38) Rozprávač nám vzápätí demonštruje túto definíciu lásky odprevádzaním odchádzajúcej milovanej osoby na vlak, my však už v tej chvíli tušíme, že to bude vážnejšie, že tu nepôjde o ten milý sladkobôľny odchod, ktorý má už v sebe obsiahnutý opätovný príchod. Tento odchod bude trvalý a nebude to z rozhodnutia ani jedného z nich. O pár strán sa už rozprávač nemaskuje vlakovou stanicou, ale pozerá sa rovno do tváre svojej manželky: „Vtedy som si po prvý raz uvedomil, že sa zmenila a že tá zmena je kompletná a trvalá, akoby sa zo svojej tváre vysťahovala.“ (s. 43) Zdá sa, že až pri takomto odchode sa dá zistiť, čo je to tá láska.

Odpoveď statočná a odvážna

Lenže čo potom, keď to zistíme? Načo je vlastne taký život, keď mentálnym odchodom jedného z partnerov stráca svoj nevypovedaný zmysel, ktorý bol predtým tak samozrejme spojený s intímnym, nenápadne tichým, možno už nevášnivým, no stále obojstranne zdieľaným vzťahom dvoch ľudí ? Aký je potom zmysel života, keď sa už takýto život nedá žiť? A pozor, toto nie sú sentimentálne rečnícke otázky kladené len preto, aby sme Vilikovského protagonistu ľutovali v jeho novej samote. Kdeže. Sú to skutočné otázky (i keď nikdy nie takto po lopate sformulované), ktoré si od rozprávača žiadajú presnú a poctivú odpoveď. Nie je ju ľahké nájsť a nie je ani ľahké prinútiť sa ju hľadať. Bude sa hľadať iba po čiastočkách, lepiť dokopy z malých útržkov často nájdených kdesi na periférii vedomia. Napríklad vo veľmi starej detskej spomienke, ku ktorej sa ťažko ešte dostať: „Už som na ňu takmer nedovidel.“ (s. 21)

Nájdená odpoveď na tieto ťažké otázky nebude stručná – veď zaberie celý priestor knihy, od toľko spomínaných úvodných viet až po komicky smutnú vetu poslednú. A hoci tá odpoveď nebude stručná, nebude ani vyčerpávajúca. Odpovedá totiž na niečo, čo presahuje nielen telo, ale ešte aj našu „individuálnu“ dušu. Je to odpoveď statočná a odvážna, hoci je to odpoveď zdanlivo nič nerobiaceho starca. Je hrdinská v tom zmysle, že dopredu vie o svojej slabosti, o nemožnosti vyhrať, a napriek tomu sa do tohto márneho boja púšťa. A je to pritom odpoveď úplne obyčajná, bežná, pretože by mohla byť odpoveďou hocikoho z nás, kto sa raz ocitne v takejto – napokon nijako výnimočnej – situácii. Lenže to by musel ten hocikto dokázať svoju odpoveď premyslieť a sformulovať rovnako prenikavo a vtipne – áno, takúto smutnú vec, a pritom vtipne!

Čosi také nie je ľahké v živote a nie je to ľahké ani v literatúre. Práve preto je zaujímavé čítať prozaický výsledok takéhoto premýšľania od niekoho, kto má na to dostatok talentu, skúseností a usilovnosti. Próza je fikčný žáner, takže aj táto kladie pred čitateľa jeden ľudský život, ktorý sa práve takto zrejme nikdy nestal. Vnímavý čitateľ však cíti, ako sa pri čítaní stáva práve jemu, hoci je možno osobne v celkom inej ľudskej situácii. A načo mu takýto literárny život bude? Možno sa zíde ako tréning do budúcnosti, možno mu z inej strany povie čosi aj o jeho vlastnom, len trochu inom živote a možno z neho nebude mať nič iné, než zážitok z čítania. Aj to bude celkom stačiť. Čítanie je to totiž parádne. I keď nesmierne trpké.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #kniha týždňa #Pavel Vilikovský #Kniha roka 2014