Foto: F.R.& G.
Ako príbehy menia tvar i tvár
Krúženie nadväzuje na knižku Spytovanie, ktorou obaja autori roku 2010 akomak rozčerili lenivú hladinu tzv. literárneho diskurzu. Najmä v súvislosti s autorským označením ich literárnej kompozície termínom román. Kadlečík s Pastierom totiž za textom oboch kníh z komentovaných dokumentov a listov najrôznejších podôb cítili a sledovali príbehy. A sledovali aj to, ako príbehy menia tvar i tvár. Príbehový text vzácne vyšperkovali ukážkami z rukopisov i tlačovín, ktoré skrývajú ich zvláštne archívy. Nie, nie sú to bizarné kuriozity z prítmia kunstkabinetov a zapavučinovaných pôjdov. Sú to systematicky zhromažďované výlomky z času, také vhodné pre hľadanie formy, a teda aj pre objavenie formy. A tak to dokumentárne nielen ukotvuje ľudí a deje, ale okrem tejto funkcie v priestore a čase textu niekedy celkom naopak funguje ako slobodné roztváranie sa netušeným možnostiam príbehu.
Napriek povedanému Spytovanie ani Krúženie isteže nie sú – aspoň na prvý pohľad – románom či fragmentami románu. Pravda, ich nová forma v určitom zmysle garantuje jedinečný ráz jedinečného svedectva. Ba čo viac, ich literárnu vykomponovanosť zasa garantujú estetické ambície príbehov Spytovania a Krúženia.
Ako keď človek nožíkom rozreže obálku
Listovanie dvoch naslovovzatých slovotvorcov ponúka čitateľovi štruktúrované čítanie. Myslím tým, že sú schopní vyprovokovať pamäť za pamäťou, čiže to zastrčené, zavinuté, prekryté ľahostajnosťou a zabúdaním. Štruktúrované čítanie tak akosi podľa mustry jedného zápisu v Kadlečíkovom diári: "Čo sa týka ľudských listov, vždy niečo vo vedomí otvoria, ako keď človek nožíkom rozreže obálku.” Zrejme preto si s chuťou pripomenul "Sveťa Hurbana” a vôbec to neznie pateticky: "Literatúra nie je hračka, nie je zábava pre tvorivého ducha, je to práca, ťažký duchovný pôrod, je to napruženie síl neobyčajné, často trápne a spojené s mukami a sebazaprením! Len taká práca môže vniknúť do života.” (s. 20) Už vidím pohrdlivo skrivené pery rozumbradov odpľúvajúcich si nad staromilskými móresmi "osvetárov” i celkom vážnych buričov a búrateľov zloby a neslobody. Kam sa len tí teperili a kam sa doteperili, čo?
Zrejme práve preto opisujem z Kadlečíkovho diára odpoveď mladým rozumbradom (Kadlečíkovým termínom povedané – cickošom): "Áno, áno, duša je ponižovaná primitívnym klamaním masmédií, strachom zo šialených vrtochov mocných, redukovaním ľudských vzťahov na kšeft maskovaný všelijakými ideológiami. Písanie potom nie je tvorivá hra, radosť, estetika, ľúbeznosť, poézia, ale len odporná pomsta, vyprovokované zúčtovanie, sebaobrana a satisfakcia.” (s. 23) Odpoveď je to briskná, lebo skutočný dôvod obáv nie je vôbec triviálny: ""Inak hrozí črtajúci sa koniec slovenčiny. Súmrak jazyka, myslenia a ľudského cítenia.” (s. 24)
Kdesi uprostred Krúženia sa Ivan Kadlečík zdôverí diáru, že: "Táto kniha rastie dosť záhadne. (…) Ako vlasy, dub, žihľava, jedľa, strapatá a šedivá breza, dutá vŕba. (…) Kružidlo krúži letokruhy, zimokruhy, ale aj kruhy dní a nocí, cirkulujúce ovály mesačné.” (s. 55) Oleg Pastier ho však obratom ubezpečí, že krúžením rastú.
Ozajstná dobová rarita
A listovanie pokračuje, niekedy je zabývané spomínaním, niekedy aj aktuálnymi postrehmi a informáciami. Napríklad Oleg napíše o krste spomienkovej knihy Alberta Marenčina Čo nevošlo do dejín, alebo pospomína na svoje potulky s Ďurom Špitzerom, ktoré aktuálne odštartoval včerajší sen a v ňom ukrytá jedna z ich spoločných dunajských prechádzok. Alebo jednoducho "poreferuje” o každodennej práci: "Mordujem sa už od zimy so scenárom o Jankovi Silanovi. Blúdim v jeho Dome Opustenosti, zakrádam sa po vychladnutých chodbách jeho snových doznaní a neziskových rýmov, listujem v listoch. Orientujem sa sluchom a hmatom, aby som “videl” tak, ako on videl.” (s. 120) A Ivan ako keby mu odpovedal zápisom v diári: "S niekým myslieť, spomínať, báť sa a konať, smiať sa, cítiť takmer celý život. Nerozoznáš, či bolí mňa alebo druhého.” (s. 104) Pravda, niekedy sa krúžiace témy zlejú a jedna z nich sa rozleje po viacerých listoch. Tak napríklad a príkladne o divne divom Jankovi Kráľovi a Rotaridesovi Janim.
Oleg Pastier k známej histórii o vyľakaných honosných mocipánoch Hontianskej stolice, ktorí ich dali zlapať – "ako lotrov a naničhodníkov a pri výsluchoch neľútostne korbáčom bili” (s. 85) – zrazu z útrob svojho zvláštneho archívu vyčaruje ozajstnú dobovú raritu. Tretieho apríla 1848 napísala starostlivá matka Petianová z Príbeliec svojmu synovi Jurajovi o veľmi smutnej prípadnosti keď Rotaridesa Janiho ako rebelanta chytili a tiež voľákeho Liptovčana, Kráľ Janko sa volá. A teraz "v Šahách sú v temnici okovaní pod vartou. Ach, syn môj drahý”, píše úzkostlivá mati, "varujže sa aj ty voľákych mrcha kamarátov, dajže si na každé slovo pozor, čo máš povedať, nechže ti Rotaridesova a Kráľova ľahkomyseľnosť slúži k naučeniu. Usiluj sa byť človekom statočným – to ti praje tvoja verná matka”. (s. 85)
Čo zanecháme budúcim?
Miesto pre Kadlečíkove a Pastierove Krúženia v súčasnej slovenskej literatúre má byť dôležitým miestom. A také si vraj treba vydobyť. Veď aj by to mohlo mať svoju logiku, stačí sa prehrabať súčasnou vydavateľskou produkciou, že? Vôbec to nemyslím zatrpknuto ani ironicky. Naopak, pri plnom vedomí, že spomínané dôležité miesto pre Kadlečíkove a Pastierove Krúženie musí byť dobýjané zo – zrejme? – veľmi "neaktuálneho” stanoviska: "Mám pocit viny, že žijem v tejto dobe, ktorá staré ničí vojnami a kšeftom a nové trvanie nevytvára, najmä umenie a ľudskosť. Čo zanecháme budúcim? Kto vás bude mať rád? Hanbím sa a ospravedlňujem.” (s. 122) Napokon, Ivan Kadlečík veľmi dobre vie, že "písať je niekedy ťažšie ako žiť” (s. 23)
Autor doslovu Ján Púček hoci uvažuje o Krúžení ako o necelom celku, neváha pomenovať ono dôležité miesto v súčasnej slovenskej literatúre: "V krúžení a navracaní sa sú najlepšou pomôckou listy, v ktorých človek žije navždy, pretože ich držal v ruke a v jemných chĺpkoch papiera zachytil sa jeho dymivý dych (dumavý duch). List je zázrak milý starý spiaci tiger.” (s. 140)
"Ak môžeš, napíš čo najskôr.” Napíš a vyprovokuj pamäť za pamäťou, áno, áno, to zastrčené, zavinuté, prekryté ľahostajnosťou a zabúdaním.
